Skrachované plány: Sociálne podniky sa venovali najmä drevovýrobe, všetky skončili neúspešne.

Sociálny podnik je v konkurze, štát nedostane ani cent

Štát nedostane zo skrachovaného Gemerského sociálneho podniku ani cent, pretože ministerstvo zmeškalo lehotu.

Sociálne podniky sa od svojho vzniku spájali so škandálmi a rovnako tak aj končia. Majetok posledných štyroch je v konkurze a výnos z predaja mal aspoň čiastočne vrátiť do štátnej pokladnice viac ako jedenásť miliónov eur, ktoré do nich ministerstvo práce pod vedením Viery Tomanovej v roku 2008 nalialo. V prípade Gemerského sociálneho podniku sa to však nestane, pretože jeho majetok sa predal za zlomkovú cenu a takmer dvojmiliónová pohľadávka štátu nebola uznaná. Súčasné vedenie rezortu sa bráni, že s takýmto výsledkom konkurzu nie je spokojné, ale vinníka vidí v predchádzajúcej garnitúre. Bývalá štátna tajomníčka ministerstva práce Lucia Nicholsonová to celé považuje za škandalózne.

Gemerské ceny

Na výrobu drevených hračiek, kobercov a prikrývok z ovčej vlny získal Gemerský sociálny podnik od ministerstva práce v roku 2008 viac ako milión dvestotisíc eur. Po sérii škandálov a podozrení z finančných machinácií skončil v roku 2011 v konkurze. Do dražby sa tak dostal majetok ohodnotený takmer na sedemstoštyridsaťtisíc eur a predával sa v celku. Prihlásili sa iba dvaja záujemcovia a vyhral podnikateľ Štefan Nižnan z Trnavy s cenou štyrikrát nižšou. Súbor niekoľkých drevospracujúcich strojov, budov a áut získal za stosedemdesiatpäťtisíc eur. Nepovažuje to však za „zvlášť výhodnú záležitosť“, pretože cena draženého majetku vraj bola nadhodnotená.

„Budovy sa nachádzajú v oblasti, kde sú asi najnižšie ceny na Slovensku a ich likvidita je mizivá. Stroje vyžadujú opravy a údržbu, pretože pár rokov neboli používané.“

Nižnan dodáva, že je síce z Trnavy, ale na Muránskej planine má chalupu aj podnikateľské aktivity, a tak si všimol dlhšie uskladnené stroje z Gemerského sociálneho podniku v areáli likvidátora. Preto sa začal o vec zaujímať a keď vyšla v Obchodnom vestníku výzva na predaj, prihlásil sa a vyhral.

Bývalá štátna tajomníčka rezortu práce Lucia Nicholsonová to celé považuje za škandalózne. „Veľmi by ma zaujímalo, kto je ten človek, kto získal takmer zadarmo majetok v obrovskej hodnote. Ak niekto chce tvrdiť, že ten majetok nemal žiadnu hodnotu, tak sa pýtam, kam išli milióny eur, ktoré do sociálnych podnikov ministerstvo nalialo.“

Účtovná hodnota

O predaji majetku krachujúceho podniku rozhoduje veriteľský výbor. Predsedom toho gemersko-sociálneho bol Ivan Kiráľ, ktorý v minulosti kandidoval za HZDS v obecných voľbách. Priznáva, že keby majetok rozpredávali po jednotlivých častiach a nie v celku, získali by možno viac peňazí, ale vraj ich tlačil čas.

„Celý proces sa už nesmierne dlho naťahoval a chceli sme ho urýchliť, aby bolo možné čo najskôr vyplatiť pohľadávky. Len tá moja je vo výške 290-tisíc eur a do dnešného dňa ešte čakáme na finálny rozpis vyplatenia jednotlivých veriteľov.“ V majetku sociálneho podniku sa totiž nachádzali aj veci, ktoré individuálne mohli byť pre podnikateľov zaujímavé - štiepkovač za sedemdesiattisíc eur, vývozná súprava za dvestopäťdesiattisíc, pracovný stroj za päťdesiatpäťtisíc, nákladné i osobné autá.

Podľa právnika Marka Holečka z MHS Legal nie je neobvyklé, ak sa majetok v konkurze predáva v celku, ale takéto rozhodnutie by malo byť podložené ekonomickými analýzami, že to prinesie lepší výsledok. „V opačnom prípade by bolo zrejme výhodnejšie, ak by majetok predávali jednotlivo, pretože by sa im pravdepodobne prihlásilo viac záujemcov, ktorí by mohli vygenerovať vyššiu cenu.“ Ivan Kiráľ však pochybuje, že stroje a budovy mohli predať za viac. „Stroje už boli zničené a uvádzaná hodnota bola účtovná.“

Kiráľova pohľadávka voči sociálnemu podniku pochádzala zo školenia nezamestnaných. Išlo o verejnú zákazku, s ktorou sa spájali podozrenia z machinácií verejného obstarávania. Do troch identických tendrov sa totiž prihlásili tri firmy a víťazstvá si „rozdelili“. Kiráľ sa bráni, vraj svoju zákazku takmer za tristotisíc eur už úspešne vysvetlil aj Protimonopolnému úradu.

„Poctivo som odpracoval dvadsať kurzov účtovníctva, čo bolo dvestoštyridsať vyučovacích hodín výpočtovej techniky, prípravy na podnikanie, zváračov a ďalších oblastí. Bolo to plných tridsať pracovných dní a dostal som zaplatené len za tri kurzy necelých štyridsaťtisíc eur. Moje náklady pritom predstavovali asi dvestotisíc eur.“

Ministerstvo naprázdno

Súčasné vedenie ministerstva práce, ktoré malo v podniku najväčšiu pohľadávku prevyšujúcu milión eur, však s výsledkom konkurzu nie je spokojné. „Nepovažujeme túto cenu za primeranú, ale keďže sme neboli členmi veriteľského výboru, nemohli sme ju ovplyvniť.“

Dôvodom, prečo ministerstvo neuvidí zo svojich peňazí ani cent, je skutočnosť, že správca konkurznej podstaty jeho pohľadávku neuznal. Zvrátiť toto rozhodnutie sa pokúsilo na súde ešte bývalé vedenie ministerstva, ale neúspešne. Následne prišli predčasné voľby a výmena vlády, ktorá zrejme spôsobila, že niekto na ministerstve zmeškal potrebné lehoty a šanca vrátiť sa do hry sa definitívne skončila.

Hovorca súčasného vedenia Michal Stuška tvrdí, že na pochybenia sa treba pýtať bývalého vedenia. Dnes je vraj „značne problematické získať presnú predstavu o všetkých krokoch, ktoré boli v tom období podniknuté, keďže agenda sociálnych podnikov bola roztrieštená a nemala jendnotného garanta“. Vtedajšia štátna tajomníčka Lucia Nicholsonová to považuje za nezmysel. „Nevedia sa dopátrať všetkých dokumentov, pretože sú absolútne nekompetentní, keďže si tam dosadili ľudí, ktorí o problematike nič nevedia. My sme vo veci sociálnych podnikov robili maximum, aby sme získali aspoň časť peňazí späť.“

Ministerstvo práce sa v rámci zvyšných konkurzných konaní v ostatných sociálnych podnikoch snaží vydobyť viac ako päť miliónov eur a celkovo žiada späť viac ako jedenásť miliónov eur.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].