Utrpenie: Bolo kruté a dlhé, zdôraznil náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR generálporučík Peter Vojtek.

Pomocné technické prápory: Pekné označenie pre hrubé násilie

Totalitný systém vybielil históriu. Zmizli z nej mnohé mená a udalosti, mnohé zostali oklieštené alebo dostali inú podobu. Hlboko utajené zostávali najmä zločiny, ktorých sa systém dopúšťal.

Nič z nich nesmelo preniknúť na verejnosť. Najvyšší pohlavári sa dušovali, že ich odhalia, že urobia nápravu, že vinníkov potrescú, ale neodhalili, neurobili nápravu a vinníci si dlhé roky pokojne užívali penziu. Naša história už takmer štvrť storočia skúma ich zločiny, ku ktorým patrí aj vytvorenie pomocných technických práporov (PTP) v armáde.

Triedni nepriatelia

Po „Víťaznom februári“ 1948 sa naša krajina len tak hmýrila „triednymi nepriateľmi“. Najhorší boli fabrikanti, uhľobaróni, bankári, o niečo menší boli podnikatelia, cirkevná hierarchia, zámožnejší roľníci, ktorých prekrstili na kulakov, ešte menší, ale tiež nebezpeční boli obchodníci, remeselníci, veriaci. S vysokými vojenskými i policajnými dôstojníkmi, nie veľmi naklonenými režimu - to bola väčšina -, robili poriadky už pred februárom. Silové rezorty musia byť predsa obsadené spoľahlivými ľuďmi. Po februári robili medzi nimi čistky obrovských rozmerov. A brutálne. Vo februári 1947 prezident Edvard Beneš povýšil trinásť slovenských dôstojníkov na generálov, po februári 1948 museli pred prenasledovaním ujsť na Západ alebo skončili vo väzení vystavení krutému násiliu. Ani jeden z nich nemohol zostať v armáde. Potom prišli na rad fabrikanti, uhľobaróni, bankári. Zobrali im majetky a poslali ich do väzenia. Prípadne ich postavili k múru. Podobne sa porátali s podnikateľmi, kulakmi, uväznili cirkevných hodnostárov, pred súd postavili mnohých obchodníkov, remeselníkov, veriacich. Ale zostávalo ešte veľa nespoľahlivých, podozrivých, ktorých nemohli postaviť pred súd, poslať do väzenia alebo existenčne postihnúť. Napríklad deti triednych nepriateľov, kňazov, veriacich. Tých namiesto základnej vojenskej služby posielali do pomocných technických práporov, ktoré nasadzovali na najťažšie práce a kde vládli surové podmienky.

Príkaz z Moskvy?

Komu sa v hlave zrodila myšlienka založiť pomocné technické prápory? Niekomu v Moskve? Sovietski súdruhovia nazbierali už dovtedy bohaté-prebohaté skúsenosti v organizovaní nútených prác. Milióny ľudí poslali do gulagov a mnohí z nich tam zložili svoje kosti. Súdruh Gottwald ešte za prvej republiky vykrikoval v parlamente, že československí komunisti sa chodia učiť do Moskvy, ako kapitalistom vykrútiť krk. Hlavným organizátorom bol generál Bedřich Reicin, námestník ministra obrany pre kádrovú prácu. Sovietskej tajnej službe NKVD sa upísal pravdepodobne už za prvej Československej republiky. Jemu osobitne prislúchala povinnosť postaviť sa pred nadriadenými z Moskvy do pozoru a povedať: „Vykonám!“ V júni 1950 predložil dokument Triedna a politická repatriácia brancov v roku 1950. Tam navrhol zriadiť PTP, teda tábory, v ktorých by „politicky nespoľahliví“ vojaci absolvovali základný výcvik bez zbrane a prešli „prevýchovou“ tvorenou ideologickým pôsobením, ťažkou fyzickou prácou a „tvrdou disciplínou“. Komunisti mali už na čom budovať. Nielen na sovietskych skúsenostiach, ale aj na svojich. Ministerstvo obrany už 5. augusta 1948 zriadilo cestné prápory. Tentoraz sa komunisti hotovali na oveľa rozsiahlejšie tábory s oveľa horšími podmienkami. Minister obrany Alexej Čepička, iniciátor mnohých krutých zákonov a nariadení, azda najväčší československý zločinec, podpísal zákon, ktorý nadobudol platnosť 1. septembra 1950.

Rozhodnuté: Minister obrany Alexej Čepička podpísal zákon, ktorý nadobudol platnosť 1. septembra 1950. Foto: ČTK

PTP sa rozrastajú

Rozvíjajúce sa ľudovodemokratické hospodárstvo potrebovalo usilovné ruky. A lacné. Najmä na tie najťažšie a najnebezpečnejšie práce. Podobne ako začiatkom tridsiatych rokov potrebovali v Sovietskom zväze ľudí, aby sa zmocnili nerastného bohatstva na Sibíri. Kto pôjde na Sibír, do tých krutých podmienok? Stalin dal založiť tábor nútených prác, z ktorého sa vyvinul gulag Kolyma, najväčší v krajine. Aj z pomocných technických táborov sa vyvinul kolos. Aká nápadná zhoda! Postupne sa v ňom ocitlo asi 60-tisíc ľudí. Pétépáci stavali továrne, cesty, priehrady, domy, pracovali v kameňolomoch. To tí, ktorí sa ocitli v ľahších útvaroch. Boli však aj ťažšie PTP. Tie posielali do baní v Ostrave, Kladne, Moste. Lenže imperialisti hrozili vojnou - aspoň tak sa to súdruhom zdalo, a tak pétépáci stavali aj letiská, vojenské budovy a objekty. Napríklad v roku 1953 pracovali na 370 rozličných pracoviskách. Systém potreboval ďalší príliv do pomocných práporov. Štátna bezpečnosť ešte usilovnejšie vyhľadávala „závadné“ osoby. Pri odvodoch brali azda všetkých. Aj bohoslovca, ktorý mal kratšiu nohu. Hoci si mali odpracovať dva roky, službu im predlžovali. Niektorým aj na tri-štyri roky. Iných zasa povolávali na ďalšie a ďalšie „cvičenia“.

Trp!

Josef Jičínský z Dolian neďaleko Pardubíc študoval v treťom ročníku na vysokej škole, keď dostal nečakane oznámenie, že má nastúpiť na základnú vojenskú službu. Vysokoškolákov nechávali doštudovať, on musel nastúpiť hneď na druhý deň. Syn kulaka si musel odpykať svoje. Ako „ťažký pétépák“ sa dostal do ostravských baní. Nevedel, čo je to PTP, nevedel, čo je to práca v bani, nepoučili ho o životne dôležitých bezpečnostných pravidlách, ktorých neznalosť stála mnohých ťažké úrazy i životy. On skončil v nemocnici s ťažkou angínou. Zachránil sa iba zázrakom. Josefovi pol roka zadržiavali listy od rodiny, jeho dievča ho opustilo, lebo ich vzťah nemal budúcnosť. On tábor nemohol opustiť, takže strácal kontakty s bežnými ľuďmi, denne musel sedieť na politických školeniach a zvyšok dňa hustili do neho politiku cez rozhlas v izbe. Odslúžil si dva roky. Po návrate si dlho nemohol nájsť nijakú prácu a potom len podradnú, jeho otec tortúry podobného druhu neprežil a matka sa z toho nervovo zrútila. Marián Kolník, klerik z kláštora v Nitre, nastúpil v septembri 1950 na základnú vojenskú službu do sústreďovacieho tábora v Libave. Zbraň do rúk však nedostal. Politicky nespoľahliví ju nedostávali. Čo keby ju obrátili proti robotníckej triede? Takým do rúk lopatu a krompáč. Poslali ich do Plzne. „Čakala nás tam výstavba tankodrómov,“ spomínal pán Marián Kolník. Do civilu odchádzal po vyše troch rokoch z Karvinej. Po prepustení mu dovolili pracovať v betonárskej čate pri stavbe hydroelektrárne.

