Univerzálny: Bicykel je ideálny na rekreáciu, dopravu, nákupy i šport. A stačí naozaj málo, aby sme si na cestách nezavadzali. Niekde len prostá ohľaduplnosť.

Realita slovenských cyklotrás: Predražené a nebezpečné

V postkomunistických krajinách sú, aj vďaka eurofondom, cyklotrasy a cyklochodníky výborný kšeft. Z únie na ne tečú milióny eur. Prečo teda nepoužiť najdrahší materiál a nevyberať najnemožnejšie úseky, keď to niekto zaplatí?

Nová cyklotrasa vedúca naprieč Oravskou Lesnou zíva v daždivom počasí prázdnotou. Domáci nám však tvrdia, že keď zasvieti slnko, býva plná cyklistov i korčuliarov. Projekt za vyše štyristotisíc eur, ktorý je súčasťou cykloprepojenia do Husleniek na Morave, mali dokončiť ešte v apríli. Nestihli.

Asfaltová trať sa končí pri súkromnej stavbe a výjazd z nej blokujú mechanizmy. Ďalej treba ísť po klasickej ceste druhej triedy bez cyklopruhov, so zlým povrchom i značením. Na vlastné riziko.

Takto to vyzerá až po Novú Bystricu. Tam už nachádzame aspoň chodníček, hoci sotva stačí pre peších. „Autá jazdia dosť rýchlo a cyklistov býva veľa,“ hovorí pani, ktorú pristavíme pred malým obchodíkom. „Niet sa kam vyhnúť. Prekvapuje ma, že sa zatiaľ nič vážne nestalo.“

Partia cykloturistov nad cestou len mávne rukou. „Na Slovensku je to normálne. Sme radi, že sa aspoň niečo buduje. Ale o kúsok ďalej sa začína Bystrická magistrála. Stojí za to a na bicykli sa lesom doveziete až do Krásna.“

Peniažky sa sypú

V postkomunistických krajinách sú, aj vďaka eurofondom, cyklotrasy a cyklochodníky výborný kšeft. Z únie na ne tečú milióny eur. Prečo teda nepoužiť najdrahší materiál a nevyberať najnemožnejšie úseky, keď to niekto zaplatí?

Tam, kde by stačil asfalt či spevnený povrch, objaví sa zámková dlažba, ktorej vinou je podľa absurdnej logiky našich podnikateľov cyklochodník síce drahší, ale zato menej pohodlný.

V Liptovskom Mikuláši minú na trojkilometrovú trasu šesťstotisíc eur a ešte sa chvália, ako sa im podarilo päťdesiattisíc ušetriť. Alebo v Poprade si vezmú miliónik na prepojenie mesta s Vysokými Tatrami, ktoré nakoniec vôbec nevznikne.

Pri takýchto príkladoch pôsobí vyše dvadsaťkilometrová Beskydská cyklomagistrála na podloží bývalej úvraťovej železnice s asfaltovým povrchom, lavičkami, so stojanmi na bicykle a s informačnými mapami, vybudovaná za niečo vyše troch miliónov eur, ako malý zázrak.

Ale aby sme neboli nespravodliví, hoci sú v susednom Česku na tom lepšie a cyklistických tepien majú takmer štyridsaťtisíc kilometrov, ani tam sa šetrením často netrápia.

Jedenásťkilometrová cyklocesta Ploučice na Ústecku ich stála približne 3,7 milióna eur a pre nekvalitný materiál bola už po pár mesiacoch zdevastovaná.

Ďalších tristosedemdesiattisíc stál jediný kilometer Otavskej cyklotrasy v Písku a úplným unikátom sa stala trojkilometrová trasa v pražských Vysočanoch za vyše päť a pol milióna eur! Oproti tomu sme úplní amatéri. Na porovnanie, priemerné náklady v Nemecku sa pohybujú okolo stoosemdesiattisíc eur za kilometer.

