Prvý homosexuálny aktivista na Slovensku: Nie je to choroba chytľavá

Po rokoch objavili zabudnutý príbeh prvého slovenského teplého aktivistu Imricha Matyáša.

Domov

Imrich Matyáš prežil štyri režimy. Monarchiu, prvú republiku, fašizmus a komunizmus. V každom z nich sa púšťali do homosexuálov. Čakalo ich policajné šikanovanie, telesné tresty, väzenie. Prvý slovenský gay aktivista sa to snažil celý život zmeniť.

Zabudnutý príbeh bratislavského intelektuála začal ožívať, keď náhodou objavili jeho denníky a korešpondenciu. Podľa bádateľov ide o príbeh vytrvalosti a boja za základné demokratické hodnoty a ľudskú dôstojnosť.

Svedectvo doby

„Objavila som tento príbeh náhodou, upozornili ma naň. Na Slovensku meno Imricha Matyáša nikomu nič nehovorilo. Náhoda alebo osud chceli, že v tom istom roku sme našli zošity písané rukou aj na stroji, ktoré patrili Matyášovi. Denníky, úvahy a články zaznamenávajú doteraz neviditeľné miesta v slovenskej histórii, opisujú, ako sa táto skupina ľudí snažila o dôstojnejšie životné podmienky,“ vraví historička Jana Jablonická-Zezulová.

Denníky sa našli len štyri. Zistili, že dovedna ich bolo osem. „Po čase sa mi ozval človek, ktorý mi odovzdal ďalšie dva a vravel, že ostatné sa tiež u niekoho nachádzajú.“

Imrich Matyáš totiž na sklonku života denníky rozdelil medzi priateľov. Asi dúfal, že takto sa zachovajú aspoň niektoré z nich. Skladačka začala do seba zapadať. „Denníky si nepísal ako čisto súkromnú vec, ale ako svedectvo svojej doby. Predpokladal, že ich raz niekto bude čítať,“ vraví historička.

Okrem bežných záznamov sa v nich nachádzajú názory na legislatívu aj spomienky z vtedajšej homosexuálnej komunity, o ktorej sa dodnes vie veľmi málo.

V zošitoch našli aj doklady o pofidérnej „liečbe“, ktorú sa snažili podstupovať Matyášovi priatelia, o nekonečných výsluchoch, vydieraní, väzení. Neraz to boli takmer stredoveké scénky. A zároveň realita, v ktorej desaťročia žil Imrich Matyáš a ktorú sa snažil zmeniť.

Angažovaný

Imrich Matyáš žil na rozhraní epoch. Narodil sa v roku 1896, ešte v Rakúsko-Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny narukoval do armády a takmer by zomrel, keby mu rumunský dôstojník nezachránil život. Neskôr naňho spomínal ako na človeka, ktorý ho inšpiroval, aby sa začal venovať homosexuálnej otázke.

Nová Československá republika totiž napriek nadobudnutým občianskym právam pokračovala v „tradícii“ perzekvovania ľudí na základe ich sexuálnej orientácie. Do legislatívy prešli zákony z čias monarchie a homosexualita bola trestný čin, za ktorý hrozil ťažký žalár, telesné tresty alebo verejné práce.

Matyáš síce navonok žil životom prvorepublikového úradníka, ale popri tom sústredil všetky sily na dekriminalizáciu homosexuality. Angažoval sa, prispieval do časopisov, argumentoval pred sudcami a lekármi, písal aj legislatívnej komisii vtedajšieho ministerstva spravodlivosti.

Mnohé jeho argumenty sú nadčasové. Ako keď sa napríklad vyslovil: „Demokracia je vláda väčšiny, ale záštita všetkých menšín, teda aj ochrankyňa sexuálnej menšiny!“

V denníkoch si zapisoval dobovou slovenčinou námietky proti predsudkom, napríklad pri možnom zrušení trestného zákona: „Ako to tárajú i dnes, vraj homosexualita je veľmi rozšírená a čo by bolo, keby (zákon) nebol! Nuž, sú to číročisté nepravdy a klam, ktorý nemá vôbec vedeckého podkladu, lebo: rovnopohlavné založenie je z prírody... To nie je nejaká choroba chytľavá!... Pri homosexualite teda ide: o lásku, ktorá je takisto šľachetná, ako je takzvaná normálna láska...“

Pod kožu

Jana Jablonická-Zezulová priznáva, že príbeh jej vošiel pod kožu. Pri návšteve Prahy napríklad neodolala a prespala v hoteli, v ktorom pri návštevách stovežatého mesta pred vojnou spával Imrich Matyáš.

„Bol to všestranný aktivista. Pomáhal konkrétnym ľuďom, písal rady pre obhajobu, dokonca spísal aj ‚manuál‘, ako má človek postupovať v prípade výsluchov...“

Matyáš bol v kontakte s cudzinou a s osobnosťami európskeho významu, a to nielen v gay hnutí. Korešpondoval napríklad s nositeľom nobelovky spisovateľom Thomasom Mannom, autorom slávneho románu Buddenbrookovci - intervenoval, aby sa vo svojich prednáškach „zmieňovali o rovnopohlavnej láske, čo veru ochotne aj učinili“.

Nečudo, že svojrázneho aktivistu si začali všímať aj orgány komunistickej totality. „Policajná perzekúcia pre osvetovú činnosť trvala a trvá dlhé roky,“ písal si do denníka.

Dobové dokumenty dokladajú, že ho pravidelne predvolávali a chceli z neho vytiahnuť mená homosexuálov spomedzi komunistických funkcionárov. „Detektív opäť ma k udavačstvu prehováral,“ zaznamenával si.

Zažil brutálne prejavy moci, polícia a jej mravnostné oddelenie ho podrobovali dlhým výsluchom, obviňovali ho, že „kazil mládež svojimi prednáškami“.

Snažili sa mu našiť porušenie zákona, preto mu napríklad posielali domov „volavky“, mladíkov, čo však Matyáš prekukol. Urážalo ho to. Vyhrážali sa mu deložovaním z Bratislavy, výsluchy mu podlomili zdravie a po operácii žalúdka sa z veselého mladíka postupne stával utrápený a smutný starý muž.

Matyáš bol podľa historičky odvážny. „Na svoju dobu bol moderný, musel sa preto cítiť často osamotený a nepochopený, ale napriek tomu sa nevzdal. Napokon bol v roku 1961 svedkom - a v podstate aj strojcom - toho, ako došlo k zrušeniu trestnosti homosexuality.“

Ľudský rozmer

Za aktivizmom Imricha Matyáša by sa nemal stratiť jeho ľudský rozmer. Bol to elegán prvej republiky, sčítaný a scestovaný. „Vybavte si Františka Krištofa Veselého vo filmoch z prvej republiky - tak ho vidím ja. Vždy som ho vnímala ako inteligentného, jemného, kultivovaného. Nakoniec mi to potvrdili aj jeho príbuzní, ktorí ma kontaktovali a obohatili výskum o jeho ľudský rozmer.“

Nebolo to len štátne šikanovanie, ktoré Matyáša trápilo. Distingvovaný muž ťažko znášal aj primitivizmus, keď ho policajti pri výsluchoch ponižovali, tykali mu a nadávali do buzerantov. Na starých fotografiách vlepených do denníkov má vždy slušivý oblek, motýlika a vreckovku v náprsnom vrecku.

Celý život prežil v Bratislave, bol milovníkom jej kaviarní Savoy či Grand s ich predvojnovým duchom. Zaujímavé je, že sa nikde nezmieňuje, že je homosexuál. Jana Jablonická- Zezulová priznáva, že táto otázka ju pri bádaní zaujímala a napokon si potvrdila jeho homosexuálnu orientáciu z korešpondencie.

Ani v listoch však nespomína meno svojho partnera, len tajomnú iniciálu A. Keď sa raz nedostavil na pravidelné stretnutie s priateľmi v kaviarni, bolo to také nečakané, že šli k nemu domov. Nikto neotváral. Nemohol. Matyáš ako 78-ročný v roku 1974 spáchal samovraždu. Dôvodom mohlo byť, že prichádzal o zrak a ako intelektuálny čitateľ by nezniesol žiť v slepote.

Poučné

Čím je jeho príbeh poučný dnes? „Narazila som naň práve v čase štvavej kampane proti teplým, ktorá vyvrcholila v neplatnom referende. Začať ‚komunikovať‘ s Matyášom v tom čase bolo veľmi posilňujúce.

Pretože nech je realita akokoľvek pesimistická a párom rovnakého pohlavia stále chýba zákon, ktorý im umožní žiť dôstojnejšie, od čias Matyáša sa veľa zmenilo, ľudia sú otvorenejší a mnohí sa neboja prihlásiť k homosexualite. On sám na to vyzýval celý život a platí to dodnes. Pretože podľa neho len život v pravde je život šťastný.“

Navyše, ukazuje nám aj iný príbeh Slovenska než len konzervatívny v duchu tradície plnej mýtov. Homosexualita ako údajný dôkaz „skazenosti Západu“ je dnes témou ruskej propagandy, ibaže teplí žili, podľa bádateľky, u nás odjakživa, odstrčení na perifériu spolu s ďalšími perzekvovanými. Nedostali šancu rozpovedať svoje príbehy.

„Súčasťou našej historickej pamäti boli rôzni ľudia, komunity, menšiny, jazyky a kultúry, každý do nej prispel svojím dielom,“ dodáva.

„Matyášov príbeh je príbeh liberála, otvoreného človeka, zároveň však silne zviazaného so svojím zázemím, veriaceho vo večné hodnoty a ideály ako pravda, láska, humanita, spravodlivosť.

Ibaže ak majú tieto hodnoty ostať živé, nemôžeme lipnúť na dogmách a nepriateľstve voči iným, lebo sa ukrátime o veľké veci. Tak nejako by to zaručene povedal Matyáš.“

Ťažký hriech?

Pestovaná alebo schvaľovaná sodomia (homosexualita) je ťažký hriech. Patrí medzi donebavolajúce hriechy. Aj takéto tvrdenia razí Aliancia za nedeľu. Ide o rétoriku zo stredoveku. Vtedy homosexuálov ako „sodomitov“ mučili a upaľovali - človek bol hriešny za niečo, čím sa skrátka narodí.

V revolučnom Francúzsku zrušili trestnosť sodomie, ale situácia v strednej Európe bola odlišná: v 18. storočí sformovali zákonníky, v ktorých figurovali aj tresty za homosexuálne činy. Zákony zostali v platnosti až do 20. storočia.

Potom nastúpil v Európe fašizmus. Nacisti homosexuálov, označených ružovým trojuholníkom, vraždili v lágroch, navyše tí, ktorí ho prežili, putovali v roku 1945 rovno do nemeckej basy, keďže stále platil paragraf trestajúci homosexualitu... Komunisti napriek predvojnovým sľubom po puči prijali nový zákon, ktorý homosexualitu opäť trestal, sadzbou jeden rok.

Fašisti aj komunisti zneužívali skutočnú či domnelú homosexualitu na vydieranie, činila sa polícia aj eštebáci. Väzeniu predchádzali sociálne dosahy: mohli vás zverejniť v tlači, vyhodiť z práce, hrozil život v chudobe a na hrane zákona - polícii stačili anonymné udania.

Homosexualitu sa pokúšali aj „liečiť“. Pred vojnou to boli lekári vo Viedni a v Prahe, u ktorých „chorí“ zo Slovenska míňali peniaze, samozrejme, daromne.

Počas komunizmu sa pokúšali o „liečbu“ na štátnej úrovni: začiatkom päťdesiatych rokov robili v sexuologickom ústave v Prahe pokusy s mužmi.

Homosexuálom podávali látku emetín, ktorá spôsobovala vracanie - púšťali im pri tom obrázky nahých mužov. Potom im ukazovali obrázky nahých žien a pichli im látku, ktorá proces vracania zastavila. Nefungovalo to, liečba spôsobovala psychické aj fyzické problémy a nakoniec ju označili ako lekárske pokusy na ľuďoch.

Domov