K streľbe na údajného mafiánskeho bosa Romana Deáka (vpravo) sa priznal svedok Jurij Fejer (vľavo), ktorý podrobne opísal jej prípravu.

Priznania, z ktorých tuhne krv v žilách: Vrahovia popísali popravy mafiánskych bosov

O popravách mafiánskych bosov začali rozprávať samotní aktéri. Dôvodom je možnosť vyjednať nižší trest.

Jurij Fejer sa netají tým, že dlhé roky pracoval v prospech jednej z najnebezpečnejších zločineckých skupín na Slovensku - sýkorovcov. Neslávne známy gang založil Miroslav Sýkora, ktorého zabili v roku 1997.

Sýkorovci operovali od deväťdesiatych rokov minulého storočia takmer do súčasnosti hlavne na území Bratislavského kraja. Policajtom sa podarilo rozbiť nebezpečnú štruktúru zločincov po tom, ako začali jej členovia pod tlakom dôkazov a hrozieb doživotných trestov spievať.

Dnes sa v policajných kuloároch hovorí takmer o šesťdesiatich vraždách, o ktorých začali rozprávať odsúdení či obvinení sýkorovci. Jedným z nich je aj Jurij Fejer. Pri jeho spovedi o fungovaní zločineckej bandy a o vraždách, ktoré majú na rováši, naskakujú zimomriavky.

Sýkorka Fejer

Jurij Fejer je za mrežami pre obvinenie z vraždy údajného mafiánskeho bosa Romana Deáka. Po čase strávenom vo väzbe sa rozhodol s políciou spolupracovať. Obávaný muž slovenského podsvetia vyrozprával svoj príbeh so začiatkom v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia.

„Všetko sa to začalo tým, že ma uniesli Rusi z reštaurácie na Kuchajde, zobrali ma do lesa Ahoj. Tam čakal Róbert Lališ a Miroslav Sýkora a chceli odo mňa peniaze za ukradnutý kamión, ale ja som to nespravil, tak som tie peniaze nemal. Nato Kýbel, teda Lališ, vytiahol nôž, že keď im to nedám, odreže mi uši a zakopú ma tam,“ spomína Fejer, ktorý im nasľuboval všetko možné.

Tvrdí, že sa mu vyhrážali aj únosom syna a manželky. Vyhľadal preto Petra Čongrádyho, ktorý mu vec pomohol vybaviť pod podmienkou, že začne pracovať pre skupinu. Činnosť sýkorovcov zhrnul Fejer niekoľkými slovami: „Výpalné, vydieranie, vraždy, vraždy na objednávku a tak.“

Po Sýkorovej poprave sa podľa viacerých výpovedí stal bosom skupiny Róbert Lališ. Údajne patril medzi najobávanejších a Fejer sa stal jeho vodičom.

„Podriadený musel plniť jeho pokyny. Keby sa nesplnili, napríklad mňa by zakopali. Aj u ostatných to tak bolo. Vždy sa hovorilo, že nikto nemôže odísť. Keby niekto chcel ísť na políciu, že zabijú jeho rodinu. On si platil veľa policajtov,“ odhalil Fejer neúprosné zákony fungovania skupiny.

Poprava Deáka

Podnikateľa Romana Deáka zavraždili v bratislavskej Dúbravke v októbri 1999. Údajného bosa zasiahli devätnástimi ranami zo samopalu a pištolí kalibru 7,65 a 9 mm Luger, keď prichádzal k svojmu luxusnému Mercedesu. Strely ho zasiahli do hrudníka a tváre. Policajtom sa podarilo objasniť popravu takmer po trinástich rokoch.

Jedným z členov vražedného komanda bol aj Fejer. „O Deákovej likvidácii som sa prvýkrát dozvedel dva alebo tri mesiace pred ňou. Kýbel, teda Lališ, to hovoril v aute,“ tvrdí Fejer.

A odhaľuje pozadie príprav, od sledovania Deáka cez ľudí, ktorí sa na akcii podieľali, až po použité zbrane. „Kýbel ma pred vraždou zavolal von z auta. Povedal, že ten ožran sa ožral a že tam pôjdem ja namiesto Vinca. Tak som sa ho bál, že som neodmietol. Povedal mi, že rezal jedného chalana, po ktorého boli na Maďaroch ako policajti. Spolu s Černákom mu rezali hlavu. Tak som sa ho bál,“ zdôvodňuje Fejer svoju účasť na Deákovej poprave.

Cestou na popravu mu vraj vysvetlili, čo a ako. „Sadol som do auta, kde bol Rus (Martin Bihári) a Jozef Roháč. Rus mi povedal, že tam v igelitke je pištoľ, nech si ju vytiahnem. Nato došiel Lališ, začal vysvetľovať, kto kde bude stáť a ako sa to má robiť. Keď odchádzal z auta, otočil sa na mňa, že keď to ja pokazím, tak ma vlastnoručne zabije.“ Akcia s cieľom odstrániť Deáka sa tak mohla začať.

„Čakali sme tam, ako došiel, vtedy sme vystúpili z auta a čakali sme pri nejakom múriku, ako vyšiel von, tak som na neho vystrelil ja alebo Roháč, neviem, kto prvý. Potom nás odviezli,“ priblížil okolnosti Deákovej vraždy. Neskôr Lališ priniesol peniaze od Marka Trajtera, ktorý si podľa Fejera vraždu objednal.

Trajtera zadržali minulý rok na exotických Seychelách. „Lališ dal každému päťdesiattisíc korún. Martinovi Bihárimu dal Audi A8 od Trajtera a zvyšok peňazí že bude potom. Malo ísť asi o dvadsať miliónov korún, mne dával 500-tisíc.“

Spoveď o poprave Fejer ukončil slovami, že je mu to ľúto. Bránil sa však tým, že bol na účasť na poprave nútený. Vraj keby to neurobil, zabil by Lališ aj jeho.

Vražda pre majetky

Deákova poprava však nebola jediná, o ktorej Fejer rozprával. Rozhovoril sa aj o prípade, keď nastražená bomba zabila v máji 1998 na Zlatých pieskoch neďaleko tenisových kurtov Eduarda Diniča.

„Diničovci boli konkurenčná skupina a Lališ chcel všetkých pozabíjať. Plánoval to Lališ, Havel, Bališ a Bihári. Oni štyria rozhodovali, koho zabijú a čo sa bude brať.“ Fejer mal na mysli majetky, o ktoré mali jeho šéfovia záujem. Organizátorom popravy sa podarilo zistiť, že Eduard Dinič chodí pravidelne na tenisové kurty na Zlaté piesky.

Fejer jeho pohyb nahrával z auta a Lališ si to podľa jeho slov prehrával. „Potom sa spojil s Roháčom, boli sa tam pozrieť a rozhodli, že tam to spravia. Čapatému dal, aby kúpil bicykel. Keď Lališ rozhodol, že to tam spravia, tak sa to tam išlo zakopať. Čapatý tuším spredu strážil a Roháč si to tam zakopal.“

Nasledovala poprava, ktorá otriasla celým Slovenskom. „Neviem, či na druhý deň, alebo o niekoľko dní tam čakal Roháč s Lališom. Roháč bol na bicykli, Lališ tam bol autom a my sme boli s Čapatým pri Rendezi. Ako sme počuli výbuch, išli sme preč. Roháč odtiaľ odišiel na bicykli za Lališom,“ uviedol Fejer.

A znova zopakoval, že bol na spoluprácu prinútený, inak by ho zabili. Roháč podľa Fejera zakopal pod betónové tvárnice trinitrotoluén. Von trčali len káble na anténu, cez ktorú nálož odpálil.

Poprave sa nevyhol ani Diničov brat Róbert. „Začalo sa to tak, že musí ísť dole aj jeho brat, lebo on sa postavil a nedalo sa im zobrať majetky.“

Päť mesiacov po výbuchu na Zlatých pieskoch v októbri 1998 zastrelili na Dlhých dieloch aj Róberta Diniča a jeho ochrankára. Vypálených bolo asi tridsať rán zo samopalu. Róbert Dinič prišiel o život krátko po tom, ako odviezol dcéry k exmanželke.

„Strieľal tam Roháč a Cupper. Mali nachystanú aj výbušninu, aby v dodávke, v ktorej čakali, zničila všetky stopy. Potom sa veľa hádali, že Cupper veľa močil do bandasky, že to preto nevybuchlo. Potom mi dal Lališ malú lopatu a povedal, nech idem zakopať tie zbrane, z ktorých sa strieľalo,“ uzavrel Fejer svoju spoveď.

Majetky Diničovcov po smrti najsilnejších mužov skupiny sa dostali aj do iných rúk ako iba dedičov.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].