Robia málo?: Práca učiteľa nie je len čas strávený v triede, ale aj služby či domáca príprava na vyučovanie.

Ráno učiteľka, večer upratovačka: Toto je osud mnohých pedagógov

Mnohí učitelia si musia privyrábať, aby vôbec dokázali uživiť rodiny. Nástupné platy sú v porovnaní s viacerými európskymi krajinami smiešne nízke.

Pokladnice supermarketov, dokladanie tovaru, upratovacie práce. Aj takýmito spôsobmi si mnohí učitelia privyrábajú, aby uživili rodiny.

Ministerstvo školstva síce hrdo hlási, že priemerný plat učiteľov základných a stredných škôl sa pohybuje okolo 980 eur, my sme však, ako na potvoru, našli len ženy s dlhoročnou praxou, ktorým sa o takomto príjme môže snívať.

Opatrujú deti

So 44-ročnou Ivanou sa stretávame v nedeľu neskoro popoludní, keď sa vracia z druhého zamestnania. Učiteľka s vyše dvadsaťročnou praxou a druhým stupňom kvalifikačných skúšok si musí privyrábať ako opatrovateľka detí. Za štyri eurá na hodinu. Do rozhovoru sa nehrnie. Hanbí sa.

Situáciu, ktorú musela akceptovať, nepokladá za normálnu. „Po všetkých rokoch a skúškach, ktoré som absolvovala, dostanem mesačne 750 eur,“ hovorí. „Mám dve deti, ktoré študujú na vysokej a hoci obaja s manželom pracujeme a ja si privyrábam, vychádzame len tak-tak. A to som na tom ešte dobre.“

Do rozhovoru sa zapája jej kolegyňa, ktorá má odučených štrnásť rokov. „Keďže nemám kvalifikačné skúšky, dostávam päťsto-šesťsto mesačne,“ prezrádza nám.

„Najhoršie sú na tom začínajúce učiteľky. Neraz robia za menej ako päťsto eur. Žijú v podnájmoch, kde za jedinú izbu zaplatia dvestopäťdesiat. Ak si nenájdu ďalšiu robotu alebo manžela s dobrým príjmom, majú doslova existenčný problém. Alebo zo školstva odchádzajú.“

Obe pedagogičky sú súčasným stavom znechutené. Sledujú reakcie ľudí, ktorí poukazujú na ich kratší pracovný čas, či množstvo voľna počas prázdnin.

„Je to inak,“ hovorí opäť Ivana. „V škole sme do druhej-tretej, neraz suplujeme za kolegyne, máme služby v družine. Po práci potom utekáme na brigády a po večeroch opravujeme písomky alebo sa pripravujeme na vyučovanie. Náš pracovný deň tak trvá desať i dvanásť hodín.“

Pritom stráženie detí je ten lepší variant. Ako obe hovoria, vedia o učiteľkách, ktoré sa starajú o starých a bezvládnych ľudí, alebo si prilepšujú ako pomocníčky v domácnosti, či upratovačky. Nech sa však snažia akokoľvek a robia aj počas víkendov, sú rady, keď sa ich príjem zvýši o stopäťdesiat eur.

Kvalitní odchádzajú

Angličtinárku Andreu Géciovú zastihneme po vyučovaní v jednej z učební levického gymnázia Andreja Vrábla, ktoré patrí k najlepšie hodnoteným na Slovensku. Tento vysoký status ťažko zlúčiť s ošarpaným vzhľadom budovy. Andrea má na nás len pár minút. Ponáhľa sa do jazykovej školy, kde ju čaká ďalšie vyučovanie.

„Z tejto situácie už ani nie som smutná, skôr nahnevaná,“ hovorí. „Štve ma, že popoludní nemôžem ísť môjho syna druháka vyzdvihnúť zo školy, že sa mu nemám kedy venovať, uráža ma, že si ako vzdelaný človek s pätnásťročnou praxou a po štúdiu v zahraničí nedokážem zo svojho platu kúpiť kabát, čižmy či zaplatiť dovolenku.

Hnevá ma, že už na začiatku roka si musíme naplánovať nadčasy nie preto, aby sme si zarobili, ale aby sme neprerobili.“ Andrea okrem práce na gymnáziu aj v jazykovej škole ešte doučuje. Domov prinesie šesťsto eur, mimoškolskými aktivitami si privyrobí najviac dvesto. Tvrdí, že bez manžela by domácnosť neutiahla.

„Vôbec si nedokážem predstaviť, ako žijú ľudia z učiteľských platov či začínajúci pedagógovia, ktorí majú také malé príjmy, že nedostanú ani hypotéku. To je naozaj pod úroveň!“

Ako pokračuje, jej spolupracovníci sú na tom podobne ako ona. Doučovať musia prakticky všetci a jedna z kolegýň dokonca počas leta chodí do zahraničia na farmu oberať jablká.