Čítajte viac:

Peniaze daňovníkov zmizli v čiernej diere. Mali ísť na cyklotrasy

Staré mapy, slepé trasy

„Kvalitné a súvislé cestičky pre cyklistov by mohli výrazne znížiť hustotu premávky, pomôcť životnému prostrediu a ozdraviť našu populáciu,“ myslí si bývalý predseda Slovenského cykloklubu Juraj Hlatký.

Stretli sme sa v unikátnom Parku miniatúr slovenských hradov a zámkov v Podolí. Mimochodom, stojí tu aj Nultý cyklopoludník - miesto, odkiaľ možno dobicyklovať po značených trasách až do Popradu či Štúrova.

Hovoríme o slovenskej realite i o tom, prečo cykloturistika u nás stále nie je prioritou. Veď menej zdatní cyklisti neraz blúdia s mapami neaktuálnych alebo neexistujúcich trás, tisnú sa na okrajoch vozoviek alebo sa prepletajú medzi chodcami na úzkych chodníkoch.

Sieť cyklocestičiek, kde ich neohrozujú autá ani kamióny, v mnohých vyspelých krajinách samozrejmosť, je u nás skôr výnimka. Alebo pre bezbrehý predaj každého kúska zeme a nezmyselné dedičské právo často nemožnosť. „Keď som bol v Dánsku, videl som pri každej ceste vrátane diaľnic cyklotrasy, dokonca s nadjazdmi a podjazdmi,“ vraví Hlatký.

Ale nemusíme chodiť tak ďaleko. Stačí nazrieť do Rakúska či na Moravu, a zistíme, že vďaka cykloturistike možno vybudovať živý turistický ruch a podporiť zamestnanosť. Treba len chcieť a myslieť. „Nemyslím, že niet dosť peňazí,“ pridáva sa člen Slovenského cykloklubu Michal Hlatký.

"Len idú často tam, kam nemajú. Vezmite si napríklad miestnu akčnú skupinu na hornom Liptove. Na súbor projektov cyklotrás dostala pol milióna eur, teda viac ako my za vyše dvadsať rokov pôsobenia dokopy. Výsledok? Niečo sa postavilo, niečo nie, medzi jednotlivými trasami chýbajú prepojenia, hoci v mapách sú zaznačené.

Dokonca jedna vedie naprieč Národným parkom Nízke Tatry. Bez dohôd a povolení. Za tie peniaze by sa dalo obnoviť niekoľko tisíc kilometrov trás na Slovensku!“

Inou absurditou je dielo ďalších podnikavcov, čo doslova zasypali Hornú Súču cyklosmerovkami. Ani len nezodpovedajú norme. „Na troch stĺpoch som ich narátal asi dvesto! Pokojne by mohli žiadať o zápis do Guinnessovej knihy rekordov.

Pritom mnohé z trás nikam nevedú, nie sú správne označené a niektoré smerovky sa z cesty ani nedajú prečítať.“

Na Slovensku po uhorsky

Na cyklistov začali Slováci myslieť niekedy v roku 1994. Neskôr, s prílevom európskych peňazí, pribudli i trasy, kam motoristi nesmú. „Dnes tu máme zhruba štrnásťtisíckilometrovú sieť, čo nie je tak málo,“ hovorí Juraj Hlatký.

„Sú kraje, pre ktoré je cykloturistika dlhodobou prioritou. A poznať to. Žilinský, Nitriansky, Košický, Prešovský, Bratislavský. Aj mesto Bratislava malo veľké plány, zakapali však na neschopnosti čerpať prostriedky, dokonca aj z vlastného rozpočtu.“

Na Slovensku asi nikdy nedosiahneme dĺžku trás porovnateľnú s rovinatými štátmi, turistov však lákajú horské cestičky i samostatné cyklochodníky, ktoré sú súčasťou medzinárodných trás EuroVelo.

K tomu najlepšiemu, čo máme, radí Juraj Hlatký prepojenie medzi Budatínskym hradom a hradom Strečno i Cyklomost slobody ponad rieku Morava. Len za prvý polrok 2015 tadiaľ prešlo stotisíc cyklistov.

