Eugene Cernan: „Znovu si spomínam na krásny dar, ktorý si mi priniesol. Som si istý, že vieš, aké je to pre mňa významné, veď mám slovenský pôvod. Táto nádherná spomienka je dnes sen, no jedného dňa sa môže stať skutočnosťou,“ napísal slovenskému výtvarníkovi Alexovi Mlynárčikovi. Američan na Kysuciach: Vo Vysokej má Cernan pamätnú izbu.

Pomník pre astronauta Cernana na Kysuciach: Čakajú na neho 42 rokov

Keď v roku 1972 vystúpil na Mesiac Eugene Cernan, Žilinčania mu navrhli pamätník. Dodnes je nad Dučkovým vrchom len hmla

Znovu si spomínam na krásny dar, ktorý si mi priniesol. Som si istý, že vieš, aké je to pre mňa významné, veď mám slovenský pôvod. Táto nádherná spomienka je dnes sen, no jedného dňa sa môže stať skutočnosťou - napísal Eugene Cernan slovenskému výtvarníkovi Alexovi Mlynárčikovi. Spriatelili sa, Alex mu hneď pri prvej návšteve Houstonu v roku 1977 odovzdal album s dokumentáciou pamätníka. Nad Kysucami sa mohla vznášať veľká zlatá guľa!

Vysoká pustá ako Mesiac

Mohla... Rovnako, ako mohli s nadšením astronauta vítať obyvatelia Vysokej nad Kysucou, rodnej obce jeho starých rodičov, keď sa tam po svojej prechádzke na Mesiaci zastavil. Bolo to v októbri roku 1974, cestou z Moskvy, kam zavítal ako letový šéf americko-sovietskeho vesmírneho projektu Apollo - Sojuz.

Ale Zem nie je Mesiac a „normalizujúce sa“ Československo to videlo inak. Kým sa z Bratislavy dostal na Kysuce, na Miestny národný výbor vo Vysokej nad Kysucou stihol doraziť rozkaz z vyšších miest - žiadne búrlivé ovácie, nech všetci ihneď zalezú domov!

Ľudia zvyknutí poslúchať tak spravili a na ulici nezostal hádam ani pes. Vysoká bola pustá ako Mesiac. Cernan sa nakoniec prechádzal po dedine sám s tlmočníčkou, pričom z úzadia na celé divadlo dohliadala štyridsaťčlenná eskorta pracovníkov Verejnej, no najmä Štátnej bezpečnosti. Ešteže sa stihol stretnúť s rodinou.

Bolo to vraj takto

Cernan prichádza na stretnutie so starostom. Ten má však práve rokovanie. Keď čaká už asi pol hodiny, otvoria sa konečne dvere, z ktorých vychádza pán starosta a osloví rodáka s očividnou nedôverou. Ten však prítomných zaskočí a pripomenie slová najvyššieho Boha z Moskvy - Leonida Brežneva.

Vraj keď sa tam pred pár dňami lúčil s americkými astronautmi, správal sa priateľsky a doslova povedal:

„Pred nami sú veľké perspektívy a čas, keď sa azda nebude viac hľadieť na kozmonautov ako na špiónov a záškodníkov.“ Časy neslobody sa pominuli a s ňou aj všadeprítomná absurdita. Po roku 1989 navštívil Cernan Slovensko oficiálne dvakrát. Vo Vysokej otváral pamätnú izbu a na Bratislavskom hrade výstavu.

Paralelný svet

Žilina bez svojho Bulváru by nebola Žilina. Keď sa koncom päťdesiatych rokov začala výstavba najstaršej časti sídliska Hliny rozpínať do dnešnej podoby, jeho častou návštevníčkou bola mladá architektka Viera Mecková. Jej najväčší obdiv zožal prvý panelový dom v meste.

Sama bola prekvapená, keď sa o pár mesiacov nasťahovala do bytu na jeho druhom poschodí. Zamestnankyňa miestneho Stavoprojektu sa v brandži etablovala, no jej tvorivý obzor popri rutine zatúžil po čomsi inom. Rovnako aj jej rovesníka Alexa Mlynárčika, s ktorým začali tvorivú spoluprácu. V roku 1972 ich doplnil o generáciu mladší architekt Ľudovít Kupkovič, a tak vznikla skupina VAL - Voies et Aspects du Lendemain, Cesty a aspekty zajtrajška.

Útočiskom pre paralelný svet tria, pomenovaného tiež podľa krstných mien jednotlivých členov, sa stal práve spomínaný byt na dostrel Bulváru. V nasledujúcom štvrťstoročí valisti pripravili osem projektov s vedomím, že nie všetky budú realizované. Fantasti? Skôr idealisti.

I mnohí kolegovia sa nad tým usmievali a ťukali si na čelo. „Najhoršie je, keď človek robí to, čo ho nebaví. My sme našli zmysel v hľadaní poézie v architektúre budúcnosti. Dnes sme svedkami toho, že na svete sa realizujú omnoho odvážnejšie myšlienky,“ vysvetlil Kupkovič, ktorý sa tohto roku dožíva sedemdesiatky.

Svietiaci balón na Dučkovom vrchu

V decembri 1972 pristála na Mesiaci americká misia Apollo 17. Ani pre našinca to nie je neznámy príbeh. Jej kapitánom a zároveň posledným človekom, čo v mesačnom prachu zanechal svoje šľapaje, bol vtedy 38-ročný Eugene Cernan. Ten istý Cernan, ktorého starý otec Štefan sa ako chudobný mlynár spoločne s manželkou v roku 1903 vysťahoval z Vysokej nad Kysucou za prácou do Chicaga.

To inšpirovalo Kupkoviča až tak, že začal vznikať v poradí tretí projekt skupiny. Aj napriek tomu, že meno astronauta sa nahlas radšej nevyslovovalo. Pamätník mal osláviť tri generácie: deda, otca a vnuka. Názov Pocta nádeji a odvahe si autori vypožičali zo zápisu v školskej kronike, ktorým Cernan počas svojej „neslávnej“ návštevy pozdravil deti z Vysokej. Jeho pamätnú myšlienku

„Hope is courage“ možno preložiť ako Nádej je odvaha. O čo vlastne ide? Predstavme si žiarivú guľu s priemerom osemnásť metrov, ktorá sa akoby v stave beztiaže vznáša nad upravenou plochou. Ešte lepšie bude zájsť do Vysokej nad Kysucou a zadívať sa z dolného konca obce na Dučkov vrch. Práve nad ním mal tento ľahučký pozlátený balón svietiť. Symbolizuje slnko, na ktoré sa premenila vytrhnutá hruda zeme.

Keby však aj bolo prišlo k realizácii pamätníka, zostávalo vyriešiť pár technických problémov. Autori sa radili s odborníkmi zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ale aj s pracovníkmi NASA v Houstone. Najmä, ako tú guľu udržať vo vzduchu! Dnes je všetko inak a valisti s úsmevom pripomínajú, že by sa to dalo pomocou jednoduchého počítača. Slnko? Vietor? Sneh? Dážď? Žiaden problém...

Podozriví turisti

V roku 1977 sa trojica valistov vybrala na pamätnú výpravu. Pôvodne turistickú, no v mnohých pohľadoch takmer až disidentskú. Veď v čase Charty aj osadenie základného kameňa pre nezrealizovaný pamätník vyvolávalo rôzne dohady. Tobôž v deň výročia smrti Milana Rastislava Štefánika.

Na akt prizvali aj samotného Cernana. Pomyselné spojenie na linke Houston - Dučkov vrch fungovalo bezchybne a obidve strany mali vďaka listom všetko perfektne načasované: „Cernanovi sme vtedy poslali album projektu, ktorý podpísal v rovnakú hodinu, keď sme my zakopali základný kameň.“

Do zeme šla travertínová kocka a v nej zabudovaný kovový valec s kompletnou dokumentáciou projektu. Fakt je, že v nej zostala až do roku 2004, keď miestni nadšenci pod vedením Jaroslava Veličku tvrdohlavo a bez milosti krížom- -krážom prekopali celé tušené miesto za tie roky zarastené novým porastom. Ešte jeden príbeh. V tom bizarnom roku ’77 sa dočkala skupina VAL svojej prvej výstavy v Paríži. Jednotlivé artefakty na ňu tajne prenieslo Bábkové divadlo zo Žiliny. Zrolované v rekvizitách.

Panenská Vysoká

Uzučká dolina pretínajúca Beskydy a Javorníky, kde leží i spomínaná dedinka, ešte nie je pripravená na nejaké veľké svetáctvo. Aj preto, že takmer všetko, čo má nohy, uteká. Na prvom poschodí obecného úradu je pamätná izba slávneho astronauta, ktorú vo svadobnej sieni vytvoril známy výtvarník Miroslav Cipár, taktiež kysucký rodák. Pôsobí solídne. Malá pamätná tabuľa na fasáde budovy tiež. Nič ohromujúce, ale vo Vysokej nie je ohromujúce nič.

Azda len nekonečná zima. Aspoňže toho Cernana tu ľudia registrujú. A vlastne... Koľkých z nich vôbec jeho fascinujúci príbeh zaujíma? A keby aj nad ich domovmi visela tá veľká a žiarivá zlatá guľa - páčila by sa im?

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].