Nanútili im krásu: Za Rakúsko-Uhorska Rusínom zakázali stavať murované kostoly, lebo vraj čo je murované, to vydrží - večne.

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA: Drevené kostolíky v ľudoprázdnom kraji. Svidnický okres nemladne

Čo všetko nájdete vo Svidníckom okrese.

Domov

„Vidíte tú dieru v strope? To do kostola cez vojnu padol mínometný granát, ale, našťastie, nevybuchol. Z kostola ho odniesli, zneškodnili, ale diera zostala,“ rozpráva Helena Kazimírová. Keby vybuchol, prišli by sme o najstarší z drevených kostolíkov pod Duklou, o gréckokatolícky Chrám svätého Mikuláša z roku 1658, o jeden z dvoch v tomto regióne, ktoré sú súčasťou svetového dedičstva zapísaného v UNESCO.

A to je ďalšia časť histórie tohto kraja, kde žije veľa Rusínov. Za rakúsko-uhorskej monarchie gréckokatolíkom zakázali stavať murované kostoly, lebo - čo je z kameňa, to prežije veky. Tak stavali z dreva. Nanútili im krásu. Najstarší je ten s dierou v strope po mínometnom granáte, najmladší, z roku 1938, stojí v Nižnom Komárniku. Vo Svidníckom okrese je ich desať, v celom Prešovskom kraji dvadsaťsedem, ale stačí prejsť za jeho hranice a nenájdete ani jeden.

Ak by ste chceli, museli by ste prejsť poľské hranice, kde sú ich desiatky, alebo ukrajinské, ani tam ich nie je málo. A prečo nie? Napokon, táto myšlienka žije už od roku 2004: Karpatská drevená cesta. „Najskôr sme sa usilovali kostolíky zviditeľniť, aby sme zohnali peniaze na ich záchranu,“ hovorí Michal Kosť, ktorý je spolu s duchovným Jaroslavom Popovcom otcom myšlienky drevenej cesty.

Ktitorom, akýmsi adoptívnym majiteľom chrámov, sa stala Magda Vášáryová i Michal Kováč, verejnosť sa o ne začala zaujímať, ale dobrá myšlienka sa nikdy nedočkala dostatočnej podpory tých, ktorí o nej mohli rozhodovať. A tak dnes návštevnosť kostolíkov znova klesá,“ konštatuje. Ak by ste sa však po drevenej ceste predsa len chceli prejsť, vedzte, že chrám z osemnásteho storočia nájdete už v prvej pohraničnej dedinke Zdynia. Kúsok ďalej, Kwiatoň, Chrám svätej Paraskievy, sedemnáste storočie.

Drevený Kostol svätého Jakuba a Filipa v Sekowe. Najskôr ho zničili rakúsko-uhorské vojská, guľa skončila v nádobe so svätenou vodou, potom si užil svoje v druhej svetovej vojne. „Z troch oltárov sme museli poskladať jeden, viac sme toho nemali,“ spomína kňaz Stanislaw Dziedzic. „Ale za socializmu sme na jeho opravu dostali dvanásť miliónov zlotých a vtedy toľko stálo dvadsaťštyri áut Polonez.“ Chrám vo Swiatkowej Wielkiej. Osemnáste storočie. Tabuľa hlása, že v rokoch 1947 až 1986 ho nepoužívali, nemal doň kto chodiť. Chrám v Krempnej, kde má socha Panny Márie ľudské vlasy. Sedemdesiat kostolíkov na malom území.

A ďalších bezmála tridsať pod Duklou na našej strane. Stovka. Stačí? Ak nie, v poľských Gorliciach majú múzeum venované „kamennému oleju“. Takto romanticky nazvali ropu, keď ju z tunajšej zeme prvýkrát vydolovali v roku 1852. Predbehli aj Kuvajt, boli prví na svete.

O dva roky sa v uliciach mesta rozhorela prvá verejná lampa, ktorú živil práve kamenný olej. Svetlo prišlo zo zeme.

Nižný Komárnik: Najmladší z drevených chrámov v tomto regióne. Foto: Noro Grosz

Ľudoprázdny kraj

„My tu môžeme pobehovať aj holí, nič sa nestane. Najmladšia žena v obci má vyše sedemdesiatpäť rokov,“ táto veta bývalého starostu Havranca Jozefa Bilasa sa zapísala do dejín slovenskej žurnalistiky. Dedina, kde žilo deväť ľudí, ktorí vyznávali štyri viery. A vôbec nebola najmenšia. Príkra mala donedávna iba dvoch stálych obyvateľov, ktorí tu zostávali aj na zimu. Ľudoprázdny kraj.

Ak chcete pokoj, tu ho nájdete! Niekedy azda aj viac, než by ste chceli. Do niektorých obcí autobusy chodievajú iba cez týždeň... „Zo 66 obcí Svidníckeho okresu máme tridsať takých, kde žije menej ako sto ľudí,“ hovorí prednosta Okresného úradu vo Svidníku Jozef Baslár. Inak vášnivý rybár, ktorý rád ukáže aj pýchu ich združenia, vodnú nádrž vo Vyšnom Orlíku. O Karpatoch na severe hovorí ako o hubárskom raji. Ibaže v týchto končinách sa za každým „rajom“ skrýva historická tragédia.

Ak naše dedinky vymierajú, tesne za hranicami v Poľsku je mŕtvo aj sedemdesiat rokov po vojne. To je tá tretia tragédia, ktorá postihla kraj v minulom storočí. Lemkovia. Rusíni, ktorí namiesto slova „len“ hovorili „lem“, kým im neprischlo, že sú Lemkovia. Kedysi ich tu žilo 180-tisíc, dnes sotva štyritisíc. Vždy ich obviňovali, že spolupracujú s Rusmi. Cez prvú svetovú vojnu ich monarchia vyvážala do lágrov ku Grazu, cez druhú svetovú vojnu Nemci na nútené práce a po nej veľká časť z tých, čo ešte zostali, skončila na Ukrajine alebo v iných častiach Poľska.

Foto: Norbert Grosz

„V štyridsiatom siedmom roku im povedali - ber si na chrbát batoh, najviac 25 kilogramov, a prac sa odtiaľto!“ spomínala Anastázia Morjaková z poľského Olchowca. „Namiesto Rusínov prišlo pár Poliakov, veľa domov aj tak zostalo prázdnych, tie rozobrali alebo popadali.“ A tak zanikla aj Tichaňa, suseda Havranca na poľskej strane, a chlapi v tejto obci dnes môžu chodiť aj nahí...

Tri katastrofy, jeden „turistický produkt“

„Zo Svidníka je do Bratislavy bližšie než z Bratislavy do Svidníka,“ hovorí Michal Iľkanin, riaditeľ neziskovej organizácie Dukla Destination. Jej cieľom je spájať všetkých, ktorým záleží na rozvoji regiónu pod Duklou. Podľa slov zakladateľa tejto organizácie Jána Hirčka nechcú, aby si ľudia pod pojmom Dukla predstavili iba športový klub.

„Veď v tomto kraji máme naozaj všetko - pamätníky, tanky, chrámy, príbehy, krásnu prírodu, len ich treba vedieť využívať,“ hovorí Ján Hirčko. Ak sa vraj v Liptove turistické zázemie budovalo desaťročia, Dukla Destination je na začiatku. „Turisti prídu, a nie málo, tisícky ročne z rôznych kútov sveta, odfotografujú sa s tankom, s dreveným chrámom a položia si otázku - fajn, a čo ďalej? Preto sme práve teraz pred letom otvorili aj naše informačné centrum vo Svidníku.“

Tu sa napríklad dozviete, že pod Duklou sú tri rozhľadne - na Rohuli, na Stavku a na Čiernej hore, že z jednej dovidíte na ďalšiu a zo všetkých troch, ak vám žičí počasie, aj Vysoké Tatry. A raz vám tu zrejme povedia aj to, kedy bude najbližšia Noc pod Duklou so stanovaním pod vyhliadkovou vežou, s opekaním, gitarou a príbehmi z tohto kraja. Alebo kde sa bude odohrávať Dukliansky hrdina, prekážkový beh, či kde nájdete „Rambo dráhu“. Aby sa Bratislavčanom cesta do Svidníka nezdala až taká nekonečná.

Domov