Vojaka Švejka jáchymovskí väzni vyrobili z kôrky chleba. Predmet sa mierne poškodený zachoval dodnes.

Spomienkam na tragédie komunizmu sa ušlo miesto v podkroví

Aj Slovensko bude mať konečne múzeum komunizmu. Sprevádzať ním majú aj deti obetí bývalého režimu.

Po dvadsiatich troch rokoch od nežnej revolúcie bude mať konečne aj Slovensko miesto, kde si návštevníci budú môcť pripomenúť komunistický režim v jeho najzvrátenejšej podobe. Na rozdiel od zahraničia, kde tieto inštitúcie podporuje štát a predstavujú významnú zložku vyrovnania sa konkrétnej krajiny s minulosťou, slovenské múzeum komunizmu bude dielom malej skupiny nadšencov. Takmer s nulovým rozpočtom, bez podpory štátu či veľkých sponzorov chce občianske združenie Nenápadní hrdinovia ešte tento rok sprístupniť prvú expozíciu.

V retropriestoroch

Mladí dobrovoľníci sa chopili iniciatívy po tom, čo pre pád vlády Ivety Radičovej skrachoval aj jej plán zriadiť múzeum komunizmu v novej budove Úradu vlády, odkiaľ sa museli rokovania kabinetu presunúť do historických priestorov. Súčasná vláda nemá nič podobné v úmysle - minister kultúry Marek Maďarič na vznik nového múzea nevidí dôvod ani peniaze a v novej budove Úradu vlády opäť rokujú ministri. Pôvodný plán sa však, paradoxne, naplní len na skok odtiaľ - v objekte niekdajšej prvej strednej zdravotnej školy na Slovensku, pred ktorou tróni socha Marka Čulena, niekdajšieho komunistického pohlavára z päťdesiatych rokov.

Vhodnú „dramaturgiu“ okolia však Nenápadní hrdinovia získali len náhodou, rozhodujúcim faktorom boli peniaze. Predseda združenia František Neupauer pôsobil niekoľko rokov v Ústave pamäti národa a momentálne vyučuje na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, ktorá má priestory prenajaté od Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža. „Práve tu študovala blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, ktorú neskôr komunistický režim prenasledoval,“ hovorí Neupauer. Po dohode s rektorom získali priestory za symbolické euro. Využívať chcú najmä podkrovie, do ktorého vedie symbolických osemdesiatdeväť schodov. Vnútorné retropriestory sú kompletne obložené drevom a pripomínajú chatu uprostred lesa. „V budúcnosti, ak sa podarí, budeme uvažovať o väčšom objekte. Teraz máme nie najlepšie ‚drevo‘, no budeme sa snažiť ‚vytesať‘ z neho to najlepšie,“ zamýšľa sa šéf Nenápadných hrdinov. Na spoluprácu už oslovili architektov, aby dali podkroviu tvár skutočného múzea.

Odkrývanie osudov

Projekt sa sústredí na roky 1948 až 1989, nebude však rozpitvávať oficiálne dejiny. „Chceme rozprávať príbehy. V databáze máme 70-tisíc odsúdených ľudí. Keby sme chceli zaznamenať každý príbeh, to je na dlhé roky,“ uvažuje Neupauer. Združeniu pomáha jeho vlastný projekt, v rámci ktorého píšu študenti práce o boji s komunizmom, zamerané na konkrétnych jednotlivcov. Politológ Ján Kušnírik takto pomohol rodine jednej z obetí odkryť osud ich predka. „Celý život tvrdil svojej rodine, že chcel utiecť na Západ. Ale potom sme našli spisy ŠtB a dozvedeli sme sa z nich, že vlastne utiecť nechcel, ale bol odsúdený za pôsobenie v Bielej légii. Rodine sme povedali pravdu po šesťdesiatich rokoch. Boli veľmi prekvapení a nechceli tomu uveriť. Snažili sme sa im vysvetliť, že im to nemohol povedať, aby ich chránil,“ vysvetľuje Kušnírik.

Vzácne exponáty

Vďaka ľuďom, ktorí prispeli konkrétnymi predmetmi z minulosti, bude mať múzeum exponáty spojené so skutočnými príbehmi. „Tento predmet je pre nás najvzácnejší. Vyrobili ho politickí väzni priamo v Jáchymove a venovali ho panej, ktorá tam v tom čase mala na starosti administratívne veci. Vo filme Jáchymovské peklo hovorí jeden z politických väzňov, že boli zaľúbení do istej pracovníčky. Podľa všetkého to bola práve pani, ktorá nám to venovala,“ rozpráva Neupauer. Keď z tábora odchádzala, väzni jej dali tri predmety, z ktorých dva sa ocitnú v novom múzeu. „Toto je vyrezaný dvojhlavý drak, ktorý má symbolizovať väzenie, a na druhej strane je ona ako plačúca princezná, ktorá je mimo väzenia. Drak akoby chcel obkolesiť svojou druhou hlavou aj ju. Je za tým ozajstný príbeh politických väzňov. Vnímali svoju prirodzenú túžbu a toto jej pripravili v podmienkach, keď nemali povolené vlastniť nožík ani iné ostré predmety,“ približuje mladý aktivista. Druhou vzácnosťou je vojak Švejk, ktorého väzni vyrobili z kôrky chleba. „Sú to možno malé veci, ale pre nás veľkého významu. Máločo vzácne sa zachovalo. Spolupracujeme aj s Konfederáciou politických väzňov Slovenska, ktorí robili výstavu začiatkom deväťdesiatych rokov a zozbierali predmety vyrobené vo väzení.

Momentálne však nevedia, kde tie predmety sú. Zdá sa, že boli zničené,“ vysvetľuje Neupauer s obedárom v ruke. Vo väzení ho používal práve predseda Konfederácie politických väzňov Anton Srholec. „Už máme dohodnuté niektoré konkrétne pozostalosti bývalých väzňov. Zatiaľ chceme vytvoriť bezpečné podmienky a archív,“ dodáva Neupauer. Návštevníci sa okrem toho budú môcť tešiť na samizdaty a organizátori sa pohrávajú s myšlienkou púšťať v múzeu fi lmy o vtedajších udalostiach.

Do terénu

Pri návšteve v Nemecku inšpirovalo členov združenia, že sprievodcov v múzeu robili samotní politickí väzni alebo ich potomkovia. „Niečo podobné by sme chceli urobiť aj u nás. Dcéry politických väzňov sú tomu naklonené,“ hovorí Neupauer. Úlohu sprievodcu by vraj mohol prevziať disident a dlhoročný poslanec parlamentu František Mikloško. Stiesnené vnútorné priestory však majú návštevníkom vynahradiť výjazdy do ulíc, kde by si pozreli miesta späté s konkrétnymi udalosťami. Malá vychádzková trasa by sa dala prejsť pešo, dlhšia na bicykloch, ktoré by si návštevy požičali priamo v múzeu. Tu by im sprievodcov robili mladšie tváre združenia.

Múzeum by mali otvoriť pre verejnosť koncom roka na jeden deň v týždni, od marcového výročia sviečkovej manifestácie by už malo fungovať s riadnymi otváracími hodinami. Bude to znamenať zamestnanie aspoň pre jedného človeka, a teda peniaze, ktoré zatiaľ združenie zháňa. „Oslovili sme listom všetkých poslancov Národnej rady i europoslancov a výsledok nie je úplná nula. Jeden europoslanec nám prispel na činnosť, tak isto jedna poslankyňa parlamentu. Náš prvý krok bol osloviť štátne inštitúcie, ministerstvo kultúry však neodpovedalo vôbec. Samospráva zareagovala tak, že cez rôzne projekty by nám dokázali pomôcť. Druhým krokom je oslovovať podnikateľov. Za komunizmu bolo podnikanie trestný čin, takže by nám mohli pomôcť priblížiť dobu, keď podnikanie nebolo možné,“ uzatvára Neupauer.

V zahraničí nezabúdajú

Vytvorenie múzea komunizmu už niekoľkokrát oficiálne žiadali viaceré organizácie na Slovensku s odôvodnením, že v hlavných mestách postkomunistických krajín dávno niečo podobné existuje. Reč pritom nie je len o okolitých krajinách ako Česko, Poľsko alebo Maďarsko. Vlastné múzeá, ktoré sa venujú komunizmu, majú i v Nemecku, Litve či Rumunsku. Veľkolepé Múzeum Stasi v Berlíne, rovnako ako aj Múzeum teroru v Budapešti patria k najnavštevovanejším v krajine. Posledné menované otvorili v roku 2002 a má pripomínať obete fašizmu a komunistického režimu. Umiestnili ho do budovy, kde predtým sídlili pronacistické sily a neskôr komunistická štátna polícia. Pražské múzeum si možno pozrieť v centre mesta v paláci Savarin, kde zaberá 450 štvorcových metrov. Zamerané je na éru komunizmu v rámci Československa a tiež špecificky na Prahu. Bývalý režim je tu predstavený z viacerých pohľadov od každodenného života cez šport, politiku, políciu až po cenzúru. Rumunské múzeum sa pre zmenu nachádza v malom mestečku, no v zaujímavých priestoroch - v budove bývalej väznice. Zároveň je v Bukurešti zriadené Medzinárodné centrum pre štúdium komunizmu.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].