Majú sa kam vrátiť?: Kým sa väzeň aklimatizuje, trvá to veľmi dlho. Záleží to na ňom, ale aj na spoločnosti.

Sloboda pre koho? Ľudia sa amnestovaných väzňov boja

Za odsúdenými sa znova zatvorili brány väzníc. Tentoraz zvonka.

Všetkých sedemstopäťdesiattri osôb, ktorých sa dotýkala amnestia prezidenta pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, je už za bránami väzníc, - povedal nám Adrián Baláž zo Zboru väzenskej a justičnej stráže vo štvrtok 3. januára napoludnie. Za amnestovanými sa teda brány väzníc zatvorili znova, tentoraz však z tej druhej strany, zvonka. A mnohí z nás si položili otázku: Čo ďalej?

Žiadna vďaka

„Vari aj mladého Karáska pustili z väzenia domov?!“ zasekla sa v reči staršia žena čakajúca na autobus v Točnici, malej dedinke neďaleko Lučenca. Do tejto chvíle nedala na amnestiu udelenú prezidentom Ivanom Gašparovičom dopustiť. Hovorila, že ľudia by mali vedieť odpúšťať, že každý by mal dostať druhú šancu.

Informácia okolostojacich, že jedného z amnestovaných už majú priamo v dedine, postoj ženy radikálne zmenila: „Jáj! Tak potom to pán prezident s tou amnestiou celkom nedomyslel.“

Zlodej z dobrej rodiny

Točnica má len tristošesťdesiat obyvateľov, centrum dediny tvorí obchod s rozličným tovarom. Ako vo väčšine malých obcí, ktoré by neuživili ani vlastnú krčmu, aj tu sa domáci okrem každodenných nákupov zastavia v obchodíku i na kus reči. Komu náhodou vyschne v krku, predavačka mu vďačne naleje „na stojáka“ za pohárik tvrdého.

„Práve dnes tu ľudia rozoberali, že už sa nám asi končí pokoj v dedine,“ hovorí pani za pultom. „Nikto neverí, že mladý Karásek sa v base zmenil. Bol zavretý iba pár mesiacov a už je zase vonku. A čo ten tu narobil!“ dodala. „Zavreli ho za jednu krádež, ale na svedomí má toho oveľa viac,“ pridáva sa do rozhovoru žena kupujúca múku.

Ľubo Karásek: Bývalý väzeň, vľavo, o popularitu nestojí. Foto: Juraj Roščák

„Dostal sa do zlej partie. Vykradli kdekoho tu v okolí, hovorí sa, že všetko to robili pre drogy. A pritom on je z takej slušnej rodiny. Asi sa za neho hanbia, lebo odkedy ho zatkli, jeho mamu ani v kostole nevídať. Nezávidím jej takého syna. Ktosi spomínal, že okradol ešte aj vlastnú rodinu. Svojho času ho aj z domu vyhodili. Karáskovci sú slušná rodina a ako sa hovorí - žijú na vyššej nohe. Deťom dali všetko, čo mohli.“

„Veď práve. Mladý Karásek nevedel, čo od dobroty. Nikdy mu nič nechýbalo a čo sa z neho stalo? Čím si zaslúžil amnestiu, milosť? Pochybujem, že si to vôbec dokáže vážiť,“ hovorí Mária Kršiaková, kým opatrne vkladá do náručia vajcia uložené v igelitovom vrecúšku. „Možno sa mladý Karásek poučí,“ zašpiritizoval si šedivý muž so začervenanými očami a s dychom naznačujúcim, že pred chvíľou jeden-dva poháriky vypil.

„Niektorí väzni sa môžu polepšiť. Aj ja som sedel. Keď som mal sedemnásť. Pobil som sa, nejaké ublíženie na zdraví tam bolo. Teraz mám vyše päťdesiat a žijem slušný život. Nikdy viac som už problémy so zákonom nemal.“

Zhovievavosť so zlým úmyslom?

Podnikateľka Želmíra Ivaničová, ktorá pod horou na okraji dediny chová ovce, na zázrak polepšenia prepustených väzňov neverí. „Nemám nič proti amnestii, ale len tým, ktorí sa dostali do väzenia pre neúmyselné trestné činy. Nerozumiem, prečo by sme mali odpúšťať niekomu, kto kradol a ku krádeži ho nedohnal hlad. Nás, čo poctivo robíme, ide štát zodrať z kože na daniach a odvodoch, a potom z týchto peňazí dá každému amnestovanému väzňovi, aby mohol pohodlne cestovať domov?! To je aká spravodlivosť?

Mladý Karásek nekradol raz. Aj nášmu susedovi zobral pílky, brúsky. A prečo? Pre drogy? Kvôli nemu a jeho partii sme si ohradili pozemok. Pre vlastnú bezpečnosť si tu držím psov. Poviem vám pravdu, odkedy Karáska pustili, bojím sa.“

Za striktné obmedzenie amnestie na neúmyselné trestné činy je aj Miroslava, ktorá do Točnice chodieva na víkendy do rodičovského domu. „Môj syn si musel natvrdo vo väzení odsedieť jeden rok. Zrazil človeka na priechode pre chodcov. Nikomu nechcel ublížiť, stalo sa to nešťastnou náhodou. Ale jemu nikto nič neodpustil, ešte aj teraz musí platiť súdom určené odškodné. Zato kadejaký darebák bude vďaka amnestii chodiť medzi slušnými ľuďmi so vztýčenou hlavou. Vôbec sa mi to nepáči.“

Hlúpi komplici

Karáskovci sa azda pre trampoty so synom po dedine často nepohybujú, nemajú teda ani tušenie, aké nálady momentálne v Točnici vládnu. Stará mama dvadsaťštyriročného Ľubomíra však priznáva, že amnestia nebola ani u nich doma dôvodom na oslavu. Ľubo jednoducho zatelefonoval, že ho z väznice v Banskej Bystrici pustili, a rodičia mu strechu nad hlavou neodopreli. „Mňa teraz zaujíma skôr tento malý. On je Róm, mladí si ho zobrali do opatery, vychovávajú ho,“ ukazuje stará mama na vysmiate počerné, asi štvorročné chlapča. Len čo do kuchyne vstúpi Ľubo, stará mama rýchlo berie chlapčeka do vedľajšej izby.

„Pustili ma na amnestiu, a čo má byť?“ pýta sa nízky mladík spupne. „Odsedel som si osem mesiacov a o tri týždne ma mali tak či onak prepustiť. Mne bolo úplne jedno, či amnestiu dostanem, alebo nie. Nevravím, že to v base bolo ľahké, náročné je to na psychiku. Ale zvykol som si. Celé dni som cvičil, jedol a spal. Čo iné sa tam dá robiť? Sú aj takí, ktorým basa maximálne vyhovuje, nechcú z nej ani vyjsť. Stačí im, že majú posteľ, trikrát za deň stravu. Nič lepšie si predstaviť nevedia. Takých amnestia nepotešila. Aspoň nie teraz, v zime, keď vonku mrzne.“

Dom Karáskovcov: Po náhlom prepustení z banskobystrickej väznice rodičia neodopreli synovi Ľubovi strechu nad hlavou. Foto: Juraj Roščák

Podľa pohŕdavého tónu sa Ľubo medzi takýchto chudákov nepočíta. Pre neho sa pobyt vo väzení mohol stať výstrahou, aby svoje chyby už nikdy viac nezopakoval. Sľúbil niečo také aspoň sám sebe? „Nehovorím, že sa do basy chystám vrátiť, ale tam sa ľahko dostanete. Mňa odsúdili za krádež v spolupáchateľstve ako hlavného organizátora. Keby ostatní z partie neboli hlúpi, tak sa nič nestalo.“ Nič sa nestalo? Teda Ľubo Karásek nekradol? „Jasné, že hej,“ vložil si mladý muž obidve ruky do vreciek mikiny, natiahol sa a vystrčil bradu dopredu. „Naftu. Spôsobili sme škodu väčšieho rozsahu. Ale ja som sa nikdy nepriznal. A kde nie sú dôkazy, tam nie je ani páchateľ. O tom už čosi viem,“ hovorí svetaskúsene.

„Lenže okrem mňa všetci vinu priznali. Z väzenia sa dostali už pred pár mesiacmi. Tých ja vyhľadávať nebudem. Pokašľali to. S nimi sa už dokopy nedám. Ani na Slovensku neostanem. Pôjdem von, asi do Nemecka. Ja sa v živote nestratím.“

Zavrieť ma môžu, pustiť ma musia

„Kým sa človek po výkone trestu spamätá a znova sa aklimatizuje, trvá to až trikrát tak dlho, ako si odsedel vo väzení. Veľmi zložité sú práve medziľudské vzťahy, pretože bez zreteľa na to, aký trestný čin spáchal, verejnosť bývalého väzňa vníma ako - kriminálnika. Ľudia sa zvyčajne nezaujímajú, za čo sedel, na vedomie berú iba fakt, že sedel,“ hovorí psychológ František Skokan, ktorý dlhé roky pracoval v Zbore väzenskej a justičnej stráže v Žiline.

Bývalý väzeň sa tak ocitne na okraji spoločnosti, ktorá je voči nemu podozrievavá a veľmi ťažko mu dá šancu uplatniť sa. „Problémom je tiež fakt, že vo väzniciach vládne ešte väčšia nezamestnanosť ako v civilnom sektore, a aj keď väzeň pracovať chce, nemá kde. Ak aj v minulosti pracoval, pobyt za mrežami môže jeho pracovné návyky zmeniť,“ dodáva.

Záleží len na človeku

Aj keď už naše väznice vyše desať rokov neoznačujeme ako „prevýchovné zariadenia“, ale len ako „zariadenia na výkon trestu“, otázka, či možno niekoho v base „prevychovať“, zostáva. „Väzenie nemôže nikoho prevychovať, záleží len na človeku a jeho morálnych vlastnostiach, či sa zmení, alebo nie. Veľmi mu v tom môže pomôcť stabilná rodina, ale, naopak, môže to byť práve rodina, kto ho do väzenia dostane späť. Často to totiž boli práve rodiny, kto sa páchateľa chcel zbaviť - nevyriešené manželské spory, domáce násilie,“ vysvetľuje František Skokan.

Za pravdu mu dáva aj skutočnosť, že len pár hodín po prepustení sa späť v policajnej cele ocitol muž, ktorý sa doma vyhrážal svojej rodine. Ďalší dvaja kradli v obchodoch. Logicky sa teda natíska otázka, koľkí z doteraz prepustených 753 väzňov sa vrátia späť. „Dá sa predpokladať, že na slobode nezostanú dlho najmä mladí páchatelia, ktorých odsúdili za úmyselné trestné činy, napríklad krádeže. Sú na začiatku svojej kriminálnej kariéry a riadia sa heslom: Zavrieť ma môžu, ale pustiť ma musia! Urýchli to aj nezamestnanosť a nedostatok peňazí,“ dodáva Skokan.

Pohodlie v Justičnom paláci v Bratislave: Amnestovaní boli iba väzni z väzníc s minimálnou ostrahou. Foto: Tony Štefunko

Z basy na sociálku?

Kto dnes pracovať nechce, nemusí. A tak ani amnestovaní nie sú povinní zaradiť sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Je to však v ich záujme. „Za osoby vedené v evidencii úradov práce uhrádza zdravotné poistenie štát. Osoby, ktoré v evidencii nie sú, si ho musia platiť sami. Občan by sa mal zaradiť do evidencie úradu do sedem dní od ukončenia predchádzajúceho pracovného pomeru, v tomto prípade od ukončenia výkonu trestu,“ hovorí Veronika Černá z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.

A čo sociálne dávky? „Nedá sa odpovedať vo všeobecnosti, pretože každý prípad sa posudzuje individuálne,“ dodala Černá. Ako však povedal Igor Jakeš z košického úradu práce, prepustení môžu požiadať o resocializačný príspevok, ak boli vo výkone trestu minimálne tridsať dní. Tento príspevok môže byť až štyridsať percent zo životného minima a mal by slúžiť na zabezpečenie najnevyhnutnejších osobných vecí. Či sa dakto z tých, ktorí sa po prezidentovej amnestii ocitli pred bránou väznice, už prihlásil na úrade práce a sociálnych vecí, zatiaľ nevieme. Tieto informácie budú známe až dvadsiateho februára, keď zverejnia štatistiky za predchádzajúci mesiac.

Tri príbehy amnestií

Amnestia vyhlásená Ivanom Gašparovičom pri dvadsiatom výročí vzniku Slovenskej republiky patrí do balíka tých „normálnych“.

Príbeh tretí Podobná bola aj predchádzajúca Gašparovičova amnestia pri jeho uvedení do funkcie v roku 2004. Na rozdiel od terajších, približne siedmich stoviek prepustených sa však dotkla len jedného človeka vo výkone trestu, štyroch „čakateľov“ a niekoľkých stoviek podmienečne odsúdených.

Podobne využil svoje právo aj Rudolf Schuster - najprv po inaugurácii v lete 1999, o rok neskôr, na Vianoce, ako darček rodinám odsúdených. Naposledy využil právo prezidenta zastaviť trestné stíhanie - túto právomoc mu zobrala novela ústavy z roku 2001. Odvtedy môže hlava štátu amnestovať len právoplatné rozsudky súdov. A môže to spraviť len prezident - nie vláda, ak aj prevzala niektoré jeho právomoci.

Príbeh druhý Posledné dve zmeny si smutným spôsobom vyžiadala prax. Súvisia totiž s osobitým príbehom, pod ktorý sa podpísal na sklonku svojej tretej vlády premiér Vladimír Mečiar. Priamo v deň prevzatia niektorých prezidentských kompetencií po skončení mandátu Michala Kováča vyhlásil Mečiar amnestiu na skutky spojené s únosom prezidentovho syna a so zmareným referendom. O štyri mesiace neskôr „spresnil“ svoj výtvor, keď zastavenie trestného stíhania rozšíril aj na trestné konanie.

Zmena inšpirovala aj jeho nástupcu Mikuláša Dzurindu, ktorý po Mečiarovi prevzal premiérske kreslo i niektoré prezidentské právomoci a vypustil niektoré články z marcovej a júlovej amnestie, čo by umožnilo konať v oboch vážnych politických kauzách. Bodku za premiérskymi experimentmi však dal Ústavný súd, podľa ktorého sú raz vyhlásené amnestie už neodvolateľné.

Príbeh prvý Politickej tragike Mečiarových amnestií však predchádzali tragédie skutočné. Prvá amnestia po zmene režimu, vyhlásená na Nový rok 1990, otvorila brány väzníc pre dvadsaťtisíc trestancov, neraz páchateľov najťažších kriminálnych činov. Prezidentovi Václavovi Havlovi úradujúcemu štyri dni išlo najmä o prepustenie politických väzňov, tí však neraz sedeli za iné paragrafy ako politické. Podľa českých odhadov sa prepustení väzni podieľali v roku 1990 na celkovej kriminalite deviatimi percentami. Na Slovensku opustilo ústavy na výkon trestu približne osemtisíc ľudí.

„Väčšina z týchto odsúdených sa v krátkom čase vrátila do väzníc, pretože sa dopustila závažných trestných činov. Boli spáchané aj mimoriadne vážne trestné činy, brutálnym spôsobom a neraz so sexuálnym motívom, pričom páchatelia pochádzali zo skupiny prepustených odsúdených,“ povedal bývalý vyšetrovateľ a dekan Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy Jaroslav Ivor.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].