Na Andreu Mancu bol vydaný európsky zatykač. Namiesto do nemeckého väzenia sa nasťahoval do tejto novostavby na Slovensku.

Slovensko chce Mella, no vydať Nemcom hľadaného Taliana nemieni

Najvyšší súd SR vykladá Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa spôsobom, ktorý sa dá pri veľkej opatrnosti nazvať nevídaným.

Pamätáte sa ešte, ako sme krútili hlavami, keď nám Interpolom hľadaného Karola Mella odmietli vydať z Belize? S akým dešpektom sme vnímali rozhodnutie tamojšieho súdu? S akým povýšenectvom sme ohŕňali nos nad pochybným ponímaním spravodlivosti kdesi v zapadnutom, skorumpovanom stredoamerickom regióne, na hony vzdialenom od súčasného kultúrneho sveta?

Teraz si ten falošný pocit našej nadradenosti môžeme strčiť za klobúk. Lebo keď sa iný Interpolom hľadaný muž ukryl u nás na Slovensku a Nemecko nás oficiálnou cestou požiadalo o jeho vydanie, slovenské súdy ho do Spolkovej republiky Nemecko poslať jednoducho odmietli.

Európsky zatykač

Andreu Mancu, ukrývajúceho sa pred spravodlivosťou spolu s družkou, našiel Interpol v Banskej Bystrici. Slovenská polícia ho zatkla na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Štátnym zastupiteľstvom v Landshute 4. apríla 2011 a predviedla pred súd, ktorý mal rozhodnúť, ako s týmto občanom Talianskej republiky naložíme.

Z nemeckých dokumentov vyplývalo, že Manca mal dávno sedieť vo väzení za trestný čin zámerného preťahovania konkurzu a za trestný čin zadržiavania a sprenevery mzdy. Okrem toho bol podozrivý zo spáchania trestného činu neoprávneného zmocnenia vlastnej veci a za trestný čin sprenevery, ktoré nemecká polícia ešte len vyšetrovala.

Slovenské súdy zistili, že Nemecko má v porovnaní so Slovenskom oveľa prísnejšie zákony. To, že Andrea Manca nepodal na vlastnú insolventnú firmu návrh na vyhlásenie konkurzu, sa u nás za trestný čin nepovažuje.

Rovnako by u nás nebol stíhaný ani za to, že vypratal celú svoju prevádzku a zariadenie i nástroje z nej odviezol nevedno kam, hoci neplatil nájomné a nájomca mal na všetky tieto veci záložné právo.

Keďže na Slovensku sa riadime slovenským Trestným poriadkom, nemohli sme Nemecku vydať človeka súdeného či stíhaného za činy, ktoré sa iným ľuďom u nás prepečú beztrestne.

Pokiaľ išlo o odsúdenie Andreu za zadržiavanie a spreneveru mzdy, slovenské súdy skonštatovali, že ide vlastne o skutok nazývaný u nás ako trestný čin skrátenia dane a poistného. Podozrenie zo sprenevery zase podľa opísaného priebehu napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu definovaného na Slovensku ako sprenevera v spolupáchateľstve.

Pri týchto skutkoch teda Slovensko nemalo dôvod odmietnuť vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, napriek tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v januári 2012 na neverejnom zasadnutí vydal rozhodnutie, podľa ktorého sa „zatýkací rozkaz nevykoná“ a „vyžiadaná osoba sa neodovzdá Spolkovej republike Nemecko“.

Otecko do basy nepatrí?

Prečo slovenské súdy nerešpektovali rozhodnutie nemeckých súdov? Prečo do Spolkovej republiky Nemecko odmietli poslať právoplatne odsúdeného Taliana a zabránili tak jeho potrestaniu, ako aj dovyšetrovaniu prípadov, ktoré nemecká polícia rieši? Dôvod je skutočne úžasný - lebo vraj keby Talian išiel do basy v Nemecku, došlo by k rozporu so základnými princípmi Dohovoru OSN o právach dieťaťa.

Áno, čítate správne. Dôvodom bol Dohovor OSN o právach dieťaťa! Potrestanie otca za jeho preukázateľné porušenie zákonov by podľa názoru Najvyššieho súdu SR mohlo „nenapraviteľne poznamenať vývoj jeho maloletej dcéry, a to predovšetkým s poukazom na jej nízky vek, ako i s ohľadom na stratu príjmu plynúceho z podnikateľskej činnosti zadržiavaného“.

Čiže vykonaniu zatýkacieho rozkazu bránia „vážne humanitárne dôvody“. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zbytočne zdôvodňovala, že Dohovor OSN bol v tomto prípade „aplikovaný zjavne neprimerane k povinnosti vyžiadanej osoby niesť trestnoprávne následky za svoje protiprávne konanie“. Zbytočne pripomínala, že dieťa je v starostlivosti jeho matky, na ktorú bol, mimochodom, tiež vydaný európsky zatýkací rozkaz. A keď náš súd odmietol vydať Nemecku matku dieťaťa a Andreovu družku, tak to prokurátorka akceptovala a v tejto veci ani nepodala sťažnosť.

Niektorí slovenskí sudcovia si však myslia, že zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa majú obidvaja rodičia. Nestačí, že sa o dieťa postará matka, dieťa má vraj právo aj na otecka.

V čom je prípad Andreu Mancu odlišný od stoviek iných, v ktorých slovenské súdy poslali a stále posielajú do slovenských väzníc otcov či matky iných malých detí a vôbec pri tom nezohľadnili ich údajné prednostné právo na život s obidvomi rodičmi, to sa v uznesení Najvyššieho súdu SR nespomína. Iba oni, konkrétni sudcovia, vedia, prečo sa práve v tomto prípade odvolávajú na Dohovor OSN o právach dieťaťa, prečo právoplatne odsúdeného Taliana nechali ukrývať sa pred spravodlivosťou na Slovensku.

Tak nám treba

Mladý Talian ani jeho družka síce nemôžu cestovať do Nemecka, pretože tamojší policajti by ich okamžite zatkli, no v Banskej Bystrici našli bezpečné útočisko, v ktorom sa celkom udomácnili. Andrea, právoplatne odsúdený za trestnú činnosť spojenú s podnikaním, si na Slovensku bez najmenších ťažkostí založil spoločnosť s ručením obmedzeným Piazza Fiume BB a akciovú spoločnosť LF Investments SK.

V Nemecku si možno niekto teraz škodoradostne hovorí, že tak nám treba. Lebo za krátkeho, poldruharočného podnikania Andreu Mancu na Slovensku sa jeho firmy stihli ocitnúť na zozname dlžníkov na sociálnom i zdravotnom poistení.

„Všetky moje problémy, moje dlžoby súvisia s tým, že mi pod nohy hádže polená majiteľ budovy, v ktorej sídli moja reštaurácia,“ zvaľuje Andrea Manca vinu za svoje prehrešky na iných.

„Kvôli nemu som musel zavrieť prevádzku, čím som prišiel o veľkú časť príjmov. Viem, že neplatenie odvodov je trestný čin. To si veľmi dobre uvedomujem. Dnes som bol osobne zaplatiť za zamestnancov odvody do Sociálnej poisťovne, tu si to môžete pozrieť,“ ukazuje potvrdenia s pečiatkou spomínanej inštitúcie. Ako motív svojho náhleho osvietenia neuvádza snahu slušne sa zachovať k štátu, ktorý ho ochránil pred basou.

Návštevou Sociálnej poisťovne len pár hodín pred naším rozhovorom chcel na poslednú chvíľu zabrániť tomu, aby sme o ňom písali ako o človeku, ktorý sa na Slovensku správa rovnako ako v Nemecku. Priznáva i fakt, že ani teraz neuhradil všetky dlžoby a aj na to, čo zaplatil, si zase len požičal. „Ešte som nemal celú sumu, ale som na veľmi dobrej ceste. Na Slovensku som nespravil nič, za čo by som mohol byť trestne stíhaný.

Snažím sa tu slušne podnikať, aby som uživil svoju rodinu. Tá je pre mňa najdôležitejšia.“

„O tom pánovi v živote nechcem ani počuť,“ rozčuľuje sa Ivona Šupinová, majiteľka budovy, v ktorej Andrea Manca prevádzkuje taliansku reštauráciu, len čo začuje jeho meno. „Je pravda, že reštauráciu asi na dva týždne zavrel, ale len preto, lebo neplnil svoje záväzky.

Kuchyňu, ktorú používal, som ja zobrala na lízing, lebo jemu ho poskytnúť nechceli. Snažila som sa mu pomôcť a ako sa on zachoval? Neplatil mi. Mám azda ja financovať niečo, na čom zarába on?! A potom má ešte toľko drzosti a sťažuje sa?

To už je vrchol! Ten muž je chronický manipulátor. Pre vážne porušenia zmluvy som mu už dala výpoveď z nájmu.“ Vyzerá to teda tak, akoby Andrea Manca mal po úteku z Nemecka finančné problémy, čo by zase nebolo až také nečakané.

Akurát jeho terajšia adresa napovedá, že jemu osobne sa až tak zle nevodí. Veď prečo by si inak prenajímal byt na takej dobrej a nie práve lacnej adrese, na akej býva aj predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ján Jasovský či úspešný hokejista Michal Handzuš?

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].