„Systém značenia, ktorý je jednotný v celej krajine, nám závidia aj vyspelé krajiny,“ dodáva ďalšie pozitívum. „Na rozdiel od nich však narážame na nezmyselné prekážky.“

Málokto vie, že u nás stále platí uhorské dedičské právo, kde dedia všetci členovia rodiny. Pri majetkovom vyrovnávaní či odkupovaní pozemkov musia teda budovatelia cyklotrás rokovať s desiatkami majiteľov, mnohí ani nežijú v Európe. „Na tom nepadajú len cyklotrasy, ale aj diaľnice a mnohé stavby, ktoré by boli pre túto krajinu prínosom.“

Iným problémom je bezbrehé rozpredávanie pozemkov. Napríklad v ochranných pásmach vodných tokov by mohli viesť najkrajšie a pritom relatívne lacné trasy.

Často nevedú len preto, že tam protiprávne stoja stavby a oplotené pozemky. Podobná situácia je v mestách. „V zahraničí už pri stavaní ciest rátali s pásmi určenými na cyklodopravu. Naši investori na ne neraz nemyslia ani pri nových komunikáciách,“ dodáva Hlatký.

V Česku prosperujú

„Na mnohých cestách by sme ani nemuseli robiť zvláštne stavebné úpravy. Stačilo by dodržiavať zákony. Konkrétne tu v okolí Podolia. Krásna cesta popod pohorie Malé Karpaty bývala rajom cyklistov.

Od zavedenia mýtneho systému je plná kamiónov. Alebo účelové komunikácie popri Váhu. Ako je možné, že po nich beztrestne jazdia osobné autá? Nakoniec, poznáte to aj na bratislavskej hrádzi.“

A problémy sa nekončia. Aby budovateľ cyklotrasy získal dotáciu a povolenia, musia ju chcieť všetky obce a mestá, kadiaľ by mala viesť. Mnohí starostovia však nie sú ochotní prispieť ani centom či majetkovo vyrovnať pozemky.

„Roky sa hovorí o stavbe cestičky pre bicykle na podloží železnice medzi Piešťanmi a Vrbovým. Namiesto toho tadiaľ občas jazdí drezina, čo odvezie pár ľudí.“

Situácia v Česku je opačná. „Veľa starostov a primátorov považuje cykloturistiku za dôležitú pre rozvoj miest a obcí. Dobrým príkladom je Bečva na východnej Morave.

Stošesťdesiatkilometrovú sieť cestičiek využívajú státisíce cyklistov. Vďaka nim rastú zariadenia cestovného ruchu, servisy, stánky s občerstvením a pribúda mnoho pracovných miest.“

Kto bude platiť?

Hoci predvlani slovenská vláda schválila Stratégiu rozvoja cyklistickej dopravy a cykloturistiky, na príleve peňazí to zatiaľ príliš nepoznať. Pritom, keď do vládneho materiálu nazrieme, zistíme, že našim politikom je problém známy.

„Krajiny západnej Európy majú svoje národné cyklostratégie spracované už niekoľko desaťročí, vďaka čomu je napríklad v Holandsku podiel cyklodopravy na mobilite mestského obyvateľstva dvadsaťsedem percent, v Dánsku takmer dvadsať, v Nemecku desať. V niektorých holandských mestách sa tento podiel blíži k štyridsiatim percentám,“ vyberáme z textu schválenej stratégie.

„Mnoho slovenských miest a obcí nemá ani jediný kilometer cyklistických chodníkov, inde sú len nesúvislé, väčšinou nekoncepčne vybudované úseky. Cyklisti sú odkázaní na pohyb po cestách, kde dominuje automobilová doprava.“

Autori upozorňujú aj na nedostatočné možnosti parkovania bicyklov a ich prepravu prostriedkami verejnej dopravy. Pripúšťajú, že situácia sa v posledných rokoch mierne zlepšila, ale predovšetkým vďaka entuziazmu jednotlivcov, záujmových združení a mimovládnych organizácií.“

Napriek množstvu dobrých predsavzatí, ktoré v stratégii nachádzame, stále všetko stojí predovšetkým na súkromných investoroch, samosprávach a, pochopiteľne, Európskej únii. V zahraničí je obvyklé, že na výstavbu cyklotrás prispievajú napríklad výrobcovia bicyklov, máp i zdravotné poisťovne. U nás ani náhodou.

A štát? „Za celé obdobie našej činnosti predstavuje jeho vklad zhruba desať percent nákladov,“ hovorí Juraj Hlatký. „Posledné roky to bolo po štyridsaťtisíc eur od ministerstva školstva, predtým ešte menej. Na štrnásťtisíckilometrovú sieť! Preto musíme získavať prostriedky z komerčných projektov a grantov. Stále nás vnímajú ako ochotníkov.

Táto práca sa nedá robiť ako koníček! Mali sme napríklad zákazku v Terchovej, kde bolo treba vyznačiť za dva mesiace tristo kilometrov trás, alebo v Malých Karpatoch za rovnaké obdobie štyristo kilometrov. Naši značkári robia na plný úväzok. Niekedy dva, tri týždne v kuse vrátane víkendov.“

Peter Zeman z tlačového odboru ministerstva dopravy nás potešil - tento rok na cyklistov prispejú aj oni. Chcú dobehnúť, čo sme v minulosti zanedbali.

Navyše, projektanti a investori už musia pri novej výstavbe, obnove a rekonštrukcii dopravných a peších komunikácií navrhovať a projektovať aj cyklotrasy. Pri budovaní nákupných centier, kancelárskych priestorov a iných verejnoprospešných stavieb nesmú zabudnúť ani na parkovacie miesta pre bicykle a bezbariérové prístupy.

Fenomén Sagan

Slováci sú tradicionalisti. Cesta podľa väčšiny z nich patrí hlavne autám a motocyklom. Cyklista je na nej len otravný doplnok. Treba priznať, že za túto situáciu si môžu cyklisti čiastočne sami.

Jazdia vedľa seba, nerešpektujú dopravné značenie, neukazujú smer jazdy, kľučkujú pomedzi vozidlá v rušnej premávke, tlačia sa na cesty, hoci o pár metrov ďalej môžu využiť cyklochodník.

Akoby ich jazda po cestách približovala na úroveň nášho reprezentanta Petra Sagana. A vodiči im to odplácajú. Nevytvárajú im priestor na jazdu, trúbia na nich alebo parkujú priamo na cyklotrasách.

Mestskí policajti síce tvrdia, že situáciu riešia a za parkovanie na vyznačenom chodníku ukladajú až päťdesiateurové pokuty, v Bratislave i Zlatých Moravciach sme sa presvedčili, že nie veľmi dôsledne.

Ak si k tomu prirátame minimum odstavných miest na bicykle i množstvo krádeží, nemožno sa diviť, že mnohí radšej sadnú do áut a paria sa v mestských zápchach aj v tridsaťstupňových horúčavách. A bicykle využívajú len rekreačne.

Štatistika

Nedisciplinovaných cyklistov na našich cestách pribúda. Nehody, ktoré spôsobia, sú však len zlomkom z celkového počtu. Zatiaľ čo v roku 2012 ich zavinili 351, vlani ich bolo takmer štyristo.

Ako nás informoval Martin Wäldl z oddelenia komunikácie a prevencie prezídia Policajného zboru SR, medzi priestupky, za ktoré dostávajú pokuty, patrí jazda bez ochrannej prilby, jazda na červenú cez križovatku i na železničných priecestiach a najmä alkohol.

Za prvých šesť mesiacov tohto roku zistili požívanie alkoholických nápojov a iných návykových látok u vyše tisícštyristo cyklistov. Pritom blokové pokuty môžu dosiahnuť až 650 eur. Zaujímavé je, že hladinu alkoholu vám policajti môžu zmerať aj na poľnej či lesnej ceste.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní