Pohľad na breh: Za desať rokov vzrástol počet nelegálnych búd, prístreškov a podobných „zariadení“ päťnásobne.

Špina a nelegálne búdy: Tomuto čelia kontrolóri na Oravskej priehrade

Zátišie s vagónom, staré hrdzavé prívesy, neporiadok a dookola rovnaké výhovorky. Kontrolóri musia na Oravskej priehrade každý mesiac bojovať s nedisciplinovanými návštevníkmi.

Pekné zátišie hodné svojho mena Pod cintorínom. Vyhorené diery v tráve po niekoľkých ohníčkoch na pár štvorcových metroch a smetí, akoby ich vysypali z rohu hojnosti. Plastové fľaše, plechovice, ohorky, šupiny z rýb, štople z fliaš... Tak za dve vrecia ako na mŕtvolu. Premočená rozbahnená zem rozjazdená pneumatikami áut, ktoré stáli iba zo päť metrov od brehov Oravskej priehrady.

Vedľa stany a pri vode udica na udici, kým traja chlapi z Kysuckého Nového Mesta postávali pri prenosnom stolíku, kde bola takisto hojnosť všetkého. Idylický pokoj. Kým pri nich nezastavila Lipka, tridsaťročná ruská loď s motorom Kirovec, a nevyvalilo sa z nej zo desať ľudí s nepríjemnými otázkami.

Tri prehrešky jednou šťukou

„Viete, že rybár nesmie začať rybolov, kým nemá okolo seba poriadok?“ spýtal sa Jaroslav Hucík z Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Horná Orava. „Ale ten bordel sme neurobili my, veď sa pozrite, to je celé smetisko! A nie je tu žiaden kontajner,“ bránia sa muži.

„Zákon hovorí jasne - kým nemáte poriadok, nesmiete začať loviť ryby,“ odpovedal mu pracovník štátnej ochrany prírody, ba čo viac, požiadal ho, aby tie smeti pozbierali. „Za to vám odpustím pokutu za bivakovanie. Stanovanie je povolené iba v júli a auguste, aj to len na povolených miestach, a máme koniec septembra,“ dodal. „Ale za tie autá pokutu zaplatíte,“ povedal vzápätí.

Kysučania sa na seba prekvapene pozerali, a tak dostali vysvetlenie, že auto môže stáť iba na ceste, ktorá je vyznačená v katastri ako cesta, nie bárskde, kde to potom vyzerá ako na tankodróme. Takže, smeti, bivakovanie, autá - dokopy sedemdesiat eur.

Kým ostatní zháňali rybárske knižky, aby ich ukázali Ondrejovi Gavendovi z rybárskej stráže, či v nich majú zapísanú šťuku, ktorej hlava sa hompáľala na špagáte na kríku, jeden z chlapov sa zmohol na chabý odpor: „Prečo my? Hen vedľa máte hneď zo päť čiernych stavieb a nikto s tým nič nerobí!“

Kontrolný deň, aké robievajú každý mesiac na Oravskej priehrade spoločne pracovníci Slovenského vodohospodárskeho podniku, CHKO Horná Orava, Policajného zboru v Trstenej, rybárskej stráže a odboru životného prostredia Okresného úradu v Žiline, sa ešte len začal a Jaroslav Hucík už mohol konštatovať: „Vyzerá to drsne, ale mňa už po trinástich rokoch práce v štátnej ochrane prírody naozaj nebaví počúvať - nevedel som, to nie ja, to oni...“

Fantóm bez mena

Lipka sa odpútala od brehu. Poviete si - chudáci chlapi, majú skazený deň. A nech dorazíme kdekoľvek, budú mať po nálade všetci, ktorých tam nájdeme! Stať sa tak malo už čoskoro, lodička si to zamierila k Jelešnej. Už z diaľky bolo vidno hausbót na vode, za ním akúsi búdu a slnečné lúče sa odrážali od laniek rybárskych prútov.

„Nemáme ani potuchy, komu by ten vagón mohol patriť!“ tvrdí chlap pri plnom stole, za ktorým sú naširoko otvorené dvere do bývalého železničného vagóna. Rozpráva, že si ho prenajali vo Vrútkach, odkiaľ sú aj oni, ale od koho, to naozaj nevie. Fantóm bez mena, ktorý prenajíma staré vagóny? Len tak? A to sú tu už druhýkrát!

Fantóm musí byť naozaj dobrotivý. Klamú, ako keď sa z piecky dymí, a z tej sa naozaj dymí. Ruský patent na nožičkách s krátkym snímateľným komínom. Dymok, tak ho volajú na Sibíri. Zemiaky sú už nakrájané, paprika narezaná, kartón piva pripravený, chýba už len ryba a vedomie, že ten vagón tu je nelegálne.

„My sme to nevedeli, len sme si to požičali...“ Samozrejme, nič nevedia ani o čerstvo spílenej jelši napílenej na polienka: „Prišli sme večer, po tme, to musel niekto iný.“ A čo ďalej? Nič. Jedinú otázku máme my novinári: „Takže, keby sme vám teraz ten vagón podpálili, nechýbal by vám, je tak?“ Jeden z mužov sa zarehoce a povie: „Ale chýbal.“

Výsmech práva

„Na toto sme krátki,“ povie neskôr Jaroslav Hucík. „V takýchto prípadoch nehovoríme o čiernej stavbe, ale o objekte či zariadení, lebo vagón, maringotka, prístrešok alebo príves nie sú stavba. Z roka na rok ich však pribúda. Pred trinástimi rokmi ich tu bolo zo desať, teraz určite vyše päťdesiat. O tomto vagóne vieme, ale pohnúť s ním nedokážeme.“

Prečo? Odpoveď je jednoduchá. S iniciatívou musí prísť majiteľ pozemku, v tomto prípade štátne lesy - teda štát. Ten istý štát, ktorému, zdá sa, neprekáža ani to, že mu tu ktosi rúbe jelše. Ten istý štát, z ktorého si majiteľ ďalšej búdy strieľa, lebo si na jej priečelie pripevnil tabuľu so štátnym znakom s nápisom - Chránený areál.

Keď sa nad tým zamyslíte, celé je to výsmech práva. V treťom stupni ochrany prírody - nelegálna búda. Keby sme však pánom ten vagón naozaj podpálili, zrejme by nás zavreli. A tak kontrolujeme počet udíc. Sedí. „Pri love kapra naťažko môže mať každý rybár dve udice,“ hovorí Ondrej Gavenda zo Slovenského rybárskeho zväzu.

Kontroluje nielen to, ale aj spôsob lovu, množstvo ulovených rýb, platnosť dokumentov aj to, či je v nich označené miesto úlovku a jeho hmotnosť. Na takéto „záťahy“ chodievajú pracovníci rybárskej stráže často, vždy s policajtmi.

„Najčastejšie porušujú množstvo povolených udíc, nezapisujú si úlovky do knižky alebo prekročia čas, dokedy je povolené loviť niektorý druh rýb,“ dodáva Ondrej Gavenda a policajt Peter Kovaľák dodáva, že už nie jedného vzali za pytliactvo, a to aj Poliakov.

Udiarnička na zubáčiky

Pred takými desiatimi rokmi to vraj na Oravskej priehrade vyzeralo ako na divokom západe, neraz sa pri kontrolách stalo, že po nich pytliaci strieľali, dnes ich je menej.

„Myslím si, že aj na tom majú svoju zásluhu kontroly. Ak som vtedy predával ročne iba zo štyridsať hosťovacích povoleniek pre rybárov, dnes desaťkrát toľko. Záujemcu to vyjde na sedemnásť eur na deň. Napriek tomu pytliakov máme aj dnes a tí zahraniční robia väčšinou len to, čo odkukajú od našich."

"Keď vidia, že našinec chytá na tri prúty, chytajú aj oni, a to je už trestný čin. Ale sú aj takí, ktorí rybárčia aj bez papierov - vlani jeden z južného Slovenska a jeden Poliak, ale aj takí ako chlap, ktorý si rovno pri vode zriadil udiarničku na malé zubáčiky, aké sa chytať nesmú vôbec,“ rozpráva Ondrej Gavenda.

Traktor európskeho významu

Za Gargášom. Štvrtý stupeň ochrany prírody, ornitologické územie európskeho významu. Európa by určite ocenila, keby videla ďalší vagón s dobudovanou terasou, ktorú zdobia americké ečevéčka Connecticut a New York. Vrcholom civilizácie je drez s vodovodným kohútikom, ktorý stačí otočiť a voda tečie. Aj odteká. Do priehrady.

Zátišie s vagónom dopĺňajú dva staré hrdzavé prívesy, jeden zelený, druhý biely, aby to nebolo fádne. Za nimi sa vinie ďalšia tankodrómová cesta, ktorá určite nie je nikde vyznačená ako cesta. Kráčame na jej koniec, kde sa na množstvo prichádzajúcich pozerá s neskrývaným prekvapením starší pán z Turzovky.

Búda, prístrešok z akéhosi celofánu, o ktorom starý pán vraví, že stál osem eur, a vlečka. Tú, ako muž hovorí, sem dotiahol majiteľ búdy traktorom iba predchádzajúci večer, aby sem dostal člny. „Ale my to na zimu všetko odvezieme, aj tú búdu,“ hovorí.

Rovno pod naklonenou brezou stojí dymiaci parák a biela kôra stromu je nad ním čierna. Môžeme nastúpiť na Lipku a vydať sa späť po vodnej ploche, ktorá je v druhom stupni ochrany prírody. Ani tu majiteľa traktora, prívesu, člnov a búdy nenájdeme. Cestou ešte zbadáme šikovný ťah majiteľa chaty v rekreačnej časti priehrady, ktorý si plot svojho pozemku potiahol dobré dva či tri metre do vody. Nebude prvý, kto dostal pozdrav od Miroslavy Macekovej z Okresného úradu v Žiline, takýchto „vodných plotov“ riešili už veľmi veľa.

Pomôže len cunami

Ľútosť voči trojici chlapov z Kysuckého Nového Mesta dávno pominula. Mohli im dať aj vyššiu pokutu. Tu si naozaj každý robí, čo chce, ľudia porušujú zákony o ochrane prírody, o vodách, o lesoch aj výkon rybárskeho práva.

„Keby som povedal, že za tých trinásť rokov, čo sem chodievam, sa nezmenilo nič, klamal by som. Ľudia už vedia, že sa pohybujú v chránenom území, a vedia aj to, že robíme takéto kontroly,“ hovorí Jaroslav Hucík. „Má to aj preventívny zmysel, tí, čo nevedeli, dozvedia sa,“ dodá Ondrej Gavenda a zdôrazní, že to ide správnym smerom.

Bráni však aj rybárov. „Podieľame sa na čistení brehov. Pred sezónou sme tu vyzbierali takmer tristo plastových vriec odpadu a pridali sa k nám aj poľskí rybári. Vraj - chodíme sem na rybačku, pomôžeme. Okrem tejto veľkej akcie robia aj malé, individuálne, raz týždenne a vždy donesú zo päť-šesť vriec.“

Spolu s pracovníkom ochrany prírody sa však zhodnú, že keď príde veľká voda z Poľska, príde aj záplava smetí. Musela by to však byť obrovská vlna, aby priniesla aj staré kreslo, pneumatiky, sklené fľaše a vrecká odpadu, ktoré mali skončiť doma v „kuka“ nádobe.

A s búdami, vagónmi a prívesmi pohne hádam iba cunami, ktorú dokáže vytvoriť len zemetrasenie na ministerstve životného prostredia.


VIDEO Plus 7 Dní