Nie je kura ako kura: Dnes je dobré vedieť, aké kura a od koho kupujete. Ich kvalita môže byť veľmi rozdielna.

Smeti nechceme! Reťazce posielajú na Slovensko podradnejší tovar

Po štvrťstoročí nakupovania chemických náhrad v ľúbivých obaloch Slováci konečne žiadajú poctivé potraviny.

Akoby to bolo včera. Gazdinky s akciovými letákmi v ruke pravidelne behali po supermarketoch a zúrivo plnili nákupné košíky. Až doma zistili, že to, čo nakúpili, chutí inak, než očakávali. A to bol len začiatok.

Na rad sa dostal gumový chlieb, mlieko, maslo či syry bez tukov, ovocné jogurty bez ovocia. No a keď na povrch vyplávali aféry s brazílskymi či poľskými kurčatami plnými antibiotík a hormónov, skutočná pravda o podiele mäsa v mäsových výrobkoch či megaškandál s koňacinou na európskom trhu, človek si nevdojak zaspomínal na časy socializmu a poctivé domáce potraviny.

Na nekonečné rady v zelovococh, striedmy výber v potravinách či mäsiarstvach, kde toho bolo viac pod pultom než na očiach zákazníka, však už zabudol.

Politika sebestačnosti

Šéf Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Jozef Bíreš pracuje v potravinárskej oblasti už tri desiatky rokov ako pedagóg, výskumník i riadiaci pracovník. Socializmus zažil v celej jeho paráde a tvrdí, že po porevolučnom ošiali sa konečne vraciame k tradičným potravinám, ktoré boli pre staršiu generáciu samozrejmé.

„V osemdesiatych rokoch boli názory na zdravú výživu úplne iné než dnes,“ hovorí. „Vtedy sa hovorilo o takzvanej plnohodnotnej, naturálnej strave. Správne bolo to, čo príroda dá.“ Hlavnou komoditou boli produkty živočíšnej výroby. Mäso, mlieko, vajcia. „Samozrejme, nebola to najsprávnejšia cesta, ale pre mladý a starší organizmus má niečo do seba,“ pokračuje.

„Rastlinná potrava bola okrajová a sezónna záležitosť.“ Na Slovensku a v socialistických štátoch bol obchod s potravinami obmedzený a regulovaný. Poľnohospodárstvo stálo na národných produktoch. Štátna politika smerovala k sebestačnosti.

„Po revolúcii sa všetko zmenilo. Voľný pohyb tovaru, nové názory na zdravú výživu. Živočíšne tuky sa začali nahrádzať rastlinnými a nájsť napríklad maslo s podielom tuku vyše osemdesiat percent začal byť problém. Rovnako párky, ktoré za socializmu pozostávali najmä z mäsa, zmenili obsah. Dnes ho v tých najlacnejších nájdeme tak zo desať percent. Alebo vôbec.“

Aférami ku kvalite

Voľný trh nám síce priniesol väčší výber tovaru, ale aj neželané novinky. Potraviny začali cestovať, bolo treba predĺžiť ich trvanlivosť a to sa nedalo iba skladovaním v mraziarenských boxoch. K slovu sa dostala chémia, najmä povestné éčka. To však nie je všetko. Ak sme chceli pekný žĺtok, ktorý by nosnica pri normálnom výbehu a výžive získala sama, do krmiva sa pridal betakarotén.

Maslu sme odobrali mliečny tuk a pridali rastlinný, z mäsových výrobkov sme odobrali mäso a nahradili ho škrobmi, rastlinnými prísadami, kožami a červenou farbou. Aby mal spotrebiteľ pocit, že kupuje zdravé a čerstvé jedlo.

„Za socializmu sa dalo kúpiť iba mäso, ktoré predavač odrezal zo zvieraťa zaveseného na háku. Videli ste, čo reže. Dnes nám nezostáva iné, len poctivo čítať etikety.“

Vysvetľuje, že prvoradým cieľom potravinárskeho výskumu je nahradiť naturálne zložky chémiou. V záujme znižovania nákladov výrobcu. „My ako kontrolný orgán s našimi diagnostickými postupmi sme dvadsať krokov za nimi. Metódy na odhaľovanie machinácií zavádzame, až keď dôjde ku škandálom.“ Takým bola napríklad aféra s konským mäsom, ktoré zaplavilo Európu ako hovädzina.

„Nemám nič proti konskému mäsu, veď je jedno z najzdravších. Ale len vtedy, ak bolo zviera chované na jatočné účely. Mäso z ťažných či dostihových koní, plné hormónov a antibiotík, musí skončiť v kafilérii! Spotrebiteľ nevedel, čo kupuje. Celé desaťročie sa podvod nepodarilo odhaliť.“

Kožky, chrupavky, stabilizátory

Jedným z najväčších hriechov dnešnej hydinovej produkcie je takzvaný hydinový separát. „Na kostiach zvieracích pŕs či stehien zostáva malé percento mäsa a svaloviny. To všetko sa vhodí do trepačky a výsledkom je nekonzistentná hmota,“ vysvetľuje Bíreš.

Výrobcovia z nej robia párky bez akejkoľvek svalovej štruktúry. Pri varení buď napuchnú, praskajú, alebo sa ani nedajú rezať. Ich chuť je tiež nanič. Tento separát sa pridáva aj do potravín, kde naozaj nemá čo hľadať. Do salám, klobás, mäsových konzerv. „Slovenskí mäsiari sa tomuto trendu dlho bránili, ale s poctivými produktmi nemohli bojovať so zahraničnou konkurenciou.“

Ľudí zaujímala cena. A tá nemohla podliezť vstupné náklady. „Samozrejme, že sú aj párky s mäsom, len si ich musíte pýtať a sú drahšie.“ Pamätníci by nemali dôverovať ani výrobkom, ktoré v minulosti poznali ako kvalitné. Špekulanti totiž neraz nakúpili značky s dobrým menom a zmenili ich zloženie. „Dnes je nakupovanie rituál náročný na čas aj vedomosti,“ dodáva smutne riaditeľ.

Opláchnuté kanvice

Mliečne výrobky? „Niekedy sme poznali troj-, maximálne päťdňové mlieko, a vždy len naturálne,“ spomína Jozef Bíreš. „Ak sme ho nespotrebovali, mohli sme z neho vyrobiť zákvas, tvaroh či maslo. Dnes máme na trhu i mlieko s niekoľkomesačnou trvanlivosťou. Je mŕtve, ošetrené vysokou pasterizáciou. Niektorí to volajú opláchnuté kanvice.“

Odmieta reči o škodlivosti tohto nápoja. Podľa neho je mlieko najprirodzenejší zdroj výživných látok, ktoré organizmus nevie inak získať. Či je od kravy, ovce, alebo kozy. Hovoríme však o čerstvom mlieku a nie o jeho náhradách.

„Slováci vždy jedli stopercentné syry,“ pokračuje. Tie, čo dnes ponúkajú len salašníci alebo malé farmy. Priemyselné sú síce pekne vyfarbené a pôsobia zdravo, lenže dosahujú len 40-45 percent mliečnej bielkoviny. Zvyšok sú rastlinné tuky.“ Iná kategória je bravčová masť. Niekedy gazdinky vyprážali iba na nej. Nastúpila však éra rastlinných olejov.

„Dnes sa zase názory menia. Hovorí sa o voľných radikáloch v olejoch a ich zlom pôsobení na ľudský organizmus. Isté je, že prepálená bravčová masť je určite menej škodlivá ako olej.“

Smeti k nám voziť nebudú!

„Kedysi sme mali jeden z najlepších chlebov v Európe a dodnes zaznamenávam veľký záujem o produkciu pekárov, ktorí zostali verní tradičným metódam. Keď idem do Belgicka, kde mám veľa kolegov, vždy ma žiadajú, aby som im pár kúskov priniesol, pretože ten ich sa vraj nedá jesť.“

Žiaľ, ak neviete, kde nakupovať, musíte sa uspokojiť s rýchlokvasenými nedorobkami. V tomto prípade doslova. „Zo zahraničia k nám začali veľkoproducenti voziť vlastné mrazené alebo chladené cesto. Ak chceli, aby im neskyslo a nesplesnivelo, museli doň opäť dostať chémiu.“

Pekárne v supermarketoch tiež len dopekajú zmrazené polotovary. Výsledkom sú síce voňavé produkty, ktoré sa však po pár hodinách menia na gumu a na druhý deň na drobiacu sa zmes bez chuti. „Klasický pekár, ktorý poctivo vymiesi cesto, nechá ho vykysnúť a vypiecť v peci, nemôže týmto producentom cenovo konkurovať,“ zdôrazňuje Bíreš.

Smutný paradox je, že obchodné reťazce ponúkajú v rôznych krajinách rôznu kvalitu. Slovensko zrejme pokladajú za podradnejší trh, kam môžu posielať potraviny lacnejšieho zloženia, než predávajú svojim zákazníkom v bohatších štátoch. Nie div, že našinci vykupujú pekárenské produkty v Rakúsku napriek tomu, že ten istý obchodný reťazec ich ponúka aj u nás.

A pri rožkoch sa to, samozrejme, nekončí. Konečne si aj naši kontrolóri povedali dosť. „Ak nájdeme produkty rovnakého druhu od toho istého producenta s iným zložením pre náš trh, zakážeme im import. Nebudeme k nám donekonečna voziť smeti,“ uzatvára Jozef Bíreš.

Nevládali konkurovať

O tom, aká obrovská je sila voľného trhu, sa celé roky presviedčali naši družstevníci. Príkladom môže byť niekedy jedno z našich najúspešnejších družstiev v Bojničkách. „Pokiaľ ide o poľnohospodárstvo, vždy sme boli priekopníci,“ hovorí Jarolím Herceg, ktorý sa stal predsedom ešte v roku 1968 a vo vrcholovej manažérskej funkcii zotrval až doteraz.

Hoci pred pár rokmi sa prehupol cez osemdesiatku. V začiatkoch družstvo nieslo meno československo-kubánskeho priateľstva a pamätník pobavene spomína, že vtedy od nich na Kube nedovolenkoval len ten, kto nechcel. Zvyšok jeho rozprávania už taký úsmevný nie je.

„V minulom zriadení k zdravému životnému štýlu patrili aj strukoviny. Tak sme popri chove ošípaných, šesťsto dojniciach, rozsiahlych lánoch klasických obilnín a vyše dvesto hektároch viníc pestovali tiež šošovicu, cícer, pohánku. Zásobovali sme osemdesiat percent slovenského trhu.“

Po revolúcii sa situácia zmenila. Hoci ako prví vytvorili zamestnaneckú akciovú spoločnosť a zriadili vlastnú, opäť úspešnú mliekareň, bojovali s jednou prekážkou za druhou. Zlom nastal, keď sme získali slovenskú štátnosť. Družstvo muselo úver previesť do slovenskej banky, kde mu vyskočili úroky až na dvadsaťšesť percent.

Deväťmiliónovú podporu od štátu akýsi úradník vrátil na ministerstvo pre zle uvedené číslo účtu. Do krajiny vstúpili obchodné reťazce, ktoré zrážali cenu tovarov, špekulatívni odberatelia krachovali, pohľadávky sa stávali nevymožiteľnými a družstvo prichádzalo o desiatky miliónov korún.

„O slovenskú produkciu zrazu nebol záujem. Vraj všetko budeme dovážať lacnejšie zo zahraničia,“ spomína Herceg. „Museli sme zavrieť mliekareň, zastaviť pestovanie šošovice. Nepoložilo nás to, len elán sa stratil.“

Kontrola? Kde? Aká?

„V predrevolučných časoch sme hnojili predovšetkým fosforom, draslíkom a maštaľným hnojom. Dusík sme používali minimálne vďaka pestovaniu strukovín, ktoré ho prirodzene získavajú zo vzduchu a viažu v pôde. Napriek tomu sme dosahovali viac ako šesť ton obilia na jednom hektári. Dnes je to tak štyri- päť. Pritom spotreba dusíka stúpa,“ tvrdí.

„Veľa sa hovorí o environmentálnej politike. Berú sa na to dotácie, ale podľa mňa to je len priestor na špekulácie. Zažil som, ako sa to kontroluje.

Príde kontrolný orgán, dá si kávu, zoberie nejaký prezent, formálne sa prejdú čísla a všetko je v poriadku. Aj keď nie je. Vezmite si ustajnenie kráv. Nemajú dostatok priestoru. Zvieratá sú v strese, mávajú poškodené a zápalené vemená... Takéto mlieko putuje do výroby. Aké z neho budú potraviny?“

Poľnohospodár sa pozastavuje aj nad výrobou kŕmnych zmesí. „Mnohé podniky si ich vyrábajú sami. Niekedy ani nevieme, čo zvieratá žerú. Na našom družstve potrebovala ošípaná približne sedem mesiacov, aby dosiahla stokilovú hmotnosť. Dnes to stihne oveľa skôr. Naozaj prirodzenou cestou?“

Alebo k nám príde zahraničná firma a rozhodujúce komponenty zmesí dováža z domovskej krajiny. Kto vie, čo v nich je? Dnes, keď je celý trh rozdrobený na množstvo obchodných väzieb, azda ani nejde všetko skontrolovať.

Ako hovorí Herceg, „možno je všetko v poriadku, ale neverím tomu. Nenasvedčuje tomu zdravotný stav obyvateľstva, spokojnosť spotrebiteľov ani fakt, že tí, čo môžu, radšej nakupujú v zahraničí.“

Jarolím Herceg otvorene priznáva, že v minulosti bola ponuka potravín na trhu chudobnejšia, podľa neho však súčasná rozmanitosť spočíva skôr v obaloch. „Rozdiel v obsahu je minimálny, o kvalite nehovoriac...“

Bolo lepšie?

Bolo aj nebolo. Potraviny boli zväčša kvalitnejšie a nezaťažené chémiou. Na druhej strane, stretávali sme sa s chronickým nedostatkom, výber v obchodoch bol minimálny, gazdinky vstávali ráno za tmy, aby u mäsiara vystáli rad.

Dnes sme zaplavení tovarom, neraz však neznámeho pôvodu a spotrebiteľ musí byť takmer inžinier, aby zistil, čím ho vlastne obchodník chce nakŕmiť. Našťastie, časy sa menia. Ľudia majú plné zuby odpadových jedál.

„Len v našej centrále denne prijmeme zhruba päťdesiat podnetov upozorňujúcich na nekvalitné potraviny,“ hovorí opäť riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy.

„Ľudia sa chcú stravovať lepšie. Aj vďaka tomu máme zaregistrovaných zhruba desaťtisíc malých výrobcov - pekárov, mäsiarov, bitúnkarov, ovocinárov, ktorí na trh dodávajú kvalitné, naturálne slovenské produkty.“ Muselo však trvať štvrťstoročie, kým sme sa spamätali?


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní