Lebky: Za tie sa nálezné nevypláca. Ich hodnotu totiž nemožno vyčísliť...

Slovensko je rajom zlodejov pokladov. Nezastavia ich ani vysoké tresty

Domov
Peter Galan

Rozkrádanie vzácnych vykopávok je aj slovenský problém. Zločincov nedokážu zastaviť ani vysoké tresty.

Slovensko je vraj obsypané dosiaľ ukrytými archeologickými predmetmi. A hoci na ne permanentne útočia lovci pokladov od nás aj zo zahraničia, stále možno objaviť vzácne artefakty.

Nedávno rieka Váh vyplavila unikátnu bronzovú čepeľ „dýky na palici“ z obdobia takmer 2000 rokov pred naším letopočtom. Je vôbec prvá v histórii Slovenska, ktorá sa zachovala v prostredí takzvanej únětickej kultúry, kam historici tento bojový znak moci zaraďujú. Pritom kamenisté pobrežie rieky nie je žiadne archeologické nálezisko. Obvykle sa tu vyskytujú iba odpadky alebo kúsky použitého rybárskeho náčinia. Unikátny nález bol dielom náhody a stačilo, aby prišla väčšia voda a na dlho sa opäť mohol schovať pred zrakmi ľudí.

Odznak moci

Čerstvý maturant David z Hlohovca nie je hľadač pokladov. Je to len skromný mladý muž, ktorý bol v správnom čase na správnom mieste. A hlavne s očami dokorán. Keď počas opekačky s partiou kamarátov preplával staré koryto Váhu, v štrku na brehu uvidel kúsok čepele, pokrytý zelenou patinou. Bolo mu jasné, že nepochádza z našej doby a vzácnu dýku odovzdal trnavským pamiatkarom. „Je to zrejme odznak moci, ktorý v minulosti vlastnili najvýznamnejšie osobnosti - náčelníci alebo šamani,“ hovorí nám archeológ z Krajského pamiatkového ústavu v Trnave Matúš Sládok.

Domnieva sa, že pôvodne sa do rieky dostal ako obeta. Ľudia si tak chceli nakloniť vodné božstvo. Istotu však nemáme, lebo z tohto obdobia sa nezachovali žiadne písomnosti. Práve preto je nález dôležitý. Dopĺňa mozaiku dávnej histórie. „Na Slovensku sa našlo len päť týchto dýk, ale táto je prvá, ktorá sa zachovala v prostredí vlastnej kultúry. Ostatné putovali po krajine ako vojnová korisť, dar, dedičstvo alebo predmet obchodu,“ pokračuje Sládok. Prstami prechádza po zelenej patine a vysvetľuje nám, že tá na čepeli musí zostať. Vďaka nej je kov neporušený a v nezmenenom stave môže vydržať tisícky rokov. „Dýku teraz budú skúmať odborníci a súdny znalec, ktorý stanoví cenu.“ Archeológ sa domnieva, že pôjde o stovky eur, ktoré mladý Hlohovčan získa ako nálezné.

História na kredenci

Ročne naši pamiatkari zaznamenajú desiatky informácií o náhodných nálezoch. Neraz ide o planý poplach. To, keď sa niekto prepadne do zabudnutej pivnice alebo nájde kosti patriace nanajvýš do kafilérie. Náš archeológ si v tej súvislosti spomenie na zábavnú historku. Telefonoval im obyvateľ dedinky pod Malými Karpatmi, tvrdiac, že zatajil nález ľudských kostí. Vraj práve prestavoval dom a obával sa, že by archeológovia pozastavili práce. Ibaže odvtedy u nich straší.

Súc presvedčený, že dôvodom je nepokoj mŕtvych, požiadal miestneho farára, aby dom vysvätil. Nepomohlo. Tak zavolal vyháňača diabla, a keď ani s ním nepochodil, konečne oslovil archeológov. „Podľa fotografií sme zistili, že kosti pochádzali z uhynutej kravy,“ pobavene dokončí príbeh Sládok. Stávajú sa aj opačné prípady, keď ľudia ani netušia, čo našli. Istá babička pri stavbe domu ešte za socializmu objavila bronzovú sekeru. Jej hodnotu nepoznala a keďže sa jej páčila, uložila ju doma na kredenc, kde trónila tridsať rokov. Sekera v hodnote stoviek eur napokon predsa skončila v múzeu.

Dávne vraždy

Vzácne poklady nachádzame i na najnečakanejších miestach. Hlboko v horách alebo v kopcoch, tisíc metrov nad morom. Cennosti, ktoré obyvatelia ukrývali pred rabujúcimi vojskami, pozostatky výzbroje po dávnych lovcoch, lúpežníkoch či vyhnancoch alebo ich kostry. Vlani turista z Ducového oznámil, že priamo na lesnom chodníku trčí zo zeme ľudská lebka. „Veľmi sme neverili. Veď neďaleko je archeologické nálezisko a všetko tam bolo prečesané,“ spomína Sládok. Ukázalo sa, že jedného umrlca, možno až z doby bronzovej, predsa prehliadli. „Na značenej trase mu roky po čele šliapalo množstvo výletníkov, mysliac si, že je to kameň.“ Archeológovia objavujú aj dôkazy o stredovekých vraždách. Hlavne v žumpách, kde sa zvyšky obetí „pekne“ zakonzervovali. „Napríklad pri rekonštrukcii radnice v Trnave našli v žumpe zabitého muža z 15. storočia. Mal pri sebe mešec peňazí, takže nešlo o lúpež.“ Práve v tomto období prebiehali v meste národnostné spory medzi Slovákmi a Nemcami, pri ktorých dochádzalo aj k násilnostiam. Mŕtvy zrejme patril k obetiam. Ďalšiu starú kostru muža zase našli v kláštornej žumpe. Paradoxne, v kláštore klarisiek, určenom pre ženy. Fakt, že bol zaťažený závažím, aby nevyplával, naznačuje, že to mohol byť nepohodlný milenec, ktorého zbožné sestry chceli utajiť pred matkou predstavenou...

Okradli sami seba

Zatajiť nájdené vykopávky sa príliš neoplatí. Slovensko je totiž jednou z mála krajín, kde pamiatkari vyplácajú nálezné v plnej výške hodnoty stanovenej súdnym znalcom. Ak nemáte priame kontakty na zberateľov, viac nedostanete ani na čiernom trhu v zahraničí či u našich starožitníkov. Dokazuje to ďalší príbeh rodiny, ktorá pri kopaní základov objavila strieborné mince zo 16. až 17. storočia. „Hneď na úvod sa dostali do sporu, pretože sa nevedeli dohodnúť, kto poklad našiel. Nakoniec jeden z nich mince odniesol starožitníkovi.“ Ako to už býva, ten sa tváril, že nejde o nič extra vzácne, a vyplatil mu asi päťsto eur. V čase, keď už starožitník mince rozpredal, sa informácia o náleze dostala k archeológom. „Navštívil som ich, aby sme aspoň z opisu mohli určiť, z ktorého obdobia pochádzali. Medzi rečou som im povedal, že mali nárok na nálezné, ktoré by predstavovalo niekoľko tisíc. Predajom dostali možno desať percent z tejto sumy. Okrem toho, že spáchali trestný čin, okradli sami seba.“ Zaujímavé je, že mnohí nálezcovia nechcú žiadnu odmenu. Poteší ich, že prispejú k obohateniu historických zbierok v regióne či vo svojej obci. Prípadne je pri exponátoch uvedené ich meno. Matúš Sládok nám ukazuje niekoľko predmetov vrátane oštepu z obdobia Veľkej Moravy. Tie im odovzdal tunajší amatérsky historik a bývalý jaskyniar Miloš Hačo. „Napriek tomu, že sám žije v skromných pomeroch, ani za nič nechcel prijať nálezné. Je to pre neho vec hrdosti, patriotizmu. Samozrejmosť. Radosť mu urobil samotný fakt, že vo výskumnej správe sa skvelo jeho meno.“

Hľadači pokladov

Žiaľ, oveľa viac je tých, ktorí sa chcú len nabaliť. Hovoria im detektoristi, ktorí s drahými zariadeniami prečesávajú vytypované miesta a rozkrádajú históriu. Obyčajne sú to nebezpeční recidivisti s bohatým registrom trestov. Aj náš archeológ mal s nimi tú česť, keď na neho jeden pri vykopávaní pamiatok vytiahol pištoľ a spýtal sa, či chce mať mozog na trávniku. Neskôr sa o tomto probléme bavil so spolupracovníkmi, ktorí potvrdili podobné skúsenosti. Stalo sa, že vykrádači dokonca vyhodili archeológov priamo z oficiálneho náleziska. „To všetko sa dialo, keď u nás platila stará legislatíva. Desaťročia sme tu mali hotové eldorádo, kde si každý mohol pobehovať s detektorom zo supermarketu a vykopať, čo sa mu zapáčilo.“ Slovensko tak prišlo o množstvo vzácnych predmetov, ktoré sme ešte donedávna ani nevedeli vymôcť zo zahraničia. „Predávali sa na verejných aukciách. Medzi nimi napríklad veľkomoravská prilba z Bojnej v hodnote vyše stotisíc eur.“ Ďalšie skončili v súkromných zbierkach po celom svete. Dnes je všetko inak a cielené vyhľadávanie starožitností či kšeftovanie s nimi sú trestné. U nás i vo väčšine európskych krajín. Pred časom na to doplatil priekupník, ktorý „slovenské“ mince zo 17. storočia predával na internetovej aukcii v Poľsku. „Kúpili“ ich policajti a vrátili k nám. Napriek prísnemu zákonu u nás stále operuje najmenej tisíc domácich detektoristov. O tom, že nie je dobré sa s nimi zahrávať, sa presvedčil Sládkov kolega na brehu rieky Trnávka pri Šelpiciach. Keď prichytil dvojicu vykrádačov, skončil zranený v nemocnici. Páchateľa z Bolerázu, nezamestnaného recidivistu, policajti vypátrali. Doma mal niekoľko detektorov kovov vrátane pulzného v hodnote niekoľko tisíc eur.

Po vyše dvojročnom vyšetrovaní obišiel len s podmienkou.

„Turisti“ z Česka

Našu históriu prichádzajú plieniť aj cudzinci. Hlavne Česi. U nich doma je dodnes vykrádanie archeologických pamiatok iba priestupkom. Obyčajne majú objednávky od priekupníkov na konkrétne predmety a popri hľadaní sú schopní zničiť množstvo ďalších nálezov, ktoré nemajú zberateľskú hodnotu. „Nedávno chytili takúto českú bandu na Kréte,“ vyberá archeológ z množstva udalostí, ktoré sa udejú každý rok. „Mali pri sebe historické mapy so zaznačenými polohami zaniknutých miest, detektory a v kufri auta mnoho nálezov. Len kaucia pre jedného bola desaťtisíc eur s tým, že ak sa nedostavia na súd, odsúdia ich v neprítomnosti. Hrozí im niekoľkoročné väzenie. Podobná skupina zase rozkrádala antické mestá v Rumunsku. Rumuni dosiahli, že česká polícia urobila páchateľom domové prehliadky a časť lupov vrátila. Na Slovensku Česi kradnú nielen archeologické predmety, ale aj vajcia dravých vtákov. Jednu partičku prichytil dobrovoľný strážca prírody, ktorý dohliadal na hniezda.

Privolaní policajti ich vďaka varovným výstrelom zadržali, nedalo sa im však veľa dokázať. Detektory v ruksakoch totiž nie sú trestné. Tak im aspoň dali najvyššiu možnú pokutu za pohyb mimo označených turistických trás - 600 eur. V ich mobiloch neskôr našli fotografie predmetov, o ktoré mali priekupníci záujem. „Ročne sa dostane na súd zhruba len desať ľudí. Detektoristi sú totiž dobre organizovaní, používajú nočné videnie, vysielačky, kontrolujú príjazdové cesty. Bežný občan pri kontakte s nimi riskuje zdravie. Násilné potýčky s náhodnými okoloidúcimi vôbec nie sú ojedinelé.“

Nadšenci

Matúš Sládok pripúšťa, že medzi detektoristami sa našlo aj pár ľudí s dobrými úmyslami. Chceli pomáhať, obohatiť zbierky múzeí v obciach či regióne. Napriek tomu tiež narobili škody. „Hlavne z neznalosti,“ vysvetľuje. „Aj keď vzácne predmety priniesli do múzea, nezaznačili miesto nálezu, neurobili fotodokumentáciu, prípadne miesto poškodili. V takých prípadoch je dôležité všetko, aj drobné detaily - v akej polohe je predmet či kostra, v akej hĺbke. Preto je najlepšie, keď nález ponecháte tam, kde je, a oznámite jeho súradnice pamiatkarom.“ Amatérski archeológovia boli, samozrejme, z novej legislatívy smutní. Ale len dočasne. Väčšina sa zapojila do rôznych projektov, kde sa mohli svojmu koníčku venovať naplno. Či už v rámci letnej školy archeológie občianskeho združenia Slovanské hradiská, alebo sa stali platenými brigádnikmi na oficiálnych výskumoch a obnovách pamiatok. „Pri našich finančných možnostiach sú obrovským prínosom a máme s nimi veľmi dobré skúsenosti,“ uzatvára s úsmevom Matúš Sládok. „Neprekáža im ani úmorné kopanie a neraz sa stane, že večer im musíme doslova vytrhnúť krompáče z rúk, lebo je čas ísť domov. Inak by sa nezastavili…“

Vianočné tipy na darček