V paneláku: Navonok pôsobil Kučerík ako skromný človek, ale závislosť od hypnotík ho hnala k zháňaniu peňazí pokútnou cestou.

Riaditeľ odsúdený za korupciu vrážal úplatky do hypnotík!

"Bol som závislý od hypnotík, potreboval som peniaze, aby som si mohol kúpiť tabletky,“ hovorí Rudolf Kučerík, ktorý celý život pracoval v štátnych lesoch. Teraz môže skončiť v base.

Celý život pracoval Rudolf Kučerík v štátnych lesoch. Väčšinou v riadiacich pozíciách, posledné roky ako riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku.

Teraz má na krku šesťdesiatku a v panelákovom byte s hlavou v dlaniach čaká, kedy mu na dvere zaklopú policajti, aby ho odviedli do väzenia. Dostal jeden z najvyšších trestov, aké boli za korupciu na Slovensku uložené. Desať rokov. V jeho prípade to môže znamenať aj doživotie.

Posledné dni na slobode

„Nechystám sa utiecť. Nemám za čo. Vlastním starý byt, jedenásťročné auto a záhradu. Nič viac. Nech mi niekto povie, kde sú tie milióny, ktorými ma mali korumpovať! Mám trpký pocit, že sa so mnou nenakladá spravodlivo. Keď ma na desať rokov odsúdil Špecializovaný trestný súd, bol som pokojný. Považoval som to za animozitu predsedu senátu."

"On je náruživý poľovník, možno mal nepríjemnú skúsenosť s niekým z Lesov SR a na mne sa vyvŕšil. K tomu sa pridalo nepochopenie odbornej problematiky súdom a nespravodlivý rozsudok bol na svete. Ale že po mojom odvolaní, v ktorom som poukázal na dôkaznú núdzu v prvostupňovom rozsudku, rovnako rozhodol o desaťročnom treste aj Najvyšší súd, to ma položilo. Toto si vysvetliť neviem,“ hovorí starnúci zlomený muž vo svojom skromne zariadenom byte v Dolnom Kubíne.

Prijať jeho pozvanie sme v týchto dňoch mohli len vďaka tomu, že na vyhlásenie rozsudku na Najvyššom súde neprišiel. Keby si verdikt vypočul osobne, odviedla by ho justičná stráž zo súdnej siene rovno za mreže. Tak získal pár slobodných dní navyše, no jeho osud je už spečatený, hoci ešte čaká na zázrak.

Azda preto telefonoval do našej redakcie a dožadoval sa vypočutia: „Dám vám všetky materiály. Rozsudok, výpovede svedkov, odposluchy. Môžete si sami spraviť úsudok a napíšete, čo uznáte za vhodné. Ja sa nemám čoho báť. Mne sa už nič horšie stať nemôže.“

Pre lykožrúty

Nasledujúcich desať rokov strávi Rudolf Kučerík za mrežami, lebo požadoval úplatok päť miliónov slovenských korún. Zástupca firmy NGAGSPA Pavel Hudáček sa mu tak mal revanšovať za to, že mohli odvážať drevnú hmotu z Lesov SR, aj keď faktúry neuhrádzali. Zhruba päťdesiat miliónov korún (1,66 milióna eur) ostalo vedených ako nedobytná pohľadávka. „Je to nezmysel. Išlo o výnimočnú situáciu,“ tvrdí Kučerík.

„V roku 2007 došlo ku kalamite a my sme potrebovali urýchlene dostať kalamitné drevo z lesov preč, aby zdravé stromy nenapadol lykožrút a nevznikla tak ďalšia škoda. Práve v tomto období sa začala celoeurópska kríza na trhu s drevom. Mali sme veľký problém, komu drevo predať."

"Odbyt viazol, odvozné miesta, expedičné sklady, cesty, všetko bolo preplnené drevom. Bol som vďačný, ak sa našiel niekto, kto bol ochotný kalamitné drevo zobrať a nám sa uvoľnilo miesto na umiestnenie ďalšieho. Viete si predstaviť, že by som v tejto situácii žiadal od niekoho úplatok za to, že berie naše drevo?! Veď na to neexistoval dôvod!"

"Na súde to potvrdil aj vtedajší generálny riaditeľ Lesov SR Jozef Minďáš. Verme aspoň jedinému držiteľovi Nobelovej ceny mieru na Slovensku!“

Kučerík sa často odvoláva na Minďáša, cituje jeho výpovede. Je pravda, že Minďáša spočiatku v kresle šéfa štátnych lesov vnímali ako uznávaného odborníka. Už aj vzhľadom na to, že ako jeden z dvetisícpäťsto ľudí, ktorí vypracovali štúdiu o klimatických zmenách, získal Nobelovu cenu.

Lenže práve za jeho vedenia sa vzbúrili zamestnanci generálneho riaditeľstva a verejne informovali o divokom klientelizme na pôde štátneho podniku. Aj v kauze päťmiliónového úplatku padli výpovede, podľa ktorých sa kšefty robili na Minďášov pokyn. On telefonoval riaditeľovi závodu Kučeríkovi, že za ním príde Hudáček, aby mu vyšiel v ústrety.

O predaji dreva firmám, ktoré neuhrádzali faktúry rádovo v miliónoch korún, Minďáš vedel, veď mal prístup k elektronickému systému vykazujúcemu aktuálny stav v pohľadávkach po lehote splatnosti. Vraj pre hrozbu lykožrútov však súhlasil s tým, aby sa s dlžníkmi „obchodovalo“ ďalej.

Uprednostnili neplatičov

S núdzou o odbyt to zrejme nebolo také horúce, ako sa to Kučerík a Minďáš snažili nahovoriť súdu. Aspoň vedenie štátneho podniku sa podľa toho nesprávalo. Zamestnanec oblastného závodu Milan Hanuska vypovedal, ako jedno ráno zastali pred preplnenými skladmi v Liptovskom Hrádku štyri poľské kamióny.

Chceli kúpiť drevo a zaplatiť v hotovosti. Lenže pokyn generálneho riaditeľstva znel nepredávať drevo novým odberateľom. „Keď Poliaci videli hromady dreva a počuli, že im ho predať nemôžeme, klepli si po čele a šli preč,“ opisoval Hanuska a pokračoval: „Boli obdobia, keď bolo ťažké uspokojiť odberateľov z okolia, malé píly. Dodávať sa malo tým, čo neplatili.“

Hanuska hovoril aj o tom, ako on osobne vydal pokyn, aby nenaložili drevo na kamióny firmy NGAGSPA, lebo nezaplatila za predchádzajúci odber. Ale už o pár minút mu volal Kučerík, aby drevo firme poskytli. Ekonómka závodu Soňa Pitoňáková na súde vysvetľovala, že keď chceli rázne riešiť neuhradené faktúry Hudáčkových firiem, riaditeľ Kučerík zakázal obrátiť sa v tejto veci na právnika. Tvrdil, že pohľadávky zaplatené budú.

Generálny riaditeľ Minďáš nechal situáciu v závode Liptovský Hrádok hniť až do alarmujúcej podoby. Až keď suma dlžôb narástla do astronomickej výšky, odvolal Kučeríka z pozície riaditeľa. Kučerík to podľa odposluchov komentoval slovami - „... nasáčkuje mi tam firmy, ktoré o tom nemajú ani šajnu, narobia pohľadávky a on ťa potom za tie pohľadávky odvolá. No kde sme?!“

S odstupom času možno jednoznačne povedať, že Minďáš bol vo funkcii generálneho riaditeľa pohromou štátneho podniku. Policajnému vyšetrovateľovi povedal: „Už by som túto funkciu znovu nezobral.“

Vulgárny na nevďačníka

Za šafárenie v Lesoch SR bol Minďáš obvinený z trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a Kučerík tiež. Ale to sú prípady, ktoré ešte neboli definitívne uzavreté. Zatiaľ bol Kučerík odsúdený len za korupciu. Podľa výpovedí svedkov a predložených dôkazov to vyzerá tak, že Kučerík mal okrem platu riaditeľa bočný príjem.

Vo februári 2008 vložila jeho manželka na účet tristotisíc korún a v júli ďalších štyristotisíc korún. Peniaze jej vraj dal manžel v hotovosti. Kučeríkov syn vložil v novembri toho istého roku na účet dvestošesťdesiatpäťtisíc korún a v telefonátoch spomínal ďalšie peniaze uložené v skrini. Takisto ich dostal od otca v hotovosti.

Kučeríkova priateľka, účtovníčka, s mesačným príjmom okolo desaťtisíc korún, mala na účte takmer jeden milión. Po odvolaní z funkcie riaditeľa závodu začal Kučerík riešiť problém, že mu niektoré firmy ostali dlžné peniaze a nijakovsky sa nemali k tomu, aby dlžoby vyplatili.

Pavol Hudáček z firmy NGAGSPA sa s ním nechcel ani stretnúť, lebo o veciach týkajúcich sa zákaziek už rokoval s novým riaditeľom. Starý riaditeľ prestal byť pre neho zaujímavý. Kučeríka táto nevďačnosť rozčúlila. Nástojil na vyplatení „dlhu“. A poriadne pri tom pritlačil. Hudáčkovi sa vyhrážal, spomínal aj jeho deti.

Písal mu, že ho navštívia bývalí kukláči, ktorí nekonajú v rukavičkách. V esemeskách bol vulgárny, šiel z neho strach. Hudáček sa zľakol a poslal tristotisíc korún na účet Kučeríkovej priateľky Lívie Gálfyovej.

Zradil ho mafián

Tlak neustal ani po vyplatení tejto sumy. Kučerík žiadal ďalšie peniaze. Hovorilo sa o „päťke“. Vybavením záležitosti poveril Kučerík Petra Potočiara, ktorého sám označil za mafiána, násilníka s kontaktmi na podsvetie, zarábajúceho vymáhaním pohľadávok mimosúdnou cestou.

Od Potočiara tiež žiadal, aby vybavil jeho návrat do funkcie riaditeľa. Vraj akýmkoľvek spôsobom, aj keby to malo byť za použitia fyzickej sily. Kučerík nemohol tušiť, že ho Potočiar udá a začne s políciou spolupracovať ako agent, že na každé stretnutie s ním príde s nahrávacím zariadením pod košeľou. Preto zažil poriadny šok, keď ho jedno ráno policajti vytiahli z postele, založili mu na ruky želiezka a obvinili ho z obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku.

„Žiadny úplatok som nezobral. Mňa nechytili s peniazmi v ruke, všetko je to len nedorozumenie. Ak som si niečo pýtal, tak len pôžičku. Bol som závislý od hypnotík, potreboval som peniaze, aby som si mohol kúpiť tabletky,“ rozpráva Kučerík pomerne plynulo až po pasáž týkajúcu sa tristotisíc korún odoslaných na účet Gálfyovej. Tu sa už zasekáva, jedna verzia strieda druhú.

„Tak toto celkom neviem vysvetliť. Áno, číslo účtu Gálfyovej som Hudáčkovi dal ja. Ale prečo, to sám neviem. V tom čase som bol naložený v stilnoxe. Moja denná dávka sa pohybovala okolo dvadsať tabletiek, ale dostal som sa aj na štyridsať a v najhoršom období, po odvolaní z pozície riaditeľa, som jedol denne až šesťdesiat tabletiek. Hltal som ich neustále. Cítil som sa po nich uvoľnený, mal som pocit eufórie.“

Lieky, ktoré sa bežne kúpiť nedajú, v lekárňach ich vydávajú iba na lekársky predpis, zháňala Kučeríkovi hlavne jeho priateľka Gálfyová. A nepýtala za ne málo. Kučerík odhaduje, že na stilnox minul státisíce korún. Neskôr sa zo závislosti liečil na psychiatrii a údajne sa z nej dostal.

„Problém je, že celé obdobie, keď som mal špičku, mám akési zahmlené. Na veľa vecí sa vôbec nepamätám. Neviem, čo mám spoločné s peniazmi od Hudáčka. Možno to bola pôžička, možno dar. Pre mňa je to záhadný prevod. Tak som povedal aj na súde.“

Je zvláštne, že vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý si doposiaľ užíval úctu okolia, dokáže oklamať samého seba prázdnou formulkou o záhadnom prevode.

Pozrieť sa do zrkadla a priznať aspoň sám pred sebou, že sa nesprával ako slušný človek, je asi oveľa ťažšie, ako zbaliť si veci a odísť do väzenia na nekonečných desať rokov. Ospravedlniť sa za svoje chrapúnstvo, na to by už dotyčný musel mať aj charakter.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní