Povestný Angáč: Ak prídete neohlásení a ste zvedaví, nie ste vítaní. Koľko majú vzduchoviek a po kom všetkom strieľajú, sa nedozviete.

Rizikové povolanie: Poštárov hryzú psy, útočia na nich ľudia aj infekčné choroby

Poštári väčšinou vo svojom rajóne poznajú každého. Vedia, kto je rozvedený, kto vdovec, komu sa narodilo dieťa, vydala dcéra.

Domov

Aj to, kde majú a kde nemajú psa. Hoci to znie smiešne, práve táto informácia je pre nich mimoriadne dôležitá. Medzi najčastejšie nepríjemnosti, s ktorými sa doručovateľky stretávajú, podľa Slovenskej pošty patria práve uhryznutia psom.

Ak prídete neohlásení a zvedaví, nie ste vítaní. Foto: Rudolf Felšoci

Aj preto mnohé najmä na dedinách nosia na krku píšťalky, aby si adresátov privolali v bezpečí bez stretnutia so psom.

Horúce hlavy

Zvieratá však nie sú zďaleka jediná hrozba. Vrásky na čele robia poštárkam nezriedka osady a lokality, kde žijú neprispôsobiví občania. Do niektorých poštári pre strach o život radšej ani nechodia. „Celkovo Slovenská pošta eviduje 1 941 miest bez doručovania, z toho 186 z dôvodu ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti svojich zamestnancov,“ upresnila hovorkyňa Slovenskej pošty Iveta Dorčáková.

Slovenská pošta chráni svojich doručovateľov napríklad pridelením bezpečnostných dymových ľadviniek s personálnymi trackermi. Foto: Rudolf Felšoci

Aj nedávno miestni osadníci napadli doručovateľku v michalovskej osade Angy Mlyn. Vytiahli na ňu vzduchovku a vykrikovali: „Poštárka, poštárka, ruky hore! Vzdaj sa!“ Našťastie, malý výrastok po nej nevystrelil. „Veľmi som sa bála,“ hovorila neskôr doručovateľka, ktorá v osade zaskakovala za kolegyňu.

Nešťastná doručovateľka nebola jediná, ktorú v tejto michalovskej osade napadli. Svoje zažil i poštár, ktorý tam chodieval a doručoval poštu v minulosti. „Dnes by som sa tam už nebál ísť, pretože som si vydobyl rešpekt, a keď bolo treba, tak som sa tam s nimi hoci aj pobil,“ prezrádza nám svoje zážitky bývalý doručovateľ. Incident sa stal približne pred rokom.

Čítajte viac:

Podľa vzoru Fica? Ani poštový ombudsman Jasovský neodpovedá na otázky novinárov, zarába 1800 eur!

„Ste v práci. Nesiete tam dôchodky a oni sú nedočkaví. Zhŕkne sa ich tlupa a všetci chcú svoje listy a peniaze naraz. Strkajú sa a keď im nevyhoviete, tak sa do vás pustia. Pobili sme sa poriadne. No človek nesmie ustúpiť. Uvedomte si všetci, že poštár chodí neozbrojený a za veci, ktoré roznáša, má hmotnú zodpovednosť,“ opisuje incident ďalej bývalý doručovateľ.

Strach svojej kolegyne chápe. „Tam to je o držku,“ vysvetľuje. Problém je v tom, že poštári chodia do takýchto lokalít väčšinou sami. Navyše, často s väčšou sumou peňazí, keďže nosia dôchodky či sociálne dávky. Zaľúbené listy vraj už len zriedka, mladí uprednostňujú mobily a internet. Skôr tie o nástupe na výkon trestu či oznámenia o výške sociálnej pomoci.

Slovenská pošta eviduje 1941 miest bez doručovania, z toho 186 z dôvodu ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti doručovateľov. Foto: Rudolf Felšoci

Znalí zákona

Poučení, že je vhodnejšie ísť tam zrána, kým nie sú všetci hore, vydávame sa do michalovskej osady. Osada sa rozprestiera na lúke vedľa hlavného ťahu na Ukrajinu. Vedie k nej hrboľatá cesta. Hneď na začiatku nás však vítajú drahé autá a opravené domčeky. Zvyšok osady tvoria novopostavené sociálne bytovky, ktoré sa striedajú s polorozpadnutými chajdami.

V centre osady sa vyníma základná škola. Osadníci okamžite obkolesia auto. Zhovorčiví sú však iba do chvíle, keď sa pýtame na vzduchovky a na to, že chceli strieľať po poštárke. „My ich máme, aby sme mohli strieľať na psov. Je ich tu veľa a napádajú deti,“ tvrdí jeden z osadníkov, ktorý bol aj ochotný zbraň ukázať.

Čítajte viac:

Poštový ombudsman Jasovský: Jeho dcéry si v Chorvátsku vybudovali luxusné sídla

To, že žijú z minima, že vzduchoviek majú hneď niekoľko, že nimi strieľajú priamo v osade a ohrozujú aj samých seba, jednoducho neriešia. No len čo sa zjaví ďalší osadník, ktorý mu po rómsky čosi povie, jeho ochota bola na bode mrazu.

„My tu nič nemáme a nič sme neurobili. A poštárka bola sama. Nás je tu veľa. Nám polícia uverí. Všetci povieme jednako,“ zastrájajú sa miestni, poukazujúc na fakt, že oni si to na polícii vedia vybaviť. Ich agresivita ešte zosilnela, keď sme vytiahli fotoaparát. „Practe sa! My vieme, čo môžeme!“ začali vrieskať.

Poberáme sa teda z osady plnej žltačky a túlavých psov radšej preč.

Starí známi

Správanie miestnych obyvateľov sa však radikálne zmenilo po tom, čo sme sa s miestnou poštárkou dohodli, že do osady pôjdeme opäť. Na druhý deň ráno. Poštárka na bicykli vošla do osady sebavedome. Odplašila psa, aby zaujal svoje miesto, a namierila si to rovno tam, kde má odovzdať poštu. Osadníci sa hneď zhŕkli.

Radostne vítajú svoju poštárku, ochotne pózujú pred objektívom. „Ty si už doma? Nejako si na tej návšteve pribrala,“ pýta sa jednej z osadníčok poštárka. „Nebola som na návšteve, ale v base. A som tehotná,“ odpovedá žena. Poštárka skúsene prechádza naloženou poštou a volá po menách obyvateľov osady.

Tí prídu, podpíšu doručenky a odchádzajú. Bez zbytočných emócií či vystrájania. Keď sme sa nakoniec pýtali, prečo tá zmena správania, odpoveď bola jasná: „Včera tu policajti boli po jedného do basy a zvedavci nie sú vítaní,“ znela odpoveď jedného z osadníkov.

Doručovatelia sa pri svojej práci stretajú so všetkým. V osadách so žltačkou, ale aj s agresívnymi adresátmi. Foto: Rudolf Felšoci

Zákon džungle

„Treba si uvedomiť základnú vec. Osady sa riadia vlastnými zákonmi diktovanými úžerníkmi. Zbrane sú v osadách samozrejmé. Práve nimi si vydobýjajú rešpekt. Bitky sú na dennom poriadku. A to aj krvavé. Skoro v každej chatrči v rómskej osade nájdete zbraň. Či už mačetu, sekeru, nožíky, bejzbalku, alebo vzduchovku. Sú to zbrane, ktoré si kúpia bez zbytočných povolení,“ vysvetľuje odborník na menšinovú problematiku Ivan Hriczko a dodáva: „To, že sa o nich nevie, lepšie povedané, nechce vedieť, je druhá vec. A súvisí priamo s úžerou a platením čiastok polícii aj ďalším zložkám v hierarchii štátu.“

Bez okolkov priznáva, že do úžery sú často zapojené aj poštové doručovateľky a v mnohých osadách. Konkretizovať nechce, pretože dokázať takéto konanie je pre strach okrádaných absolútne nemožné. „Poštové doručovateľky to nemajú ľahké. Väčšinou tu fungujú tie staršie, ktoré majú svoje kontakty, skúsenosti a poznajú už osadníkov. Nová by tam neprežila. Aj keď realita je v mnohých lokalitách taká, že poštové doručovateľky nechodia do centra osád. Prídu len na začiatok. V spomínanom Angy Mlyne napríklad mnohí chodia na most k hlavnej ceste a tam im poštárka vydá ich poštu. Bežný je aj sprievod polície,“ ozrejmuje fungovanie v osade Ivan Hriczko.

Aj tu sú však osobitné zákony typické pre túto komunitu, ktoré jednoducho fungujú.

Zaokrúhľovanie?

„Stretol som sa aj s obvineniami zo strany Rómov, že poštové doručovateľky im nevyplácajú celú sumu peňazí, ale zaokrúhľujú to, samozrejme nadol. Mal som prípad, keď poštová doručovateľka mala vyplatiť 186 eur a dala im len 180 eur. Ďalší prípad, na ktorý ma upozornili tamojší, bolo priame zapojenie poštovej doručovateľky do procesu, keď každý mesiac za dohodnutú odmenu vyplácala peniaze osobe, ktorá dlhodobo žila v zahraničí! Čiže peniaze dostal do ruky v osade niekto iný ako osoba, ktorej patrili,“ vyratúva Hriczko konkrétne prípady.

Sám však uznáva, že dokazovanie týchto vecí je v týchto lokalitách veľmi náročné, priam nemožné. „Rómske osady a enklávy sú liahňou nelegálnych aktivít a nápadov, do ktorých sú zapojení skoro všetci, ktorí fungujú v tom systéme!“

Domov