Lesník Kýpeť: „Hospodárili sme podľa najmodernejších postupov, aj tak les padol.“

Pustošiaca víchrica môže znamenať aj prácu pre nezamestnaných

Kalamita prináša okrem škôd prácu nezamestnaným, tešia sa však iba rozvedení a slobodní.

Víchrica hučala ako valiaci sa vlak. Vybehli sme von a nemohúco sledovali, čo sa deje na kopci za benzínovou pumpou, - opisuje pracovníčka čerpacej stanice v Hnúšti Anka Laššátová hrozivé predstavenie na Chvalkovej, ktoré miestnym ľuďom pripravila príroda.

„Ľavý okraj kopca už bol vyváľaný a stredom úbočia viedol súvislý dlhý pás rovnako zničenej plochy. Vytvoril ho vietor, ako sa hnal smerom doprava. Stredný pás sa priamo pred našimi očami plynule rozširoval na obidve strany - aj smerom dole, aj smerom hore. Akoby rástol, rozlieval sa."

"Stromy padali ako zápalky. Ľudia stále vykrikovali - Tam padol, aj tam padol. Kosilo ich tak päť-šesť za sekundu. Bolo to strašné. Srdce to trhalo. O tri, možno o štyri hodiny bolo po celej hore.“

Smútok lesníkov

Výstraha meteorológov pred silným vetrom na štvrtok pätnásteho mája sa vyplnila. Pustošiaca víchrica sa prehnala Slovenskom, padlo 2,75 milióna kubických metrov drevnej hmoty. Najviac vyčíňala na Gemeri, vo Vysokých Tatrách, v okolí Košíc, Liptovského Hrádku a Námestova.

V Hnúšti kulminovala okolo pol tretej poobede. Vietor sa divo opieral do okien, zúrivo hrkotal plechovými strechami, zhadzoval ťažké betónové škridly, nebezpečne ohýbal stromy.

„Stáli sme pri oknách úradu a s obavami pozorovali námestie. Zastal tu kamión, jeho šofér vyšiel von a z druhej strany kabíny si šiel niečo zobrať. Práve vtedy jeden zo stromov nevydržal nápor a padal. Voľakto vykríkol - Bože, veď ho zabije! Našťastie ho strom minul. Šofér sa rýchlo vrátil do kamióna,“ hovorí prednostka mestského úradu Oľga Macejáková.

„Dokopy padlo v meste okolo dvadsať stromov, dva za poštou vyrútilo na rodinný dom. Prišli sme aj o vzácne stopäťdesiatročné dreviny z exotických krajín v Mariássyho parku. Ale najväčšie škody sú určite v okolitých lesoch, stromy tam padali v celých pásoch.“

„Bolo to strašné,“ rovnaké slová na margo víchrice použil aj vedúci tamojšej lesnej správy Jaroslav Kýpeť. „Ešte na druhý deň som mal pocit, že sa to nemohlo stať naozaj, že to bol len sen. Koľko sme sa narobili, natrápili a zrazu je všetko preč.“

„Ja odvtedy nemôžem ani spávať,“ ustarostene mu pritakáva lesník Miroslav Meluš. „Na Žofiu sme pre vietor hneď ráno vydali príkaz, aby partie chlapov nevstupovali do porastov,“ pokračuje Kýpeť.

„Už doobeda sme videli na Sinci, že sa začína niečo zlé, a potom ako v priamom prenose nám pred očami mizol celý les vo Chvalkovej. Len v našej lesnej správe sme prišli o dvestotisíc kubíkov, z toho stoosemdesiatosem listnatej hmoty, väčšinou bukovej. Vravelo sa, že pri kalamite v roku 2004 v Tatrách bol problém v tom, že šlo o monokultúry smreka, teda les nebol stabilný."

"Ale tu sme hospodárili so zásadami pro silva. To je nové hospodárenie blízke prírode. Nerobia sa žiadne holoruby, len úplne jemné zásahy. Ani tak les nevydržal. Problém bol v tom, že niekoľko dní pred víchricou intenzívne pršalo. Pôda bola premočená, korene nemali stabilitu. Ako sa začala rúcať jedna strana, padlo všetko."

"Mladé porasty, staré porasty aj génová základňa, teda najkvalitnejšie, najkrajšie stromy. Najhoršie je, že v začínajúcich horúčavách sa buk za pár týždňov znehodnotí. Drevo sa zaparí, zmení sa jeho štruktúra. Takže aj keď sa predá, už to nebude taká kvalita ako pri plánovanom výrube.“

Ide o krk

Desivo vyplienené kopce pri Hnúšti vzbudzujú pokoru, ale až celkom zblízka, pri vyvrátených stromoch si človek uvedomí titanskú silu vetra. Neveriacky sa pýta, či za ozrutné stromiská vyvrátené s celými koreňovými balmi dosahujúcimi priemer aj tri metre a vážiace neraz až desať ton naozaj môže iba obyčajný pohybujúci sa vzduch.

„Sme majstri sveta, ale keď niečo príde, môžeme sa len pozerať. Kalamity sa opakujú. Boli aj budú. My proti tomu nezmôžeme nič,“ smutne konštatuje Kýpeť.

„Zaujímavé je, že zver akoby o kalamitách vedela vopred. Keď popadali stromy v roku 2007, vysoká zver sa už deň predtým stiahla z hôr a zgrupila sa na lúkach. Lesníci rozprávali, že ich bolo toľko, až sa to zdalo nemožné. Či sa situácia zopakovala aj pri tohtoročnej kalamite, zistíme až potom, keď sa dostaneme na postihnuté miesta a uvidíme, či nájdeme aj uhynuté zvieratá.“

Vojsť hlbšie do zdemolovaných oblastí je zatiaľ takmer nemožné. Kolosy popadaných stromov sú krížom-krážom do seba husto zakliesnené. Ak sa chce piliar Jaroslav Šoltís posunúť čo i len o meter vpred, musí si cestu v tejto džungli raziť motorovou pílou.

V nebezpečne príkrom svahu chvíľami podlieza zložito prepletené konáre, chvíľami ich namáhavo prelieza a pri každom kroku musí dôsledne zvážiť, kam položí nohu.

V horúčave mu od námahy steká pot z čela dolu nosom. Náhodný pozorovateľ tŕpne strachom, lebo chlap si na vratkom kopci môže ľahko odpíliť nielen ruku, ale aj vlastnú hlavu. Potom sleduje, ako Šoltís zručne odpíli kus pňa, v dôsledku čoho sa zlovestne rozkývajú pahýle stromov o niekoľko metrov nižšie.

To už má zvedavec strach o vlastné zdravie. Uvedomil si, že laik ani len netuší, ako ďaleko siahajú sily dotýkajúcich sa vyvrátených stromov. Práca piliara tu pripomína hru mikádo, pri ktorej sa hráči snažia vytiahnuť z hŕbky paličiek naskladaných náhodne na seba jednu bez toho, aby pohli ostatnými. Ibaže v tejto hre ide o krk.

Hlad po práci

„Toto sú najrizikovejšie práce v hore. Pri nich sa najčastejšie stávajú smrteľné úrazy. Preto ich môžu vykonávať iba vyškolení, skúsení piliari, ktorí vedia odhadnúť, kde je pnutie a kde tlak.

Piliar musí dobre rozmýšľať, kde zapíli. Ak na nesprávnom mieste, hrozí, že strom ‚vystrelí‘ alebo sa rozhýbe koreňový koláč. Masa hrubých koreňov s kvantom zeminy sa prevráti a chlapa zavalí. Stáva sa aj, že sa rozkotúľa a valí sa dole ako lavína,“ upozorňuje Meluš.

Hoci pri odstraňovaní následkov kalamity ide o ťažkú a pri spomínaných rizikách takmer nezaplatiteľnú robotu, šéfovi lesnej správy Hnúšťa Kýpťovi sa neustále hlásia záujemcovia o prácu z celej krajiny. „Denne mám päťdesiat takýchto telefonátov. Práve volal majiteľ firmy zo západného Slovenska, ktorá by sem chcela prísť. Zatiaľ počítame len s našimi regionálnymi dodávateľmi, s ktorými máme uzavreté rámcové zmluvy. Ak bude odbyt vyšší, zvýšime aj ťažbu a firmy budú prijímať ďalších pracovníkov. S určitosťou môžem povedať len to, že teraz nájde prácu každý z okolia Hnúšte, kto má piliarsky kurz a spĺňa na túto prácu všetky náležitosti.

Uplatnenie nájdu aj tí, ktorí robia cesty, zabezpečujú odvoz... Títo ľudia budú zase musieť niekde spať, jesť, čo v meste oživí služby. Keď vyťažíme všetko drevo, bude treba vyčistiť báňu, vyhadzovať haluzinu, vysádzať sadenice, vyžínať.

To môže robiť v podstate hocikto, šancu majú aj dlhodobo nezamestnaní bez akejkoľvek kvalifikácie. Náš okres, v ktorom sa nezamestnanosť pohybuje už asi ako v jedinom na Slovensku nad tridsať percent, sa trochu prebudí k životu. To zlo teda niekomu aj pomôže. “

Práca pre slobodných a rozvedených

Deväť kilometrov od Hnúšte leží obec Rimavská Píla, kde sa tiež boria s vysokou nezamestnanosťou. Trikrát do týždňa tam z Tisovca prichádza auto rozvážajúce chlieb a miestni s hompáľajúcimi sa plátennými taškami v rukách sa disciplinovane stavajú do dlhého radu pri jeho bočných dverách. Času majú dosť, nevadí im vyčkávanie, kým šofér zaujme pozíciu predavača a priamo z auta každého osobne obslúži.

„V dedine máme dva obchody, ale tento chlieb je lacnejší,“ vysvetľujú, že musia dôkladne obrátiť v ruke každé euro. Na ich prázdne peňaženky nedokáže účinne zaútočiť ani veľký plagát o akciových nanukoch za dvadsať centov. „Tu je strašná bieda, to si ľudia z iných krajov nedokážu ani predstaviť,“ hovorí sedemdesiatročný Ján Sepeši.

„Pani zlatá, tu by ste nevydržali ani mesiac, takú úroveň tu máme,“ podráždene mu kontruje okoloidúci muž. „Každý, koho poznám, je bez roboty. Každý jeden,“ tvrdí dvadsaťročný Róm Dušan Cibuľa.

„Ja si privyrobím akurát pri aktivačných prácach na obecnom úrade. A zobral by som hocičo. Úplne všetko. Ak nám kalamita prinesie robotu, budem šťastný. Rád pôjdem makať do hory.“

„Pracovať v hore? Veď pri odstraňovaní následkov kalamity si môžem zarobiť iba pár mesiacov. A ak ja budem zarábať, manžel príde o sociálne dávky. To sa neoplatí. Stratíme viac, ako získame. Taký úžasný máme na Slovensku systém! Viete, koľko ľudí sa tu v okolí pre sociálne dávky rozviedlo?! Žijú ďalej ako predtým, ale na papieri sú rozvedení. A koľko žien s malými deťmi sa pre ten istý dôvod radšej vôbec nevydá?“ rozčertene sa pýta staršia žena opretá o bráničku rodinného domu.

"Aj ja som už kadejako špekulovala. Robotu som si našla v Žiline a chcela som si tam vybaviť trvalý pobyt, aby manžel nestratil dávky, ale vraj iný trvalý pobyt nepomôže. Jedine ten rozvod. Ale či sa ja mám rozviesť po tridsiatich rokoch manželstva?! To už si radšej zopár zajacov vychováme, aby bolo aspoň čo dať do polievky, a škrtíme, kde sa len dá."

"Voľakedy sme aj kravu, aj sviňu, ovce, sliepky chovali, ale náklady stúpli tak vysoko, že sa už ani domáci chov nevyplatí. Keby tí hore normálne rozmýšľali, ľudia by sa ochotne chytili akejkoľvek práce. Ale ak sa nám má horšie žiť práve preto, že budeme pracovať, tak tu niekto vôbec, ale vôbec nerozmýšľa. Ľúto mi je pováľaných stromov, ale my pri ich odpratávaní pomôcť nemôžeme.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].