Uhorčík a Katarínka: V divadle Dobreta hrajú takmer výlučne mladí.

Šepkár? Zbytočný! Ochotnícke divadlá majú na Slovensku svoje čestné miesto

Na dedinských javiskách ožíva slovenská klasika, súčasná svetová dráma aj muzikály.

Pravdepodobne nebudete poznať ich mená a zrejme ich nikto nezavolá hrať do seriálu. Ani do poroty talentovej súťaže. Ich dosky, ktoré znamenajú svet, sa často končia v susednom okrese či kraji. Nezarábajú veľké peniaze. Naopak, aby vôbec mohli odohrať predstavenie, veľakrát musia svoju vášeň dotovať z vlastného vrecka.

Napriek tomu máme ochotníckych hercov na Slovensku čoraz viac, možno aj preto, že hrajú pre potlesk. Ich repertoár je široký, klasika či moderné hry svetových autorov sa hrajú aj v malých dedinách. A pustili sa i do muzikálov.

Ukradol im herca

V kultúrnom dome zo socialistických čias v Radošine počuť klavír, gitaru a spev. Znie to ako klišé, no tu na vás skutočne dýchne história. Veď prvé predstavenie odohrali v dedine neďaleko Piešťan ešte v roku 1920, teda dva roky pred Slovenským národným divadlom! V roku 1963 tu vzniklo dnes už legendárne Radošinské naivné divadlo. Keď ho po siedmich rokoch Stanislav Štepka presťahoval do Bratislavy, v Radošine sa nejaký čas nehralo.

„To je teda porádna ostuda!“ povedala raz bývalá ochotníčka Štepkovi, keď v Radošine prázdninoval. „Urobme s tým volačo!“ A bolo. V roku 2000 dali Radošinčania dokopy ochotnícke divadlo Hlavina. Radošinskí divadelníci hrávajú výlučne Štepkove hry.

Minimalistické: Divadlo Gasparego využíva čo najmenej rekvizít. Foto: Jana Čavojská

Vždy na jar si vyberú nový titul. Čítačky sa začínajú okolo Veľkej noci. Šéfka súboru Mária Escherová rozhodí úlohy. A v lete, keď Stano Štepka príde do Radošiny na prázdniny, skúša s nimi každý večer. Dovolenky? Prispôsobujú sa skúškam. Jún alebo september. Po lete režisér odíde do Bratislavy a divadelníci pokračujú sami. Premiéra je v decembri počas podujatia Radošinské Vianoce. V piatok a v sobotu hrá Radošinské naivné divadlo a v nedeľu má premiéru Hlavina.

„Vždy je to taký zázrak. V dedine, ktorá má 1 790 obyvateľov, príde počas víkendu do divadla 1 700 ľudí,“ usmieva sa Mária Escherová. Na Štepku tu nedajú dopustiť. Pre hercov z Hlaviny je najväčšou satisfakciou, keď z premiéry odchádza spokojný. „Naposledy sme mali vybratú úplne inú hru. Po prvých čítačkách sme cítili, že to akosi nejde. Tak sme vyberali nanovo. Voľba padla na Súpis dravcov. Po nociach sme sa učili texty, potom do práce a z práce na skúšku. Cez leto sme s pánom Štepkom mali len tri týždne. Keď odchádzal, hra bola príšerný polotovar. V októbri nás prišiel skontrolovať a bol na infarkt z toho, čo videl. Potom sme sa vypli k výkonu. Sklamať sme nechceli ani seba, ani jeho a divákov už vôbec nie. A vyšlo nám to. Po premiére prišiel krásny moment. Poďte všetci sem, povedal nám pán Štepka. Na javisku sme sa pochytali dokola a objali. A pekné slová nám povedal. Že je na nás pyšný,“ hovorí Mária Escherová.

„To sú chvíľky, pre ktoré sa oplatí hrať,“ hovorí dojato a dodáva, že raz im Stano Štepka dokonca ukradol herca. Prišiel takto na leto a po prázdninách si zobral so sebou do Bratislavy Martina Škodu. Hral potom s Radošincami tri sezóny.

Čítajte viac:

Bola hviezda kultového hriešneho tanca obeťou domáceho násilia?

Radšej naivní ako vulgárni

Niektorí im vyčítajú, že iba kopírujú Radošinské naivné divadlo. Nie je to pravda, bránia sa herci.

„Sme prepojení dramatickou predlohou, režisérom a jeho poetikou. Ale nekopírujeme. Dávame do toho svoj pohľad. A myslím, že ako Radošinčania na to máme právo. Veď mnohé inšpiračné zdroje pána Štepku sme osobne poznali.“ Párkrát boli aj na súťažných prehliadkach, ale nedávalo im to zmysel. „Od jedného divadelného kritika sme tam napríklad počuli vetu: Ak to hráte pre divákov, tak je to v poriadku, ale mne sa to nepáči. Povedali sme si, že pre koho iného by sme to asi tak hrali?“ čuduje sa Mária Escherová.

„Vyčítajú nám naivitu. Sami cítime, že sme inde než súčasné moderné divadlo s jeho vulgárnosťou. No radšej budeme naivní než prvoplánovo vulgárni.“ Zahrať takéto „naivné“ postavy pána Štepku pritom vôbec nie je jednoduché. „Hlavne ak nechceme ukazovať iba vtipy, ale vystihnúť aj ich vnútorný svet,“ vysvetľuje Ondrej Turan, ktorému sa väčšinou ujdú Štepkove úlohy.

„Každý si myslí, že je to paráda, veď na ňom sa každý smeje. Ale v tých postavách je z neho veľmi, veľmi veľa. Ak ho má hrať niekto iný, uvedomí si, že to nie je iba o vtipoch.“

Čítajte viac:

EXKLUZÍVNE: Oscarový skladateľ Howard Shore prezradil, ako komponoval hudbu k Pánovi prsteňov

„A čil hovor ty!“

Ochotnícke divadlo, to je aj stavba kulís a zháňanie kostýmov. Najčastejšie v secondhandoch. Ak niečo získajú zo vstupného, zaplatí to len dopravné náklady a možno zopár drobností. Za dve percentá, malé dotácie a sponzorské dary nakúpili aparatúru. Dedinské kultúrne domy, kde často hrávajú, väčšinou nemajú ozvučenie ani svetlá.

Najväčším problémom ochotníckeho divadla sú technici. Je to ťažká robota. Musia mať sluch, ťahať kilometre káblov, rozumieť technike, prísť na každú skúšku. A kým sa herci klaňajú na javisku, technici zostávajú v tme. Šepkár? Vraj je zbytočný. V tom strese na javisku, keď nastane ticho, v hlave sa vám premieta celý život, „oči vyrútené, ruky robia, huba stojí a sekundy sa zdajú hodinami“, počuje šepkára celé hľadisko, len herec nie. „Nešuškajte mi, aj tak sa nechycím,“ zavolal raz jeden do zákulisia. Alebo nezabudnuteľná veta pani Kolníkovej, keď zabudla, ako pokračuje text. Pozrela na partnera na javisku a povedala: „A čil hovor ty!“

Divadlo pozitív: Kto sa vraj postaví na javisko a má tú správnu krvnú skupinu, už z neho neodíde. Foto: Jana Čavojská

Divadlo bez okolkov

V kaviarni Diera do sveta sledujem generálku hry Mariusa Von Mayenburg Mučeník. Celá miestnosť je javiskom. Diváci sedia priamo v školských laviciach, teda v kulisách triedy. Stali sa súčasťou deja. Mimoriadny divadelný zážitok nielen v kontexte amatérskeho divadla, ale divadla vôbec. Pozoruhodné a divadelne objavné.

Vysoká miera divadelnej invencie. Presahuje rámec neprofesionálneho divadla. Toľko z hodnotení súboru Gasparego z Liptovského Mikuláša. Pôvodne sa volali Divadlo Gašpara Fejérpatakyho- Belopotockého. Podľa zakladateľa prvého ochotníckeho divadla na Slovensku, ktorý sa neďaleko Liptovského Mikuláša narodil a práve tu uviedol v roku 1830 prvú hru v réžii ochotníckeho divadla na Slovensku. Ale skúste poprosiť napríklad Kórejčana, aby prečítal tento názov...

No a keďže divadlo vystupuje aj v zahraničí, premenovali sa. Ako prvú uviedli Gogoľovu Ženbu. Ruská klasika. Mala úspech, kolektív sa zohral a skamarátil. A potom prišli hry súčasných zahraničných dramatikov. „Profesionálne divadlá ich uvádzajú málokedy. Je to príliš riskantné,“ vysvetľuje dramaturgička Jana Hanzelová. „My prakticky nemáme čo stratiť. Ekonomicky nie sme od nikoho závislí. Môžeme si dovoliť experimentovať a riskovať. A to nás baví. V súčasnej dráme je veľa výnimočných hier, ktoré reagujú na aktuálne problémy moderným jazykom, priamo, bez okolkov. Máme možnosť byť úderní. Prečo to nevyužiť?“ Jana má ako doktorandka na dramaturgii prehľad o autoroch, akých inscenujú európske javiská.

Čítajte viac:

Slovenskí herci v erotických filmoch: Ktorí si v minulosti "prilepšili" nahotou?

Z nich potom mikulášski divadelníci vyberajú text, ktorý vyjadruje problém, o ktorom chcú hrať a o ktorom si myslia, že by mohol rezonovať u diváka. Takto stvárnili napríklad tému rasovej neznášanlivosti, neokolonializmu, nenávisti a osamelosti súčasného človeka, o úniku a vykúpení... Téma však nikdy nezostane v prvom pláne. Divadelníci sa snažia odkrývať ďalšie vrstvy a významy jednej témy a okrem prítomnosti divákov na javisku využívajú napríklad projekcie a ďalšie moderné rozprávačské postupy.

„Chceme diváka poslať domov s novým pohľadom na svet,“ tvrdia svorne členovia súboru.

Do sveta

Väčšina členov divadla Gasparego má vyštudovanú divadelnú školu. „Ale takmer nikto sa touto profesiou neživí,“ konštatuje režisér Ján Mikuš. „Nájsť uplatnenie v tomto odbore nie je jednoduché. Je to často až geopoliticky a priestorovo podmienené. Chceme žiť na Liptove a táto skutočnosť rozhodla za nás. Musíme sa živiť niečím iným ako divadlom. Profesionálne umenie je pre mnohých Slovákov nepotrebné a nepodstatné. Zarábať si tým, čo človeka baví alebo na čo má skutočne talent, je v našej spoločnosti hotový zázrak.“

Hrajú teda pre radosť. A prináša to ovocie. Dvakrát získali ocenenie za Tvorivý čin roka na celoštátnej prehliadke amatérskych divadelných súborov Scénická žatva. Hrali v Slovenskom národnom divadle aj na festivaloch v Rusku - z Čeľabinska si priniesli prvú cenu -, v Indii, Macedónsku, Južnej Kórei. A to napriek tomu, že pri niektorých predstaveniach svieti upozornenie, aby na ne pre nevyberaný slovník hercov nechodili osoby mladšie ako 18 rokov. Kotleba by sa nepotešil...

Čítajte viac:

Machatov synovec: Ktorý súčasný herec je príbuzný zosnulej legendy?

Na prehliadky chodia radi. „Konfrontácia s kritickými názormi je pre nás dôležitá,“ hovorí Jana Hanzelová. Inscenácia, ktorá získala ocenenie na slovenskej scéne, má veľkú šancu na nomináciu na zahraničný festival. „Tam to nie je len hodina a pol na javisku,“ vysvetľuje Helena Hajková, jedna z herečiek. „Sú to intenzívne stretnutia iných kultúr. Nadväzujeme kontakty a snažíme sa prinášať svetové divadlá k nám. Vlani sme napríklad pozvali divadelníkov z Teheránu.“

Spievajúci Jánošík

Divadlo Dobreta z Drahoviec, dediny neďaleko Piešťan, si nedáva jednoduché úlohy. Pustilo sa do muzikálov. V Jánošíkovi podľa Vivaldiho s podtitulom Z dreva vyrezané od Ľubomíra Feldeka (text) a Egona Gnotha (hudba) účinkuje na javisku až šestnásť hercov. Program má dve a štvrť hodiny. Je vyskladaný zo sólového aj zborového spevu, z tanca a dramatizácie.

Predstavenie nesmie stratiť rytmus a švih. Úctyhodný počin aj na profesionálnych divadelníkov. Tí amatérski z Drahoviec nacvičovali muzikál celý rok. Najvýraznejší na javisku je Filip Čechovič ako Jánošík a Milka Glasnáková ako Slobodienka. Oproti ostatným majú výhodu divadelného konzervatória. Práve pesničky cvičili divadelníci najdlhšie. Sprevádza ich Róbert Schaller na akordeóne. Keď zvládli hudbu, mohli prísť ľudové tance. Režisérka Blanka Kollárová si prizvala na pomoc folkloristu Milana Klačka.

S náročnými kostýmami jej pomohla dcéra, kulisy zmajstrovali samotní herci. Osvetľovači a zvukoví technici jazdia so súborom na všetky predstavenia za zlomok komerčnej ceny. Akýkoľvek zisk vráža Dobreta do technického vybavenia. Kvôli Jánošíkovi museli napríklad nakúpiť mikroporty. „Je to obrovská drina,“ priznáva režisérka Blanka Kollárová. „Ale ohromne nás to baví.“ Stretávajú sa minimálne raz do týždňa plus cez víkendy na celodenných skúškach. V Drahovciach majú veľkú podporu.

Je tam skvelý kultúrny dom s divadelnou sálou, ktorú Drahovčania vždy naplnia do posledného miestečka. „Chceme predovšetkým hrať,“ konštatujú mladí herci. Potlesk a radosť divákov ich napĺňa energiou. Kto to raz zažil, už z javiska neodíde. Preto sa tešia každému pozvaniu. Hoci ani v iných divadelných sálach nie sú ideálne podmienky. Okrem zvuku a svetla potrebujú plátno na premietanie pozadia jednotlivých scén. Koľko ich to celé stálo, nechcú radšej ani vedieť.

Čo však už vedia na sto percent, je, že onedlho sa pustia do ďalšieho muzikálu. Opäť Feldekova predloha. Smrť v ružovom o Edith Piaf, ktorá na smrteľnej posteli spomína na svoj život. Milovala ho. Takže to nebude smutné predstavenie.


VIDEO Plus 7 Dní