Pasovanie za Gorala: Za zásluhy budúce!

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA: Zamagurie. Za chrbtom Vysokých Tatier vás privítajú gorali

Gorali už kone z Poľska nepašujú, ale majú svetu čo povedať.

Na goralskom klobúku sú mušličky i pierko a oboje súvisí so ženami. Keď vraj chlapi plávali na pltiach až k moru, za každú ženskú trofej si pripli jednu mušličku. Ťažko veriť, že by si to ich manželky nevšimli. Pre tie bolo určené pierko.

„Keď chlap zavesil klobúk tak, že pierko smerovalo dohora, vedeli, že sa majú tešiť na večerné radovánky. Keď však bolo pierko obrátené smerom dole, bolo po radosti,“ rozpráva Ján Gondek z Lesnice, zrejme najrázovitejšej goralskej obce. Musí byť najrázovitejšia, lebo práve tu pasuje za Goralov všetkých, ktorí sa akokoľvek zaslúžili o rozvoj tohto regiónu. Prijíma ich do stavu, ako sám vraví.

A sú medzi nimi nielen Česi či Číňania, ale aj maďarskí ministri. Naši sú samozrejmosťou, naposledy pasoval za Gorala ministra financií Petra Kažimíra a keď sme sa spýtali za čo, dostali sme odpoveď: „Za budúce zásluhy o rozvoj Zamaguria!“

Vitajte medzi Goralmi

Nuž a presne za to isté sme sa Goralmi stali aj my. Vraj za pekný článok, aby ich ľudia na Slovensku lepšie poznali. O tom vie Ján Gondek svoje, ich rod je spojený s históriou splavov už deväť generácií, ale najvýznamnejší bol jeho pradedo Gašpar, ktorý mal na starosti správu Pienin, drevo a sprevádzal záujemcov aj do jaskýň.

Za to dal Ján Gondek vyrobiť pradedovi drevenú sochu a pri nej sa dnes odohráva rituál pasovania za Gorala. Musíte si pred Gašparom kľaknúť, Ján vám porozpráva o histórii pltníctva, napríklad aj to, že turistika tu fungovala už v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ale nie tak masovo ako teraz. Za mesiac šla plť dole Dunajcom tak päť- až osemkrát a potom ju ručne ťahali hore.

Čítajte viac:

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA: Perla východu, Košice: Kam zavítať počas leta v historickej metropole?

Dostanete valaškou po pleciach, potom po zadku, a to aj od krstných rodičov, ktorí nesmú chýbať, vypijete goralskú pálenku z dreveného hada, na ktorom sú upevnené štyri poháre, a potom sa konečne dostanete ku klobúku, ktorý sa má stať signalizáciou vášho domáceho šťastia a pokoja. Vitajte medzi Goralmi! Berte na vedomie, že odteraz, ak sa dakomu pozriete do očí a podáte mu ruku, musíte to, na čom ste sa dohovorili, splniť.

Stala sa z vás „tvrdá nátura“, lebo za všetko ste v živote platili svojimi mozoľmi. A ak by sa vám podarilo naučiť aj goralčinu, budete podľa Jána Gondeka hovoriť jazykom, ktorý má čosi zo slovenčiny, viac z poľštiny a niečo aj z nemčiny. Výučbu môžete začať goralskými piesňami, ktoré dostanete ku klobúku. Len nezabudnite, že sa musíte zaslúžiť o rozvoj regiónu!

Za chrbtom Vysokých Tatier

Zamagurie tvorí devätnásť obcí, ktoré doslova ležia za chrbtom Vysokých Tatier, počínajúc Reľovom a končiac Stráňanmi. Aby to nebolo také jednoduché, celé Zamagurie je súčasťou Spiša. Aj toho severného, ktorý po druhej svetovej vojne zostal za hranicami Poľska.

Tam je i Niedzica, kde sa narodil herec Michal Dočolomanský a podnes má na miestnej škole pamätnú dosku. Tam je tiež Čorštín, kde nájdete dva hrady v krásnom prostredí pri vodnej nádrži. Nuž a práve ona rozhoduje, či sa splavíte dole Dunajcom na plti, alebo nie. Ak začne vypúšťať veľa vody, môžete na splav zabudnúť.

„Zvyčajne tu býva takých štyridsať až päťdesiat centimetrov vody, ale dnes, po daždi, je hladina takmer dvojmetrová,“ rozpráva Tomáš Potanecký z raftingovej požičovne i zo školy v Červenom Kláštore, kým jeho kolega stojí pred skupinkou turistov vyobliekaných do nepremokavého obleku, a melie po anglicky. Kto sú a kde sa tu vzali? „Izraelčania,“ hovorí.

„V Tel Avive je veľká reklamná kampaň pre turistov a oni prichádzajú. Zvyčajne na týždeň, v ponuke majú Pieniny, Demänovskú ľadovú jaskyňu, Skalnaté pleso i Košice.“ Vidíme skupinu, ako sa na rafte valí dole Dunajcom, a naozaj im nezávidíme. Spočiatku nás nepresvedčili ani slová Tomáša Potaneckého, že táto rieka nie je náročná na splavovanie, že je vhodná aj pre rodiny s deťmi či stredoškolákov, ale keď sme ich z brehu videli viackrát a všetci mali výbornú náladu, dali sme mu za pravdu.

Čítajte viac:

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA: Kraj pod Duklou. Čo všetko nájdete vo Svidníckom okrese

Kým sa oni plavili, my sme sa venovali náučnému chodníku popri Dunajci s Petrom Gallikom z ochranného obvodu Červený Kláštor. Turistické chodníky tu majú na starosti Štátne lesy TANAP- u, aj keď ste v Pieninskom národnom parku. A podľa jeho slov, nenudia sa tu. „V zime padajú lavíny, v lete treba udržiavať prístrešky a treba odvážať aj smeti.“ Nakoniec dodá, že odpadky odvážajú, ale vodu nečistia. Inak, po tomto jedinom chodníku dlhom okolo deväť kilometrov v lete denne prehrmí zo štyritisíc turistov, a to ich stále pribúda.

Navyše, chodník je nielen náučný, ale aj cyklistický a je tiež trasou pre vozičkárov. Našťastie, prší, ale ľudí je aj tak dosť. Keď svieti slnko, náučný chodník sa mení na prvomájový sprievod a kto nesedel na bicykli dvadsať rokov a myslí si, že je to hračka, mýli sa. Tam dole, v Lesnici, sa totiž hranicou s Poľskom končia splavy na pltiach, na ktoré môžete hore nastúpiť až na štyroch miestach, troch našich a jednom poľskom.

A ako späť k autu? Autobusom, mikrobusom dokola alebo po náučnom chodníku peši či na bicykli. Požičovní bicyklov je v okolí veľa, za hodinu prenájmu zaplatíte štyri eurá, ale keď ich v Červenom Kláštore odovzdáte, nemusí vás trápiť, ako sa dostanú späť do Lesnice.

Plte: Ak zatúžite po dobrodružstve, môžete nastúpiť. Foto: Norbert Grosz

Nuž, a pripravte sa na to, že všade budete počuť poľštinu. Hovorí sa totiž, že každý správny Poliak by mal Pieniny navštíviť aspoň raz za život. Prečo, spýtali sme sa jedného z nich. „Ja neviem prečo. Ale som tu už piaty raz,“ povedal nám.

Cyprián na krídlach, turisti na bicykloch

Okrem pltí je, samozrejme, najväčšou atrakciou Červeného Kláštora niekdajší kartuziánsky kláštor, dnes múzeum a národná kultúrna pamiatka. Ak chcete vedieť, ako to naozaj bolo s lietajúcom Cypriánom, ktorý bol nielen mních, ale aj vzdelaný cestovateľ, ľudový liečiteľ, zberateľ a konštruktér, neľutujte tri eurá na vstupnom.

Keď z neho vyjdete, budete sa na Tri koruny, ktoré sú už síce na poľskej strane, ale najlepšie ich vidno z tej našej, pozerať inými očami. Pred múzeom si môžete vybrať z ponuky suvenírov, ktorá však zrejme očarí málokoho. Drevená podkovička s nápisom Pre šťastie, plyšové hračky, drevené vidličky, varešky „šprúdľovačky“, zvonce, goralské klobúky... A prípadne aj niečo zhltnúť, napríklad zapekanku, čo je bageta so syrom a s hubami, za 1,95 eura, hamburger za 3,50 eura, párky, pečenú klobásu, hranolčeky...

Dole Dunajcom: Aj keď sa plte nedostanú na vodu pre vysokú hladinu, rafting si môžete dožičiť vždy. Foto: Norbert Grosz

Keď sa spýtate, či majú aj čosi goralské, dozviete sa, že zemiakové placky s cesnakom. Takže tí Gorali zrejme predsa len nebudú ostatným Slovákom až takí cudzí! A keby ste niečomu nerozumeli alebo chceli vedieť viac, v Spišskej Starej Vsi je Infocentrum Pieninského národného parku. Nielen pult a človek, ktorý povie pár slov, ale je tam aj stála prírodovedná výstava, ktorá zaujme najmä deti.

Margaréta Malatinová zo Správy PIENAP-u, čo je skratka pre tento národný park, vás vyvedie z omylu, že najvyšším vrchom Pienin nie sú Tri koruny, ako si myslia vlastne takmer všetci, ale Vysoké Skalky so svojimi 1 050 metrami. Turistický chodník k nim vedie zo Stráňan a uvidíte z neho celé Vysoké Tatry aj Spišskú Maguru, ktorá dala Zamaguriu svoje meno. Hrebeňovka ide až do Lesnice, kde vás možno budú pasovať za Goralov, zaberie to približne päť hodín a dobrá správa je, že ide o „stredne náročnú trasu“.

Ak by ste predsa len dali prednosť Trom korunám, vedzte, že v Poľsku zaplatíte za túto túru vstupné. Rovnako smutnou správou je, že v lete do tohto regiónu zavíta až dvetisíc turistov denne, z nich takmer polovica je cyklistov. Niet sa im však čo čudovať, v ochrannom pásme PIENAP-u majú k dispozícii až stodvadsať kilometrov cyklotrás, v samotnom parku 21 kilometrov, a nech sa vyveziete na akýkoľvek kopec v okolí, určite uvidíte šípky, kadiaľ by ste sa mohli zviezť. Príklad?

Cyklisti: Za chrbtom Tatier si naozaj prídu na svoje, za čo im však turisti nie sú veľmi vďační… Foto: Norbert Grosz

Z Hanušovského sedla sa môžete vybrať do Spišských Hanušoviec 3,5 kilometra, do Ždiaru vzdialeného 24 kilometrov, do Malej Poľany, ktorá je odtiaľto 6,5 kilometra alebo do Bachledovej doliny, tá je zo sedla vzdialená približne desať kilometrov. Zlá správa? Vedľa turistickej značky je dopravná, a tá udáva, že sklon cesty je 12 percent.

Aby sme nezabudli, zo sedla sa dá na bicykli dostať aj do Osturne, veľmi rázovitej zamagurskej obce, kde nenájdete veľké polia, ale dlhé obrobené pásiky pôdy. Nuž a z nej do Ždiaru cestou, o ktorej vie málokto, hoci naozaj stojí za to.

Dva prepašované kone, jedno auto

Pieninský národný park. „Najmenší na Slovensku,“ hovorí Štefan Danko, ktorého takmer štyridsať rokov života sa spája práve s ním. Vysvetľuje, že bol prvým pohraničným prírodným parkom v Európe a nebyť toho, že Poliaci vyhlásili tamojšiu časť za národný park o dva mesiace skôr než my, v roku 1932, mohli sme mať prvenstvo my. Hovorí aj o Haligovských skalách, kde je devätnásť jaskýň, ale ani jedna verejnosti prístupná, čo však nie je na škodu veci, lebo do tejto chránenej lokality je dnes aj tak vstup zakázaný.

Čítajte viac:

SERIÁL KRÁSY SLOVENSKA: Drevené kostolíky v ľudoprázdnom kraji. Svidnický okres nemladne

„Boli časy, keď si turisti robili vatru v jaskyni Aksamitka a brali si z nej kvaple,“ spomína. Ale to podstatné a najkrajšie, Zbojnícku bránu, uvidíte aj z chodníka, ktorý tieto skaly obchádza. A nakoniec spomenie aj to, čo Goralov preslávilo na celom Slovensku. Pašovanie koní! „Raz, ešte ako lesník, som bol na poľovačke a zrazu pri mne zaerdžal kôň,“ povie.

Príbeh však nemá pokračovanie, pašerákom sa radšej každý vyhol a ak na hraniciach niečo aj zachytili, tak len kone. „Štátne lesy mali štátneho koňa, ale aj sedliaci na slovenskej strane ich potrebovali pri robote na poli,“ dodá. Dnes je všetko inak, pašerákom vraj zostali iba oči pre plač. Tie časy, keď k nám cez hranice previedli dva kone a mohli si kúpiť jednu škodovku, sú nenávratne preč. Napokon, všetko sa mení, iba krása Zamaguria zostáva.