Jarmila Antalová z Trstenej: „Neviem, odkiaľ berie ministerka informáciu o tisíceurových platoch. V Žilinskom kraji máme tak polovicu z toho,“ hovorí.

Sme legislatívne bezdomovkyne, sťažovali sa zdravotné sestry

„Slovensko sa dvadsať rokov hýbe dopredu, iba zdravotníctvo zostalo v socializme,“ tvrdia protestujúce.

"Keď mala sestra dva roky, dostala honkonskú chrípku. V nemocnici ležala vedľa dieťaťa so zápalom mozgových blán a nakoniec naň ochorela. Bezvedomie, kóma."

"Celý život prežila na mentálnej úrovni jedenapolročného dievčatka, dlho v ústave, potom doma. Ak sa ma teda pýtate, či je pre mňa sestrička povolanie, vravím nie. Poslanie, a asi rozumiete prečo," rozpráva Dana Baníková, sestra z ružomberskej nemocnice s tridsaťdeväťročnou praxou. Takmer dvadsať rokov pracuje na pľúcnom oddelení.

Málo mladých

„Prečo pľúcne? A prečo tak dlho? Lebo to nie je oddelenie, kam pacient príde a o týždeň odíde, zostáva tam dlho. Za ten čas vznikajú sociálne kontakty, vypočujeme si stovky príbehov a vidíme, ako sa ľuďom uľaví, keď sa vyrozprávajú. Že nemáme čas a niekedy sme nevrlé? Je nás málo, nestíhame."

"Milý a usmievavý dokáže byť iba ten, kto má na to čas. Prečo nás je málo? Kde všetky tie sestry sú? Tam, kde si ich viac vážia a kde sú lepšie ocenené,“ hovorí a dodáva, že zdravotnícka škola bývala prestížna, dostal sa na ňu iba žiak s vyznamenaním, dnes sa na ňu hlásia tí, čo ich nevzali inde.

„Väčšina sestier, ktoré pracujú na Slovensku, má dnes okolo štyridsiatky, mladých je málo, idú do zahraničia. Jazyky už dávno nie sú problém a napríklad Rakúšania si naše sestry pochvaľujú. Aj preto, lebo dokážu improvizovať, čo sa v podmienkach nášho zdravotníctva dá naučiť na výbornú."

Moja priateľka je v Rakúsku už osemnásť rokov, chvália si ju, je spokojná, dostáva dvetisíc eur. A ja? Od leta tohto roku som na predčasnom dôchodku. Roky som musela vyžiť z 520 eur, posledný rok mi dávali 720 eur a z toho mám dôchodok 391 eur. Radšej sa ma na pocity nepýtajte. Sme bezdomovci tejto spoločnosti!“

Dana Baníková z Ružomberka: Má za sebou 39 rokov praxe a dôchodok 391 eur. Foto: Emila Vaško

Legislatívne bezdomovkyne

Stanové mestečko legislatívnych bezdomovcov. Som sestra a som na to hrdá! Chceme exodus sestier do zahraničia? Kto sa o vás postará? Kŕmite nás sľubmi, my z nich rodiny neuživíme. Zatiaľ sme počuli len sľuby, už chceme činy! Pár hesiel, ktoré minulý týždeň zdobili stany sestier protestujúcich pred Úradom vlády SR v Bratislave.

Sestier, ktoré sa rozhodli protestovať tak, aby si to konečne všetci všimli. Nahnevaných sestier. Keď sa mali ich zástupkyne vo štvrtok stretnúť s ministerkou zdravotníctva a premiérom, pani ministerka odviedla na rokovanie iba dve, Ivetu Lazorovú, prezidentku Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, a Moniku Kaveckú, predsedníčku Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek. Ďalšie štyri, spolu s právnikom, zostali stáť pod schodmi vo vestibule Úradu vlády.

Po pol hodine oslovili ochrankára: „Povedali, že dakto po nás príde. Prosím, nezistíte, či naozaj, nech tu nestojíme zbytočne?“ Nestalo sa nič a sestry komentovali ďalej: „My vieme, že sme len sestry. To sa pán premiér bojí mať nás u seba šesť naraz? Uvedomte si, prosím, že tento úrad je platený aj z daní, ktoré my platíme z našich mizerných platov!“ Opäť nič.

„My by sme ich mali nechať takto stáť pred ambulanciami! A nedať im ani stoličku, nech stoja tak ako my tu! A bez pohára vody! Sme tu už vyše hodiny a nikoho nezaujímame!“ Keď napokon ministerka prišla, jej slová dopadali do neúrodnej zeme. A zo stien paláca sa ešte odrážali asi tie najsmutnejšie slová: „Veď sme len sestry.“

„Dvadsaťšesť rokov robím na áre, kde ľudia balansujú medzi životom a smrťou,“ vraví Gabika Nováková z prešovskej nemocnice.

„Vyštudovala som strednú zdravotnícku, potom som si urobila špecializáciu z anestézie, potom som skončila bakalára, potom som sa stala magisterkou, nakoniec som získala titul doktorka filozofie. Ako sa zvyšovalo moje vzdelanie, zhoršovali sa podmienky na oddelení. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi mala na áre sestra na starosti jedného pacienta. Dnes má - dvoch. To nie je len o platoch. Takto to ďalej nejde!“

Postávanie pod schodmi: Tento úrad platíme aj z našich daní, konštatovali sestry, ktoré si nikto nevšímal najmenej hodinu. Foto: Emil Vaško

Kráľovná so sedemsto eurami

„Na detskej jednotke intenzívnej starostlivosti som odrobila tridsaťštyri rokov,“ hovorí Jarmila Antalová z nemocnice v Trstenej. Spomína, že bola najstaršia z dvanástich detí, opatrovala súrodencov, takže stať sa sestrou jej pripadalo samozrejmé. Z dvesto jej kolegýň z Trstenej prišla iba ona.

„Viem, za čo bojujem. Už som sa stretla aj so zastrašovaním, ale to ma neodradí. Keď ma prepustia, tak ma prepustia. Za 520 eur čistého mesačne musím odrobiť ešte aj osem až deväť dvanásťhodinových nočných služieb, štyri celodenné vrátane sobôt, nedieľ a štátnych sviatkov. Ja neviem, čo sú Vianoce, kým bol syn malý, vždy ich prežíval u niekoho iného,“ hovorí.

Prečo si nehľadá inú prácu? „Lebo ja túto robotu zbožňujem!“ Spomenie, že raz po štrajkoch dostala výplatu 700 eur: „Cítila som sa ako kráľovná! Ale iba chvíľu, zase sme tam, kde sme boli. Lekárom to vyšlo, nám nie.“

Rozlúči sa so slovami, že čoskoro jej ide vlak. „Som tu iba jeden deň. Zajtra robím doobeda, v sobotu celý deň, v nedeľu celý deň, v pondelok mám nočnú... A viete, že mi nikdy nezaplatili ani cent za nadčasy?“

Šesťruká

Na strome visí model zdravotnej sestry. Osoba na papieri má šesť rúk a v tvári pološialený výraz. Z každého hnátu či orgánu vychádza šípka na okraj, kde sú poznámky. Hlava. Čítač myšlienok. Zásobáreň vtipov a zábavných poznámok. Ústa. Večný úsmev. Ľavá noha má kolieskovú korčuľu. Noha na rýchly pohyb. Pravá noha.

Nastavovač vyšetrovacieho stola. Jedno ucho hluché, druhé - monitor ťažkostí. Mimoriadne veľké srdce, malý žalúdok. Veľký močový mechúr, kapacita desať litrov. Mohli by sme pokračovať ďalej, ibaže ten humor je príliš trpký.

Model zdravotnej sestry: Takto sestry vidia samy seba. Foto: Emil Vaško

„Už od piatej triedy som sa chcela stať zdravotnou sestrou. Bolo mi ľúto starých a nemohúcich, mala som súcit aj s tými, čo vždy stáli bokom. V spoločnosti sa vždy nájde dakto, kto je taký spomalenejší, a ja som tvrdila, že sa za takého raz vydám, aby som mu pomohla. To sa mi, našťastie, nesplnilo, ale skončila som zdravotnícku školu v Žiline,“ rozpráva Jana Šúthová z dolnokubínskej nemocnice.

„Mala som sedemnásť, tak ma najskôr šupli do jasieľ, voľné miesta zdravotných sestier ani neboli, po dvoch rokoch som sa vydala a v Dolnom Kubíne nastúpila na neurologické oddelenie. Človek má pocit, že ľudia napríklad po cievnej mozgovej príhode nemajú žiadnu perspektívu. Sú v šoku, kladú si otázku - čo ďalej? Veľmi rýchlo som pochopila, že dávať im nádej je štvrtina úspechu.

Spomínam si na muža, zhodou okolností zriadenca z patológie, ktorý prežil mozgovú príhodu. Usiloval sa byť vtipný, ale bola za tým tragédia. Ľavá ruka mu visela a ja mu hovorím, že má ešte pravú, že to mäso v tanieri sa pokrájať naučíme, že mu zostala reč aj pamäť. Naučíte sa! Dodnes ho často stretávam v meste. Zostal ochrnutý, ale žije, chodí a koľkokrát sa stretneme, toľkokrát mi ďakuje,“ hovorí.

Keď sa jej spýtate, prečo prišla stanovať pred Úrad vlády, odpovie: „Som prezidentkou komory sestier v Dolnom Kubíne. Nech robíme čokoľvek, nedokážeme ľuďomme a vidíme, že by sa to dalo robiť aj inak, ale nemôžeme. Slovensko sa dvadsať rokov hýbe smerom dopredu, iba zdravotníctvo zostalo v socializme.“

Keď je sestra muž

Lukáš Kober je doktor filozofie a teraz i doktorand. Dávno sú preč časy, keď sestre stačila stredná škola. A Lukáš je sestrou v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie vo Vyšných Hágoch. Čudné?

„Na Slovensku stále áno, v zahraničí nie,“ hovorí. „V USA až 22 percent sestier sú muži. Je to logické, táto práca vyžaduje aj mužskú silu.

Hoci je pravda, že ženy sú emotívnejšie, aj muži sa dokážu postarať o chorých. Spoločnosť však od nich očakáva, že sa postarajú aj o rodiny. Dá sa to, ak po desiatich rokoch praxe chlap zarába 630 eur v čistom?“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].