„Že to mnohé robia na čierno? Nad tým by sa mali zamyslieť vo vláde, prečo sú učiteľky nútené živiť sa nelegálnou prácou! Už ma naozaj prestáva baviť to, čo vidím okolo seba, ako vzdelanie nič neznamená, ako sa všade podpláca a politikom je to úplne jedno.“

Andrea pracuje desať i viac hodín denne a priznáva, že svojim študentom nemôže dať toľko, ako by chcela. „Neskoro večer končím úplne bez energie. Deti cítia, keď vám chýba elán.

Učiteľ, ktorý nemusí riešiť existenčné otázky, je v pohode a má čas na prípravu či samoštúdium, určite dokáže motivovať a naučiť svojich žiakov viac ako rutinér bez záujmu. Žiaľ, kvalitní pedagógovia odchádzajú. Hlavne muži. Len preto, že nedokážu uživiť svoju rodinu.“

Čítajte viac:

Urazený šéf školských odborov: Chcete ma spájať so Smerom? Vypnite to!

Doplácajú aj deti

„Nedávno sa ma študenti pýtali, prečo na škole nemáme informatika, ktorý sa odboru aj rozumie,“ zapája sa ďalšia angličtinárka Zdena Ginčaiová. „Povedala som im pravdu. Ak si má špecialista vybrať, či bude prežívať za šesťsto eur mesačne, alebo odíde do firmy, kde mu dajú dve tisícky, čo si vyberie?“

V Leviciach len bezmocne sledujú, ako im odchádzajú schopní ľudia. Nielen obľúbený informatik, ale aj výborný fyzikár, ktorý vo vyššom veku potreboval zvýšiť základ na dôchodok, či mladý muž s vyštudovanou anglistikou, ktorému za tlmočenie zaplatila súkromná firma oveľa viac.

Deti však na biedu v školstve doplácajú aj v iných oblastiach. Niekedy v minulosti im možno za dobré výsledky v súťažiach stačila drobná vecná odmena a vedomie výnimočnosti. Dnes je však ich odmeňovanie doslova smiešne.

„Žiaci sa nechcú do matematických, fyzikálnych, literárnych či jazykových súťaží vôbec zapájať,“ konštatuje Zdena Ginčaiová. „Veď za víťazstvá na obvodných či krajských kolách dostávajú päť-až osemeurové ceny!

Ešte aj na celoslovenskom kole anglickej olympiády získali najlepší pero a slovník. Keď sme u nás organizovali okresné kolo, diplomy a peniaze na ceny prišli až niekoľko dní po vyhlásení výsledkov. Je to absurdistan.“

Zdena si po osemnástich rokoch v školstve zarobí niečo vyše šesťsto eur a nad každoročným zvyšovaním platu o percento sa trpko pousmeje. Priznáva, že tiež doučuje, ale skôr preto, že chce pomôcť, než pre finančný efekt.

„Nie som príliš materiálne založená a dokážem sa uskromniť. Hoci aj mňa rozčuľuje, že si nedokážem zaplatiť ani normálnu dovolenku. Viac mi však prekáža, že sme na okraji záujmu, že nikoho nezaujíma úroveň mojej angličtiny, že nám nikdy nikto neponúkol ani len príspevok na pobyt v krajine hovoriacej po anglicky, že metodické centrá pre nás nerobia absolútne nič.

Neraz počúvam, vraj čo by sme chceli, že si máme skúsiť osem hodín za pásom. Dobre, pokojne pôjdem robiť mechanickú prácu za pás, ale nech oni prídu do mojej triedy a skúsia deti niečo naučiť.“

Čítajte viac:

Draxler o štrajku učiteľov: Aký má toto interview zmysel?

Stratené financie

„Učiteľ by nemal popoludní predávať ryby v supermarkete, ale mal by sa pripravovať na vyučovanie,“ hovorí predseda Nových školských odborov Ľudovít Sebelédi. Ten si privyrábať odmieta. Po dvadsiatich siedmich rokoch nie je jeho plat úplná katastrofa a, ako s úsmevom dodáva, doma im to vychádza aj preto, lebo manželka dobre zarába.

Sleduje však zlú situáciu okolo seba a je presvedčený, že dozrel čas na zmenu. Učiteľ by nemal byť nútený pracovať popri zamestnaní alebo naháňať nezmyselné kredity, aby si prilepšil k platu.

Efekt z takéhoto vzdelávania je minimálny. Nehovoriac o tom, že tieto aktivity boli financované z európskych peňazí a keďže fondy vysychajú, pedagóg na zaradenie do kurzu čaká aj rok.“

Podľa Sebelédiho takáto cesta nie je správna. „Veď pred desiatimi rokmi neboli žiadne kredity a tí, čo chceli, sa napriek tomu vzdelávali. Na rozdiel od súčasnosti však zmysluplne. Študovali to, čo na svoju prácu potrebujú, a nie čokoľvek, len aby lepšie zarobili.“

Tiež pozná učiteľov, ktorí si musia privyrábať. Spomína telocvikára, ktorý celé roky upratuje telocvičňu. „On to nepovažuje za ponižujúce, ale normálne to podľa mňa nie je. Mal by robiť to, čo študoval a čomu rozumie.“

Ako pokračuje, čím je učiteľ mladší, tým je to horšie. Nástupné platy nezodpovedajú dosiahnutému vzdelaniu a patria k najnižším v Európe. „Vláda chce učiteľom uľahčiť štart tým, že pre nich dá postaviť sociálne byty. To je urážajúce! Prečo by mal kvalifikovaný odborník žiť v sociálnom byte?“

Pozastavuje sa aj nad celkovou úrovňou školstva, ktorému ubúdajú kvalitní pedagógovia. Alarmujúce je, že v PISA testoch zameraných na gramotnosť našich detí na základných školách sme pohoreli. V šiestej, poslednej, úrovni, kam sa radia takmer analfabeti, skončilo až dvadsaťpäť percent slovenských detí!

„Je to výsledok súčasného systému, v ktorom každý minister chce niečo reformovať bez peňazí. A padáme čoraz nižšie, ak je vôbec ešte kam.“

Tam sa však bieda našich vzdelávacích inštitúcií nekončí. Deti prichádzajú na gymnáziá nie preto, aby sa niečo naučili, ale aby získali „papier“ a mohli pokračovať na vysoké školy. A dostanú sa takmer všade. Azda okrem medicíny.

Vysokých škôl je prebytok a každý nový študent im zvyšuje rozpočty. Peniaze, ktoré školstvo potrebuje ako soľ, sa doslova roztápajú v nezmyselných projektoch, ako bola napríklad Planéta vedomostí za mnoho miliónov eur, alebo prerozdeľovanie financií na vybavenie škôl cez zriaďovateľov a prostredníkov.

„Viete ako to napríklad chodí pri rekonštrukcii budov?“ pýta sa Ľudovít Sebelédi. „Zriaďovateľ dostane balík peňazí a vyhlási verejnú súťaž, ktorú vyhrá napríklad topoľčianska firma, tá si objedná firmu z Levíc, ona k nám pošle štyroch chlapov z úradu práce, ktorí ani presne nevedia, čo majú robiť, a pol roka nám tu obúchavajú omietku. A desať miliónov je fuč...“

Priepastné rozdiely?

Samozrejme, všetko sa dá prekonať. Neexistujúca klíma, staré zariadenia, dosluhujúce učebné pomôcky. Dočasne. Ale ľudský faktor bude vždy najdôležitejší. Učitelia bojujúci o prežitie ťažko dokážu motivovať študentov a viesť ich k poznaniu, keď sú sami demotivovaní.

Martina Slušná z komunikačného odboru ministerstva školstva však nízke ohodnotenie pedagógov popiera. Tvrdí, že v tomto roku dosahovala priemerná mzda pedagogického zamestnanca na základných školách 977,70 eura a na stredných 981,20 eura.

Zároveň dodáva, že pedagogickí a odborní pracovníci školstva sú na rozdiel od iných kategórií zamestnancov verejného sektora jediní, ktorým sa zvyšovali platy tri roky po sebe.

Analytici z Inštitútu vzdelávacej politiky Ministerstva školstva SR dodávajú, že na viac ako tretine základných škôl je priemerný plat vyšší ako tisíc eur a v desiatich percentách prekonáva hranicu 1 100 eur.

Zároveň však nepopierajú, že príjem začínajúcich učiteľov je skutočne veľmi nízky. Necelých 590 eur v hrubom. Iniciatíva bratislavských učiteľov tieto údaje odmieta ako zavádzajúce.

Podľa nich priemerné platy skresľujú odmeny za vedenie školy a krúžkovú činnosť, kreditné príplatky, veľké množstvo nadčasových hodín či mimoriadne odmeny zo strany zriaďovateľov.

Fakt je, že výrazne nižšie príjmy učiteľov uvádza aj portál platy.sk a všetci nami oslovení pedagógovia. Ak má však ministerstvo pravdu, ako je možné, že rozdiely v príjmoch na jednotlivých školách sú také obrovské?


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní