Zástupy: Slováci na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia neboli cestovateľmi ani turistami, migrovali za lepším životom.

Slováci v Amerike: Za lepším životom ich cestovali státisíce

Masová migrácia Slovákov bola najväčším presunom obyvateľstva v našich dejinách a stále o nej kolujú mýty.

Slováci sú tradičným vysťahovaleckým národom a za lepším životom odchádzali do sveta státisíce ľudí. Slovenská migrácia na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bola ohromná - vysťahovala sa tretina národa.

Za veľkú mláku ich lákali sľubmi i klamstvami, vyľudnili sa celé doliny. Dnes poznáme najmä príbehy úspešných našincov. Okrem nich však odišli do zahraničia bezmenné zástupy, ktoré sa museli tvrdo biť o šťastie.

Zväčša šlo o nekvalifikovaných a málo gramotných ekonomických migrantov, ktorí boli najlacnejšou pracovnou silou a mali problémy s integráciou. Väčšina zostala v cudzine natrvalo.

Boom

„V prostred Ameriky krčma maľovaná - do nej sa schádzajú tí naši krajania... Keď domov prídeme, čo robiť budeme - naša zem chudobná, hladom pohynieme... Naša zem chudobná a já v Ameriky - tam já musím robiť v železnej fabriky…“

Ľudová pieseň s melancholickým podtónom opisuje realitu, v akej pred storočím žilo mnoho Slovákov, Sloveniek a ich detí. Už pred nimi zavítali na nový kontinent cestovatelia.

Štefan Štitnický- Parmennius prišiel s anglickou výpravou v roku 1583, Andrej Jelik pricestoval ako lodný krajčír na holandskej lodi v roku 1755 a do tretice nechýbal ani dobrodruh Móric Beňovský, ktorý stihol pôsobiť aj v americkej armáde.

Po nich to boli drotári, ktorí dovandrovali až za oceán. A potom prišiel skutočný boom. Dobová tlač opisovala situáciu takto: „Až teraz, keď len zo samého Zemplína a Šariša vysťahovalo sa 10 000 ľudí, začínajú sa hýbať kruhy vláde blízke.

Slovák opúšťa svoju rodnú hrudu, len keď už je celkom ubiednený a bôľom skúsil, že na nej nemá podmienok žitia. Štát sa nepostaral poskytnúť svojmu občianstvu pramene výživy. Nastalo hromadné sťahovanie do Ameriky, kde kto vie aká koho budúcnosť očakáva…“

Čítajte viac:

Hollywoodska kráska Jessica Biel má slovenské korene

Do neznáma

Z Uhorska vyhnala zástupy Slovákov extrémna bieda. Krajina zaostávala za Európou, panovala tu chudoba, preľudnenosť, neúroda, cholera a ekonomická depresia. Nepomohlo ani zrušenie nevoľníctva v roku 1848.

„Mnohí zostali bezzemkami i potom. Väčšina roľníkov dostala po päť hektárov pôdy, čo nestačilo vyživiť početné rodiny. Navyše, pri tunajšom spôsobe dedenia sa pôda ďalej drobila medzi potomkov, a teda strácala,“ vysvetľuje historik Marián Mark Stolárik.

Profesor na Katedre slovenských dejín a kultúry na Ottawskej univerzite v Kanade sa venuje dejinám imigrácie do Severnej Ameriky s dôrazom na slovenské vysťahovalectvo.

Podľa Dillinghamovej komisie, ktorá skúmala na začiatku dvadsiateho storočia imigráciu, americké štatistiky zaznamenali v roku 1861 prvých päťdesiatjeden obyvateľov Rakúsko-Uhorska. Nevedno, koľkí z nich boli etnickí Slováci, počet však rástol a v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia nabralo slovenské vysťahovalectvo masové rozmery.

„V rokoch 1870 - 1914, teda do prvej svetovej vojny, sa vysťahovalo okolo 750-tisíc Slovákov. Bola to takmer tretina z ich počtu v bývalom Uhorsku. Len Írov prišlo do Ameriky viac, až polovica ich obyvateľstva. Slováci tak boli vo vysťahovalectve na druhom mieste po Íroch,“ hovorí profesor Stolárik.

Našinci odchádzali v takých počtoch, že niektoré dediny i kraje sa takmer vyľudnili. Mnohí boli zo Šariša, Spiša a Zemplína, zvyšní z ostatných kútov dnešného Slovenska. V čase, keď neexistoval internet, televízia ani rádio, sa vydávali skutočne do neznáma.

Sny, klamstvá a šífkarta

Od romantiky má ďaleko aj cesta za americkým snom. Prostých, chudobných a nevzdelaných ľudí navnadila vidina lepšieho života, pričom nechýbali ani podvodníci. Vysťahovaleckí agenti často opisovali Ameriku ako rajskú záhradu a zamlčiavali negatívne stránky.

Lodný lístok, zvaný šífkarta, stál okolo tridsať dolárov, celá cesta do „zasľúbenej zeme“ cez niektorý európsky prístav až do New Yorku aj osemdesiat dolárov. Peniaze sa požičiavali od rodiny, krčmára alebo od iných emigrantov.

Ak dotyční nemali na cestu, mohli si ju odpracovať na mieste. Fakticky to znamenalo, že ich napríklad na tri roky predali ako tovar konkrétnemu podniku.

Na vysťahovanie lákali tiež agenti lodných spoločností. Najímali si aj verbovačov, ktorí za odmenu agitovali v krčmách. O tom, aký mali názor na našich ľudí, ktorých vábili za oceán, svedčí vyjadrenie vtedajšieho riaditeľa nemeckej vysťahovaleckej spoločnosti: „V Haliči pracujeme s ľudskou spodinou.“

Nečestné praktiky sa týkali viacerých spoločností. Keď sa napríklad s paroplavebnou spoločnosťou Hamburg-America Line konal súdny proces, ukázalo sa, že ak sa vysťahovalci opovážili odporovať praktikám, držali ich vo väzení, najčastejšie v chlieve, dovtedy, kým nedostali rozum.

V Amerike prechádzali cez Ellis Island, ostrov pri New Yorku, ktorý fungoval ako imigračná stanica. Prisťahovalcov čakali nekonečné zástupy, procedúry, lekárske prehliadky a pohovory. Na dobových fotografiách vidieť mužov v širákoch a krpcoch, ženičky s čepčekmi, v pestrých krojoch a popri nich malé deti, kufre a batohy, v ktorých si prinášali pár vecí.

Čítajte viac:

Našli Ježiša kvôli azylu? Slováci húfne konvertujú na kresťanstvo

Najlacnejšia sila

Ani po príchode sa však problémy neskončili. Nastalo vytriezvenie zo sna. Nejedného ošmekli podvodníci už pri vstupe na americkú pôdu, u iných si falošní agenti vzali peniaze za „servis“ a navždy sa po nich zľahla zem.

Slováci sa usádzali najmä v priemyselných centrách štátov Pensylvánia, Ohio, New Jersey, New York, Illinois a v mestách Pittsburgh, New York, Cleveland a Chicago.

Niektorí mali šťastie, ale väčšina sa ocitla na najspodnejších priečkach spoločenského rebríčka. Podľa štatistík šlo o nekvalifikovaných ľudí, ktorí museli prijímať najhoršiu a najmenej platenú prácu. Slováci boli na tom ešte horšie ako Íri, ktorí boli dovtedy považovaní za najlacnejšiu pracovnú silu.

Íri pýtali dva doláre za deň a keďže v Amerike boli dlhšie, začali si uvedomovať svoje práva a štrajkovať. Slováci brali pol druha dolára denne.

„Íri už nechceli robiť za 1,50 dolára za deň, čo bol v Amerike mizerný plat. Slováci boli ochotní pracovať aj za toľko, lebo im taký zárobok sľúbili doma, pričom v Uhorsku by zarábali v prepočte len okolo tridsať centov na deň,“ dôvodí Marián Mark Stolárik.

Povedané dnešným slovníkom, väčšinou šlo o ekonomických migrantov. „Boli to vo veľkej väčšine ekonomickí migranti,“ súhlasí profesor Stolárik.

Pripomína, že hoci na americké pomery si veľa nezarobili, v Uhorsku to boli veľké peniaze. „Za tri-štyri roky si v Amerike ušetrili okolo tisíc dolárov, kým v Uhorsku, ak mal človek šťastie a prácu, zarobil okolo sto dolárov za rok. Migranti si obyčajne doma splatili dlhy a kúpili nejakú pôdu, postavili si chalupu.

Taký bol aj prípad môjho deda, furmana v Turzovke, ktorý do Ameriky odišiel trikrát a po návrate si kúpil pole i časť hory. Všetko mu zhabali komunisti po nástupe k moci v roku 1948.“

Slovenskí Amerikáni

Slováci si do Ameriky priniesli zvyky, kroje, jedlá, jazyk. V anglickom prepise zneli ich slová až exoticky, napríklad „dobre rahno“, „dobroo nots“, „djakooyem“ či „nazdravye“.

V roku 1905 vyšla aj príručka nazvaná Praktičný slovensko-anglický tlumač, ktorá obsahovala i rady: „Každý prisťahovalec sa má vynasnažovať, aby sa čím skoršie naučil anglicky. Kto zná anglicky, ten ďalej zajde. Kto prvý raz slyší Amerikána hovoriť, zdá sa mu, že on hovorí leptave, nečisto.“ Medzi frázami dokonca vidieť posun vo vnímaní vlastnej identity: „Ja som Slovák, vlastne slovenský Amerikán.“

Prisťahovalci si postupne zakladali noviny a svojpomocné spolky, stavali kostoly. Ibaže problémy známe z Uhorska sa prejavili aj v novom domove. Tragikomické hašterenie a spory medzi klerikármi a pokrokármi ústili neraz do urážok až bitiek, nastupovala polícia a súdy. Slováci obohatili svoju novú „krásnu kosmopolitánsku republiku“ podobne ako mnohé iné národy.

Iná vec bola integrácia. Problém bol s ich nízkou odbornosťou - dôvod, prečo robili najmä tvrdú prácu v oceliarňach, uhoľných baniach, zlievarňach. Neexistoval sociálny systém, ktorý by ich ochránil v prípade choroby alebo úrazu, hoci vzácnosťou neboli ani smrteľné úrazy a tragédie. Aj detská úmrtnosť bola až trikrát vyššia, než bol národný priemer.

Netreba ani zabúdať, že väčšina našincov, ktorí sa vybrali do Ameriky, bola málo gramotná. Škola v hornom Uhorsku bola luxus, pričom tento prístup uplatňovali slovenskí emigranti i za veľkou mlákou. Navyše, príbuzní doma čakali na každý cent a popri dospelých dreli i deti.

Detská práca v továrňach až do jej zákazu bola ďalšou škvrnou na americkom sne. Podľa profesora Stolárika bola integrácia Slovákov dlhá a zložitá. „Integrácia do spoločnosti trvala až tri generácie.“

Spočiatku si totiž neuvedomovali význam škôl a vzdelania. „Až v tretej generácii sa dostávali z továrne k lepšej práci. Prvá generácia mala vychodené tri-štyri ročníky školy v Uhorsku. Druhá generácia, ktorá sa narodila v Amerike, dokončila základnú školu a potom nasledovala otcov do fabrík. Hovorila však už perfektnou angličtinou a v továrňach dostala lepšie miesta, začala zakladať odbory.“

Oveľa lepšie sa mala podľa historika až tretia generácia, ktorá vychodila strednú školu. „Niektorí dokonca skončili univerzitu a stali sa takzvanými white collar robotníkmi, teda robotníkmi s bielymi goliermi.“

V novom domove

Po prvej vlne nasledovali ďalšie, emigrantov pritiahli usadení Slováci. Táto etapa sa nazýva chain migration, čiže reťazová migrácia. V prvej vlne odchádzali najmä muži v produktívnom veku.

Bolo to logické, keďže do cudziny šli načas a po zarobení peňazí sa chceli vrátiť do rodnej zeme. Aspoň tak zamýšľali. Potom už prichádzali celé rodiny. Niektorí sa vrátili domov viackrát, opakovane pendlovali medzi novým a starým kontinentom. Ďalší posielali domov peniaze.

Väčšina napokon zostala žiť v novom domove a na Slovensko sa definitívne vrátila iba tretina emigrantov. Dôvodov mali viac. V porovnaní s Uhorskom boli v Amerike lacnejšie základné potraviny. Chlieb či pivo vtedy stáli päť centov, mäso si mohli dovoliť aj na raňajky, a nie raz za rok ako doma.

V Uhorsku boli tiež oveľa vyššie dane. V novej domovine si miesto malých izbietok v dreveniciach mohli postupne dovoliť niekoľkoizbové domy. A, prirodzene, zachutila im politická i osobná sloboda, demokracia a možnosť konečne rozhodovať o vlastnom živote.

V cudzine aj dnes Vlani pracovalo takmer 40-tisíc našincov v Rakúsku a takmer rovnako v Česku. Ďalší robia v iných štátoch Európy ako Veľká Británia, Nemecko, Írsko a Taliansko, ale aj na iných kontinentoch.

Oficiálne údaje o počtoch Slovákov žijúcich v zahraničí neexistujú. Podľa údajov z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny bolo z celkového počtu pracujúcich zamestnaných v zahraničí vyše 130-tisíc osôb.

Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu z roku 2007 v zahraničí pracuje 200-230-tisíc Slovákov. Okrem toho sú tu študenti, ktorí sú na českých školách najpočetnejšou menšinou.

Podľa výskumu agentúry AKO z prelomu rokov 2014 a 2015 študujú v cudzine najmä deti z rodín s nadpriemerne vzdelanými rodičmi. Podľa údajov OECD študovalo v zahraničí asi 15 percent Slovákov.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].