Komárňanský návrat

Konfederácia politických väzňov organizuje zájazdy na miesta, ktoré sa spájajú s temnou históriou komunistického systému. Pripomenuli si utrpenie v leopoldovskej väznici, v ženskej väznici v Želiezovciach, v kláštore v Prievoze, v Hronskom Beňadiku a inde. Naposledy v Komárne, kde v bývalej pevnosti sústreďovali kedysi príslušníkov PTP. Pétépáci spomínali na utrpenie. František Belica z Dolných Orešian: „V maturitnom týždni ma vyhodili zo školy a zaradili ma do PTP. Za to, že môj otec nechcel vstúpiť do družstva. Tak som bol 31 mesiacov v PTP. V Česku som bol na stavbách, na letisku. A tí, ktorí nechceli počúvať marxizmus-leninizmus, museli do Ostravy.“ Pavol Izakovič z Leopoldova: „Stavali sme opevnenia v Plzni, bunkre, lámali sme skaly a stavali pre pohraničiarov.“ Pracovali od tmy do tmy. Hnali ich do roboty, lebo od toho závisel príjem veliteľov. Zaobchádzali s nimi ako s vyvrheľmi spoločnosti. Keď nesplnili najmenší príkaz, kruto ich trestali, prenasledovali. Boli ubytovaní zväčša v nevyhovujúcich podmienkach, v drevených, vyradených barakoch, sociálna a zdravotná starostlivosť takmer nijaká. Tak sa stalo, že napríklad v roku 1952 evidovali v Československu 40 smrteľných úrazov príslušníkov PTP, 518 ťažkých a 2 790 stredných a ľahkých úrazov.

Pozor na kňazov!

Komunistický režim s osobitným zanietením posielal do PTP kňazov a bohoslovcov. Jeden z dôvodov uviedol v homílii v Komárne v Kostole svätého Ondreja páter Ján Janok, bývalý pétépák. Spomínal, ako po smutne známej Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 museli do sústreďovacích kláštorov. Tam po dľa jednotlivých reholí nútili bohoslovcov, aby nastúpili na novozriadené bohoslovecké fakulty v Prahe a v Bratislave. Tieto fakulty však nemali schválenie z Ríma a bohoslovci odmietli na nich študovať. Nechcú poslúchať novú vládu? Len tých vo Vatikáne? Boli podozriví - odolávali všetkým nátlakom, tvrdošijne vyznávali svoju vieru a mali vplyv na masy. Mnohých teda zatvorili, mnohých odsúdili, mnohých poslali do výroby. Mnohých nahnali do pomocných technických práporov, a to aj starších, štyridsaťročných. Ján Janok: „V PTP boli pre duchovných, rehoľníkov a seminaristov zriadené zvláštne, takzvané kňazské alebo farárske roty po 150 mužov, ktoré boli od ostatných rôt práporu podľa možnosti odlúčené, aby nemohli pôsobiť na ich vojakov a ešte viac ich skaziť. V Komárne boli zriadené dve roty.“ Po dvoch rokoch služby ich podržali na mimoriadne cvičenie ešte na rok a pol, takže macošskej vlasti spolu slúžili 40 mesiacov. Na Silvestra 1953 ich prepúšťali do civilu. Ján Janok: „Presviedčali nás, že môžeme nastúpiť iba do výroby, preto sme niektorí podpísali zmluvy do stavebníctva.“ Pétépákom bolo súdené vláčiť svoje bremeno po celý život.

Čierni baróni

Príslušníkov pomocných technických práporov, alebo skrátene pétépákov, nazývali aj čierni baróni, pretože mali čierne výložky na rovnošatách, čím sa odlišovali od iných príslušníkov armády. Baróni preto, lebo ako jediní „vojaci“ dostávali za prácu aj plat. Hoci riadne oklieštený, ale nejaká koruna im vždy zostala. Pétépákov preslávil najmä román českého spisovateľa a humoristu Miloslava Švandrlíka „Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky“, ktorý vznikol na základe osobných skúseností a zážitkov z obdobia, keď začiatkom päťdesiatych rokov sám slúžil v technických práporoch, čo bola neskoršia jemnejšia obdoba PTP. Kniha síce v roku 1969 vyšla, ale počas nasledujúcich rokov normalizácie bola zakázaná. Na jej základe nakrútil v roku 1992 Zdeněk Sirový úspešnú filmovú komédiu. Mnohí bývalí pétépáci majú proti Švandrlíkovým Čiernym barónom výhrady, pretože vykresľuje vtedajšiu situáciu podľa nich falošne, ba až romanticky, ako akúsi „veselú vojnu“. Skutočnosť bola iná - smutná a krutá.

Pétépákov preslávil najmä román českého spisovateľa a humoristu Miloslava Švandrlíka, vpravo, na snímke s filmovým predstaviteľom majora Terazkyho Pavlom Landovským. Foto: ČTK

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].