Kaďa v Liptovskom Jáne: Tunajšia minerálna voda vraj pomáha pri neplodnosti. Keď si človek predstaví, čo všetko sa tam v noci odohráva...

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA Liptov nám dal Rúfusa, Šrobára, aj Podmanického aj Pribylinu

Kraj medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami dal Slovákom Jánošíka i halušky.

Hollywoodsky herec? Najsexi muž roka 2016? Model? - Zima, zima, zima, žiadna správna odpoveď. Ale presne takéto sme dostávali, keď sme si urobili malú anketu medzi ženami, kto by mohol byť onen chlap na čiernobielej fotografii.

„Nejaký pako z celebrít preoblečený za pastiera?“ Prihára! „Vyzerá ako nejaký bača.“ Horí! Áno, ten muž na obrázku Františka Hodoša, vyštudovaného učiteľa, ktorý sa venoval fotografii a v Ružomberku si otvoril ateliér, je skutočne bača. „Slovenský, z Liptova, a snímka vznikla ešte pred rokom 1920,“ hovorí etnologička Iveta Zuskinová. A ako bývalá dlhoročná riaditeľka Liptovského múzea pridá aj pozoruhodný príbeh.

Muž z titulky

„Volal sa Ján Špendel Gavalier a žil v rokoch 1865 až 1946 v Štrbe. Bol to dobrý bača, vedel odhadnúť ľudí, tak ako väčšina jeho kolegov. Tí muži žili v prírode, vedeli liečiť, dokázali si poradiť so zraneniami a keď bolo treba, zvládli aj robotu dnešných veterinárov. Ľudia ich pokladali až za akýchsi strigôňov. Fotografia Jána Špendela roky visela v kancelárii môjho kolegu v múzeu a keď som napísala knihu o ľudovej kultúre v Liptove, skončil na jej titulnej strane,“ rozpráva.

Dodá, že „muž z titulky“ bol ženatý, ale bezdetný, napriek tomu vraj jeho hrob v Štrbe stále existuje a je na ňom aj kríž. „Jasné, že ho tu máme,“ skonštatuje Michal Harajt, správca cintorína. „Aj my máme jeho fotku v našej knihe o Štrbe!" Privedie nás k hrobu, na kríži visia dve tabuľky. Obe tvrdia, že umrel v roku 1946, len v dátume narodenia sa rozchádzajú: 1865 alebo 1882.

Napokon, to je už dnes jedno. Ale sú veci, ktoré tunajším ľuďom ľahostajné nie sú. „Akí sme my Spišiaci? Čo hutoríme, či čo?“ zrúkne na nás správca, keď spomenieme, že Štrba patrí pod Poprad a Poprad je Spiš. „Vždy sme boli Liptáci, ale za socializmu nás prifarili viac na východ!“ To je smola dediny, ktorú jedni pokladajú za poslednú liptovskú obec a druhí za prvú spišskú. Rojkov na druhej strane Liptova to má jednoduchšie, sútok Oravy a Váhu dáva jasne najavo, kde sa čo končí a kde sa čo začína.

Čo už je v Liptove a čo za jeho hranicou. Tak, a môžeme sa vadiť znova. V Liptove alebo na Liptove? „Samozrejme, že v Liptove. Tento región tvorí údolie Váhu medzi horstvami. Čiže ísť na Liptov sa jednoducho nedá. Dá sa ísť na Oravu, lebo tam žijú ľudia na kopcoch, ale skúste ísť na údolie,“ rozpráva Janka Krivošová, architektka a výtvarníčka, ale čo je najpodstatnejšie - tunajšia rodáčka.

Na otázku, čím je tento kraj zaujímavý, vysype: „Z jednej strany Vysoké Tatry, z druhej Nízke, znalci vravia, že je to najkrajší slovenský región. Vrchy, doliny, letné a zimné športy, veľká vodná plocha a najkrajšie západy Slnka,“ odpovedá a s pýchou dodá, že im patrí aj tatranský Kriváň a Vrbické pleso.

No, dostali toho od Boha naozaj dosť.

Šrobárov omyl a Jánošíkova čiapka

A čosi navyše. Viete, že si Mikulášťania a Ružomberčania nadávajú do garbiarov a medvediarov? Garbiari sú jasní, kožiarske závody, ale za medvediarmi sa skrýva úžasný príbeh. Ružomberčania pochovali - medveďa. Našli kostru „beštiálne zavraždenej obete“ bez hlavy, rúk a nôh. Nuž a Vavro Šrobár, slovenský lekár, politik a, ako o ňom píšu múdre knihy, „ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky“, kostru označil za ľudskú.

Bol to medveď, ktorého skolil poľovník... Asi preto sa menej spomína, že Šrobár bol lekár, a viac, že bol vynikajúci politik. Nie je však jediná osobnosť, ktorú Slovensku dal práve Liptov. V sídle župy, v Liptovskom Mikuláši, sa narodil fyzik, technik, zakladateľ teórie parných a plynových turbín Aurel Stodola, v Ružomberku zase Dušan Makovický, lekár, ktorý sa oženil s Ruskou a stal sa osobným lekárom Leva Nikolajeviča Tolstého v Jasnej Poľane.

Z Liptova pochádzal aj jazykový génius, diplomat a pravá ruka posledného ruského cára Nikolaja Romanova Vladimír Krivoš. V Závažnej Porube sa narodil a našiel aj miesto svojho posledného odpočinku básnik Milan Rúfus, po ktorom dokonca pomenovali jednu vesmírnu planétku. A Liptov dal svetu tiež maliara Ľudovíta Fullu. Mohli by sme pokračovať, ale spomeňme radšej nášho národného hrdinu Juraja Jánošíka!

„Pripomínali sme si výročie obesenia Jánošíka v roku 1713 a ja som pracovala na knihe o čipkách. A vtedy sa mi dostala do rúk aj čiapka ozdobená paličkovanou čipkou zo zlatých a strieborných nití, ktorá sa do Liptovského múzea dostala v roku 1913 ako súčasť deponátu Liptovskej župy. Tá čiapka patrila Jánošíkovi! Súdili ho v Liptovskom Mikuláši a vtedy mu odobrali aj veci,“ hovorí Iveta Zuskinová.

Keď sa zatvárime pochybovačne, dodá: „Nevešali ho predsa aj s čiapkou na hlave a sú aj záznamy o tom, že patrila práve jemu!“ Takže do múzeí v Liptove sa oplatí zájsť a máte si naozaj z čoho vyberať. Zatúžili ste po skanzene? Nech sa páči, Pribylina. Jediný na Slovensku, kde nájdete aj stredoveký kostol a kaštieľ. Ak chcete živý skanzen ľudovej architektúry, zájdite do Vlkolínca, Liptovských Sliačov, do Východnej, do Vyšnej a Nižnej Boce, kde žili baníci a stavali si domy s veľkými strechami, pod ktoré sa pomestili aj humná.

Alebo sa vyberte do Hýb, kde sú domy murované, ale kopírujú drevenice, ktoré tu pôvodne stáli. „Mnohí z tunajších chlapov pracovali ako murári vo Viedni i v Budapešti a doma si potom stavali také domy, aké dnes v obci vidíme,“ hovorí Janka Krivošová a spomenie, že murované domce sa tešili obľube už aj preto, že nehoreli tak ľahko ako drevenice.

„Važec vyhorel, Liptovská Porúbka až trikrát...“

Kriváň ako ementál?

Alebo by ste dali prednosť Ovčiarskemu múzeu? Zatiaľ síce nemá stály priestor, ale na výstavách, napríklad teraz na hrade Červený Kameň, ponúka tradičné odevy slávnych bačov - povedzme baču Homolu z Priechodu, Šarinu z Hontianskych Tesár, Petra Slosiara z Liptovskej Porúbky alebo Tajboša zo Šumiaca, ktorý bol poubača. Niečo ako poušéf, zástupca. Ale nikto z nich sa nedostal na titulku ako Ján Špendel Gavalier! Keď však Iveta Zuskinová porozpráva, ako to s tými ich odevmi naozaj bolo, možno by ste stratili chuť posedieť si s ním pri kávičke.

„Bielu ľanovú košeľu si na začiatku sezóny namočil do roztopeného ovčieho masla a potom ju zavesil nad vatru do dymu, aby sa vyúdila. Takto upravená v zime hriala a v teple chladila. Nosil ju celú sezónu a na konci ju jednoducho spálil.“ Prečo ich v dedinách volali „čistí chlapi“, to nám zostalo nejasné. Ale poďme ďalej.

Povedzme do Liptovského Jána. Tam je nielen známa Kaďa, kde sa dá okúpať v horúcej minerálnej vode, o ktorej sa hovorí, že pomáha aj pri neplodnosti - vraj so zreteľom na to, čo sa tam zvykne v noci odohrávať -, ale aj šestnásť kaštieľov a Kostol svätého Jána Krstiteľa z 13. storočia postavený na mieste pôvodnej drevenej kaplnky, ktorá vznikla na počesť víťazstva nad Tatármi.

O tom, že tadiaľto vedie cesta do Jasnej, asi hovoriť netreba. Ale ak by sa vám málilo, môžete navštíviť aj súkromnú expozíciu spracovania kovov od ťažby až po razenie mincí. Vytvorili ju traja nadšenci jaskyniari. Uvidíte lis, aký vyvinuli v Kremnici, a keď vám na ňom vyrazia pamätnú mincu, asi vám nebude prekážať, že tento, z roku 1710, nie je kremnický, ale kúpený cez internet vo Francúzsku. Môžete sa pozrieť aj na vyhňu, ako hovorí sprievodkyňa Katarína Schrotterová, skutočnú, ktorá roky fungovala v Partizánskej Ľupči.

Všetkého sa smiete dotýkať, na všetko si siahnuť. „Od nás odchádzajú návštevníci špinaví,“ hovorí. A niektorí aj ohúrení, lebo netušili, že na Kriváni sa tristo rokov ťažilo zlato a je v ňom kopa banských šácht. Tam sa zrejme nedostanete, ale posedieť si v Liptovskom Jáne v takej „ubytovni“, akú mali baníci v najvyššie položenej šachte, vo výške 2 000 metrov nad morom, to môžete.

No a kým sa dostaneme k haluškám, spomeňme, že v Kôprovej doline, dnes najchránenejšej, sa ťažila meď a tieto bane dali meno aj Podbanskému.

Vymysleli slovenské národné jedlo

Takže, halušky. Poznáte niečo slovenskejšie? Bačovia odnepamäti robili syr a zo syra bryndzu. Spestrovala ľuďom stravu až dovtedy, kým z Ameriky nedorazila švábka. Prvá zmienka o pestovaní zemiakov v Liptove pochádza z roku 1774 a hovorí o tom, že na likavskom panstve viedli ľudí k tomu, aby ich pestovali. Panstvo dalo ich pestovanie na starosť nemeckému záhradníkovi - Švábovi, a tak sú zemiaky v Liptove švábka.

„Švábka pod polievku, švábku v chlebe máme, švábku miesto mäsa švábkou zajedáme,“ povedala raz Ivete Zuskinovej stará Liptáčka zo Smrečian. „Zemiaky nahradili drahú múku, samozrejme, že ich s ňou aj spojili, a keďže veľa masti nebolo, posypali to bryndzou. Halušky boli na svete. Napísala som tri knihy o kuchyni starých materí z tohto regiónu a viem, že neexistujú staršie správy o haluškách ako tie z Liptova,“ hovorí.

Takže, ak sa ocitnete v Liptove, určite si nejaké v množstve hotelov, penziónov a kolíb dajte. A keby vám ich chceli navariť z prášku, utekajte. Napríklad ku kaplnke nad Dovalovom z roku 1862, ktorú Janka Krivošová maľovala nespočetne veľa ráz, a spomenie i to, že tu raz blesk zabil pastiera aj s volmi, alebo sa môžete ísť pozrieť na jej artprotis do Liptovskej Porúbky.

Netkaná textília, na ktorej je celý príbeh ľudského života. Od narodenia až po smrť. Aj keď je to príbeh každého hocikde na svete, človeku sa chce veriť, že ten liptovský príbeh života má svoje špecifické čaro.