Pred rekonštrukciou: Rakvy boli nahádzané na sebe, niektoré s vysypaným obsahom.

Pozostatky členov rodu Zichyovcov boli pohodené v pivnici

Pred tridsiatimi rokmi sa na známe šľachtické rody veľký ohľad nebral. Nebolo to v móde. Keď sa vtedajší rusovský farár rozhodol, že z rodinnej hrobky Zichyovcov, ktorá je pod Kostolom svätej Márie Magdalény, vytvorí pietnu miestnosť, nabehla čata brigádnikov a pozostatky kostí a rakiev začala prenášať do podzemia blízkej budovy skladiska. Našťastie, niekto sa predsa len spamätal a práce zastavil.

Odvtedy krypta zostala bez povšimnutia. Až donedávna. Predvlani totiž nový farár pristúpil k jej rekonštrukcii. Po dvoch rokoch práce miesto odpočinku významného rodu konečne sprístupnili verejnosti, tým sa však opäť otvorila otázka znesvätenia spred troch desaťročí.

Neúcta

„To, že ostatky členov takého významného grófskeho rodu, strážcu uhorskej koruny, ležia na kope niekde v pivnici, je v rozpore so zákonom i s morálkou a prejavom absolútnej neúcty k vlastnej histórii,“ hovorí Marcel Kurák, potomok šľachtického rodu Kamenských, ktorý sa rozhodol s týmto barbarstvom niečo robiť. „Šokovalo ma, že keď som na to upozornil súčasného farára a žiadal ho, aby kosti uložil na dôstojnejšie miesto alebo sa postaral o ich likvidáciu, vôbec mi nevenoval pozornosť. Na môj list neodpovedal ani on, ani biskupský úrad.“

Ako pokračuje, mnoho stavieb tohto významného rodu prešlo do rúk cirkvi, a preto je presvedčený, že práve tá by sa o zablúdené ostatky mala postarať. „Hrobka má niekoľko storočí, bolo do nej uložených vyše dvesto členov slávneho rodu a niekto to len tak vyprace?“ pýta sa Kurák. „Kosti mŕtvych sa nesmú len tak niekde povaľovať. Aj keby nešlo o šľachtický rod!“

Pred rekonštrukciou: Rakvy boli nahádzané na sebe, niektoré s vysypaným obsahom. Foto: Juraj Roščák

Žiadna katastrofa

Na barbarské rozhodnutie socialistického farára si živo spomína aj historik, bývalý člen Slovenskej filharmónie, autor niekoľkých kníh o Rusovciach a tiež niekdajší poslanec za túto mestskú časť Jozef Mallinerits. Sám sa totiž na vynášaní ostatkov z hrobky zúčastnil. Udalosť však nepokladá za takú katastrofu.

„Diali sa tu oveľa väčšie zverstvá,“ hovorí. „Či už to bola likvidácia starých kníh a vzácnych listín, z ktorých sa mi podarilo niektoré zachrániť, alebo pokus o vyhodenie historických náhrobkov z cintorína len pre investičné vízie istých ľudí…“ Jozef Mallinerits nám tvrdí, že do pivnice prenášali len neidentifikovateľné ostatky. „Väčšinu kostí a rozpadnutých rakiev sme uložili na kopu do jednej z miestností krypty.“

V krypte

Spolu s rusovským historikom zostupujeme po starých schodoch do podzemia pod kostolom, aby sme sa na vlastné oči presvedčili, ako to po pracovnom výkone tunajších farníkov vyzerá. Hrobka z polovice sedemnásteho storočia dostala naozaj nový odev, pri zachovaných rakvách sa objavili popisy, na stene nachádzame informáciu o príbehu šľachtického rodu, hlinenú podlahu vystriedali dobové tehly.

Všetko je osvetlené tlmeným svetlom. Truhly sú v uložené v rade za sebou a trochu desivo pôsobí otvorená rakvička malého dievčatka, dnes múmie, ktoré pravdepodobne umrelo počas epidémie moru na začiatku 19. storočia. Aby toho nebolo málo, historik nám otvára veľkú debnu plnú ľudských kostí. Nebolo možné identifi kovať, ich a tak slúžia na to, aby si človek uvedomil, ako raz skončí. Zhnité, rozpadnuté rakvy, kde dovtedy boli, zlikvidovali robotníci spolu so stavebným odpadom.

Upravená: Hrobka je otvorená pre návštevníkov. Foto: Juraj Roščák

Bez inštrukcií

Marián Prachár pôsobí v tunajšej farnosti už tretí rok a chuťou do stavania sa vôbec netají. Myslí si, že práve preto ho sem aj dali, tvrdí však, že až takúto dieru nečakal. Fara v prenajatom dome, zanedbaný kostol, záhrada pripomínajúca prales,krypta v dezolátnom stave. „Rakvy v nej boli nahádzané na sebe, niektoré s vysypaným obsahom,“ tvrdí.

Nový dušpastier si teda vyhrnul rukávy, nahodil montérky a pustil sa do roboty. Zabezpečil výstavbu novej fary, dal upraviť záhradu, z ktorej plánuje urobiť oázu pokoja, buduje komunitné centrum pre veriacich a sprístupnil kryptu Zichyovcov. Výčitky Marcela Kamenského ho prekvapujú. „V čase rekonštrukcie som nevedel, že niekto nejaké kosti vynosil preč,“ tvrdí.

„Vlastne v ich existenciu som neveril a dodnes celkom neverím. Ak tam aj sú, je to súkromný pozemok, kde si nemôžeme dovoliť len tak prehľadávať pivnicu. K tomu je budova veľmi zničená a prístup do nej nie je bezpečný. Ak kosti niekto odtiaľ vyberie, veľmi radi ich do hrobky umiestnime.“

Kosti: Nepodarilo sa ich identifikovať, a tak skončili vo veľkej debne. Historik Jozef Mallinerits pôsobil pri rekonštrukcii krypty ako poradca. Foto: Juraj Roščák

Nechcú vedieť

Zdá sa, že väčšina zainteresovaných by bola najradšej, keby zabudnuté kosti zabudnutými aj zostali. Od prednostky mestskej časti Rusovce Oľgy Gáfrikovej sme, aj napriek tvrdeniu uznávaného historika, dostali len krátku oficiálnu reakciu: „Vašu informáciu o údajných nájdených ostatkoch z krypty kostola sa nám nepodarilo verifi kovať. Ostáva to pre nás v rovine neoverenej informácie, a preto sme sa rozhodli nezaujať stanovisko.“

Miroslava Hrádka, riaditeľa spoločnosti Marianum, ktorá na území Rusoviec zabezpečuje cintorínske a pohrebné služby, vec síce zaujala, vysvetlil nám však, že v ich kompetencii sú len bezprostredne zosnulí. Podľa neho vlastne neexistuje inštitúcia, ktorá je povinná postarať sa o pochovanie údajných ostatkov v pivnici. „Myslím, že by sa tým mali, aspoň z morálneho hľadiska, zaoberať zástupcovia mestskej časti,“ hovorí. „Takisto sa domnievam, že znesvätením hrobky pred tridsiatimi rokmi mohlo dôjsť k trestnému činu a mali by ho riešiť orgány činné v trestnom konaní.“

Nepochodili sme ani u pamiatkarov. „V období osemdesiatych rokov minulého storočia nebol náš úrad zodpovedný za ochranu pamiatok na území Rusoviec,“ tvrdí Viktor Ferus z Krajského pamiatkového ústavu v Bratislave. „O premiestňovaní rakiev ani kostier však informácie nemáme,“ zdôrazňuje.

Na Úrade verejného zdravotníctva (ÚVZ) sa opäť dozvedáme, že vtedajší farár zrejme porušil právne predpisy o manipulácii s ľudskými pozostatkami. „Nejde však o ohrozenie verejného zdravia, ale výlučne o porušenie etických princípov, a čin je už pravdepodobne premlčaný,“ hovorí Katarína Nosálová. „Zákon o pohrebníctve takúto eventualitu nerieši, preto orgán verejného zdravotníctva nemôže konať.“ V prvom rade by mal situáciu riešiť ten, kto ju spôsobil. Teda farský úrad v súčinnosti s obcou, ktorá sa nemôže dištancovať. „Ak nedôjde k dohode, mal by v tejto veci rozhodnúť súd,“ uzatvára hovorkyňa ÚVZ.