Rómovia utečencov na Slovensku nechcú

Domov
Peter Galan

Mnohí slovenskí Rómovia sa utečencov boja a nechcú, aby sa na nich prispievalo z nášho sociálneho systému...

Domov

Ešte pred necelými dvoma rokmi bola osada v údolí pod Letanovským mlynom pojem. Obraz skazy, ktorý tu vyše osemsto Rómov vytvorilo, si dobre pamätá množstvo návštevníkov Slovenského raja, ochrancovia prírody, lesníci aj obyvatelia neďalekej obce Letanovce.

Vďaka európskym fondom, podpore štátu i zadlženiu Letanoviec na tridsať rokov sa však situácia zmenila. Rómovia dnes žijú v novej osade na Strelníkoch a hoci sa vo svojich domoch často sotva pomestia, kultúra bývania sa s predošlou osadou nedá porovnať.

Treba im priznať, že o svoje príbytky sa starajú, horšie je to s ich pracovným uplatnením. Väčšina žije z občasných brigád či zo sociálnych dávok nielen u nás, ale aj v zahraničí. Aj preto nás zaujímalo, ako oni sami vnímajú utečeneckú krízu a aká je ich ochota pomáhať migrantom.

Čítajte viac:

Zahadzujú doklady a rodiny nechali doma! Toto sa o migrantoch nehovorí

Sami máme málo

Osada na Strelníkoch sa od našej poslednej návštevy veľmi nezmenila. Dlhé, nevábne pôsobiace domy s obytnými bunkami, malý obchodík s mrežami na výdajnom okienku, relatívny poriadok v uličkách, skupinky postávajúcich, pár otravných psov, kŕdle detí vrhajúce sa pred objektív a sobotná horúčkovitá upratovacia aktivita. Skrátka, víkendová pohoda.

Zastavujeme sa v jednom z prvých domcov, kde žije niekdajší asistent terénneho sociálneho pracovníka Marián Žiga. Pozná tu takmer všetkých a myslí si, že migranti nie sú pre tunajšiu komunitu dôležitou témou. Zatiaľ. Napriek tomu nepopiera, že isté obavy medzi Rómami panujú.

„Viem sa vžiť do situácie utečencov, predstaviť si, aké bolo pre nich ťažké opustiť rodnú krajinu, chápem, že im treba pomôcť. Ale opatrnosť je namieste,“ hovorí.

„Ono sa zdá - utečenci, biedni ľudia, ale čo keď sa medzi nimi objavia fanatici? Stačí jeden, čo sa postaví s bombou do stredu osady a všetky byty pôjdu dole. Alebo k nám prídu nové náboženstvá, ich muži si začnú brať naše ženy a všetko sa to premieša. Nastúpi anarchia a čo potom?“

Marián nám ukazuje niekoľko bytov tých, ktorí sa nedávno vrátili z Veľkej Británie. Niektorí tam pracovali, iní žili zo sociálnych dávok alebo neúspešne čakali na azyl.

Lucia Mirgová sa vybrala do anglického Sheffieldu prežiť vianočné sviatky so sestrou. Zostala tam dva mesiace. Hoci tvrdí, že s Arabmi nemala žiadne problémy, na Slovensku by ich neprivítala. „Nie je dobré, že sa sem sťahujú,“ reaguje na naše otázky. „Nikto ich tu nechce. Bojíme sa.“

Jej suseda Marta Kuščenová bola za „kanálom“ viac než rok. Manžel rozvážal zeleninu, ona sa starala o deti. Utečencov tam vraj nepostrehla, lebo sa bála chodiť do ulíc. Tvrdí však, že ju netrápia.

Až kým sa nespýtame, či by jej prekážali vo vedľajšej dedine. „Čo?“ zareaguje prudko. „Nie, nepustili by sme ich sem! Na Slovensko nepatria. A vôbec, ako by sme im mali pomáhať, keď sami máme málo?“

Čítajte viac:

Našli Ježiša kvôli azylu? Migranti húfne konvertujú na kresťanstvo

Kradnú deti

Je neskoro popoludní, jesenné slnko zalieva osadu a ženy na priedomiach rozťahujú koberce. Neodmysliteľný obraz v rómskej komunite. Takmer ako rituál. Pýtame sa ich na názor, ale všetky reagujú viac-menej vyhýbavo. Buď sa o migrantov nestarajú, alebo vyjadrujú obavy. Informácie majú iba z televízie, internetový signál tu nie je.

Pred vchodom do bytu Kvetoslavy Horváthovej na nás útočí malý zlostný oriešok. Radšej rýchlo vstupujeme do vyumývanej kuchyne. Pec hreje na plné obrátky. Až príliš.

Kvetoslava sa z Anglicka vrátila pred pár dňami. Žiadala o azyl. Neúspešne. Utečencov tam síce videli len v správach, ale aj tak si o nich nemyslí nič dobré.

„Určite by sme nesúhlasili, aby žili v našej blízkosti,“ tvrdí. „Robia zlé veci, kradnú deti. Ani peniaze by sme im nemali dávať. Na Slovensko by vôbec nemali prísť!“

Danka si zasa myslí, že ich je priveľa. „V zahraničí som videla len Pakistancov a s tými problémy neboli. Ale súčasní migranti sú podľa mňa nebezpeční. Neverím im. Asi im treba pomôcť. Ale tam u nich. Odkiaľ prišli. Alebo im dať jedlo, základné prostriedky a poslať ich domov. My by sme neprijali ani jedného.“

Ďalšia žena, ktorú stretávame na chodníku, odmieta prisťahovalcov najmä preto, lebo ich nepozná. Araba vraj nikdy naživo nevidela. „Ani my tam nejdeme. My sme na Slovensku, oni sú tam... ďaleko. A určite by mi prekážalo, keby sa na nich platilo z nášho sociálneho systému.“

Sú vraj konfliktní

Zatiaľ čo ženy tvrdo pracujú, niektorí chlapi svätia víkend. Alkoholom. Trojica statných mužov posedáva na slniečku na okraji osady a popíja. Nie sú veľmi zhovorčiví. Keď však nadhodíme tému utečencov, jeden z nich začne polemizovať o tom, prečo ich vlastne celá Európa podporuje.

„Veď my sme rovnakí ľudia ako oni,“ zamyslí sa, ale myšlienku nedokončí. Jeho kamarát mu totiž skočí do reči a uvedie veci na pravú mieru: „Máme svoje problémy! Sami nemáme z čoho žiť, veď je tu chudoba. Toto nie je Anglicko ani Nemecko. Nemajú tu čo robiť!“

O pár desiatok metrov ďalej zase popíja dvojica mužov pri zamrežovanom stánku. Obaja žili v zahraničí a tvrdia, že s Arabmi mali svoje skúsenosti. „Nikdy neviete, čo od nich máte čakať,“ hovorí Rudo, ktorý po návrate pracuje ako brigádnik na stavbe. „Môžu to byť ozbrojení teroristi, mať na sebe bomby,“ tvrdí znalecky.

Jeho kamarát Tibor pridá, že cudzincov si u nás neželá. „Máme svoje rodiny. To nám stačí. Aj keby sme im chceli pomôcť, nemôžeme. Veď naše deti musia spať na zemi, tak málo miesta máme v domoch. Ako by sme mohli prijať ďalších?“

Oklamali ich

Osada na Strelníkoch však nie je názorovo úplne jednoliata. Muž v stredných rokoch nás prekvapí. S utečencami vraj nemá ani najmenší problém. Naopak.

„Prečo ich odmietať?“ pýta sa. „Ja si myslím, že každý človek by ich mal privítať. Samozrejme, treba zistiť, z akého dôvodu utekajú. Ale mne by neprekážalo, keby ich sem prišlo aj niekoľko tisíc. Keby som ja bol utečenec a išiel by som do ich krajiny, tiež by sa asi radovali, že k nim prídem.“

Renáta je opatrnejšia, ale tiež ústretová. „Necítila by som sa pri nich bezpečne. Chudobným však treba pomôcť,“ vyjadruje svoje presvedčenie. „Dať im najesť, niekam ich uložiť, aby sa mohli vyspať.“

Jej kamarátka Lucia s dieťaťom v náručí pritakáva. Moslimov by pokojne prijala. Takmer sa zdá, že rada. Aj tu, priamo v osade. Suseda Valéria z druhého konca je presvedčená, že mnohí z tých, čo opúšťajú svoje krajiny, boli oklamaní.

„Oni predsa mali kde bývať. Mali svoje domovy. Len sa dozvedeli, že v Európe budú dostávať po tisíc eur mesačne, domy zadarmo, tak si mysleli, že idú za lepším,“ domnieva sa. „Nie, nebojím sa ich. Možno by som im aj pomohla. Ale zostať by nemohli. Tunajší ľudia by ich neprijali.“

S naším sprievodcom Mariánom Žigom schádzame pomedzi domce späť k autu. Pýtame sa ho, s akým výsledkom by sa skončilo hlasovanie v osade. Jeho odpoveď je jednoznačná.

„Som si istý, že aj tých pár osadníkov, čo sú dnes za pomoc migrantom, by zmenilo názor. Zatiaľ o nich veľa nevedia a myslia si, že Slovenska sa tento problém veľmi týkať nebude. Skôr väčších a bohatších krajín.

Ale ak by o nejakom prijímaní migrantov mali rozhodovať, všetci by boli proti. Aj preto, že by sa báli o sociálne dávky a potom o bezpečnosť. Keby, nebodaj, nejakých ubytovali u nás v osade, domáci by ich odtiaľto hnali lopatami. Nie zo zloby. Zo strachu...“

Domov