Veža s hodinami a budovateľské motívy: Typická sorela na internáte Mladá garda v Bratislave.

Stalinistické stavby: Aj obytné domy mali šíriť triumf komunizmu

Stalinistické budovy mali zvestovať „slávu komunizmu“ rovnako ako kostolné veže „slávu Božiu“.

Pri pohľade na veže internátu Mladá garda v Bratislave alebo na obytných domoch v Handlovej i v Novej Dubnici dnes už vieme, že nám nemali čo zvestovať a na komunizmus si ani len nespomenieme.

Budovy, ktoré zdobia, však zaujmú. Sú pozostatkom svojbytného štýlu. Pokusy o vyhlásenie pamiatkových zón štýlu sorela však uviazli v zásuvkách ministerstva kultúry. Súkromným vlastníkom nič nebráni robiť stavebné zásahy, ktoré pôvodnú architektúru celkom zlikvidujú.

Najkrajšie námestie

Okolo zelene v strede námestia v Novej Dubnici sa do tvaru hviezdice rozvetvujú štyri skupiny budov s vnútornými dvormi. Aj tvary budov v blokoch lahodia očiam, prízemie s obchodmi lemuje stĺporadie. Vidno, že architekt Jiří Kroha, známa osobnosť československej sorely, mal zmysel pre klasické tvary.

Vo vrchnej časti kolmo na námestie stoja oproti sebe dve vysoké budovy s vežičkami. „Toto je jedno z najkrajších novodobých námestí,“ hovorí Jaroslav Šlesar, predseda bytového podniku v Novej Dubnici. Keď vchádzame cez pôvodné dvere do jedného z domov, privíta nás nepôvodný krikľavomodrý náter v priestore, ktorý skôr pripomína vstup do mauzólea než do bytovky.

V tej chvíli sa vo vestibule náhodou zjaví Karol Šlesar, predseda združenia vlastníkov, príbuzný nášho sprievodcu. „Som typický panelákový typ. Keď som sa oženil, vedome som odišiel z rodinného domu do činžiaka, lebo mi to dávalo viac slobody,“ hovorí, aj keď napokon postavil dom a býval v ňom tridsať rokov. Po smrti manželky sa znovu vrátil do bytovky. Sorelu si nevie vynachváliť.

„Toto je perla Považia, vždy to tu bolo pekne upravené. Na všetko boli predpisy - ako často maľovať fasádu, ako často chodby. A tie služby na námestí! Mali sme tu aj obchod s hudobnými nástrojmi, aký nebol ani v Trenčíne!“ chváli sa. „Bola to rozumná architektúra pre ľudí, nič podobné som odvtedy nevidel.“ Na otázku, či spomína na minulé časy, s nostalgiou odpovedá, že bol šťastný, ale je i dnes.

Dubnická veža zvnútra: Neotvárateľné okná. Párik milencov by sa tu rýchlo udusil... Foto: Tony Štefunko

Zrodená u Sovietov

Budova, v ktorej stojíme, pôsobí zvonka monumentálne. Typické pre sorelu, štýl umenia, ktorého kódex vznikol v Sovietskom zväze a odtiaľ bol vyvezený do satelitných socialistických a ľudovodemokratických štátov. A tak nielen na Červenom námestí v Moskve, ale aj v Bratislave, v Handlovej, v Prešove, v Novej Dubnici a ďalších mestách mali dokonca aj obyčajné obytné domy šíriť triumf komunizmu.

Okázalosť budovy, do ktorej sme práve vstúpili, dopĺňa veľmi skromný obytný priestor dvadsaťštyri a päťdesiat štvorcových metrov. Na slobodáreň to stačí a táto slúžila pracovníkom Závodov ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom, ktorí nemali rodinu. Deväťdesiatdva jedno- a dvojizbových bytov, a to nebol jediný takýto dom v meste.

To však nemení nič na fakte, že to bolo aj je dobré bývanie, že novodubnické sídlisko sa vydarilo. Na oboch koncoch chodby, na všetkých piatich poschodiach, je veľká terasa. Na jednej pôvodné kovové ornamenty na zábradlí - tiež v tvare vežičiek - kolmo pretína kovová lišta, ktorá očividne do výzdoby nezapadá. Z nej sa tiahnu šnúry s bielizňou ponad celú terasu - estetický prvok našiel praktické využitie.

V pôvodnom stave

Konečne sa dostávame do veže. Stúpame po pôvodných drevených schodoch tri poschodia až do miestnosti obloženej drevom so skleneným vrchom a s kovovou konštrukciou. Je pekná, ale bezúčelná. Ak by milenci zatúžili romanticky pozorovať hviezdy, do piatich minút by sa udusili. Okná sa nedajú otvoriť. Vežu nikdy nevyužívali, ak nepočítame spodnú miestnosť, kam sa vojde tridsať bicyklov.

Byty v dome sú v osobnom vlastníctve, veža je majetkom obyvateľov domu. Nikdy nebola zrekonštruovaná. „Snažíme sa obyvateľov domu presviedčať, aby sa o ňu starali, no nikto nemá peniaze nazvyš, a tak vždy zaznie - prispejte! Lenže zákon mestu neumožňuje, aby prispievalo na rekonštrukciu objektov, ktoré nie sú v jeho vlastníctve,“ hovorí Jaroslav Šlesar.

„Máme v pláne vytvoriť s obyvateľmi domu neziskovku a cez ňu financovať opravu veže,“ dodáva. K obytnej štvrti patrí aj Kultúrna beseda, jediný úplne zrekonštruovaný objekt. Všetky pôvodné architektonické ozdoby zostali zachované, aj keď zapochybujete, či by sa Krohovi páčila kombinácia krikľavožltej a zelenej. V budove je zasadačka miestneho úradu a svadobná sieň. Na kultúru ju využíva iba klub dôchodcov.

Symbol

Veža s hodinami na dome na Ulici 29. augusta v Handlovej je ešte monumentálnejšia ako tá v Novej Dubnici. Prešla niekoľkými rekonštrukciami, vlastníci domu museli najskôr vymeniť dlažbu na terase, aby im nezatekalo do bytov. „Stála nás veľa peňazí,“ hovorí Igor Reiff, obyvateľ domu.

Potom vežu predali za symbolickú korunu súkromnému vlastníkovi, ktorý dúfal, že raz bude časťou jeho bizarného bytu. Investoval do nej šesťstotisíc korún, ale nedohodol sa s vlastníkom bytu pod vežou, a tak má iba vežu, byt nie. Zvnútra slúži veža iba ako prístup k veľkým hodinám. Zato zvonka je to symbol Handlovej, nechýba na žiadnej pohľadnici.

Igor Reiff, bývalý riaditeľ baní, videl, ako sa stavia, keď bol v roku 1957 ako študent VŠ baníckej na praxi v Handlovej. Po skončení školy dostali s manželkou v Handlovej byt aj prácu v baniach. O dva a pol roka, keď čakali dieťa, požiadali o väčší byt. „Ponúkli nám jeden na sídlisku Sever, ale ten sa nám veľmi nepáčil. Potom som sa dozvedel, že z tohto bytu odchádza vlastník,“ hovorí.

V tom čase bol Reiff perspektívny káder, vedúci šachty Východ, a štvorizbový byt v dome pod vežou mu pridelili. „V roku 1960 bol v Handlovej veľký zosuv pôdy a stovkám ľudí zasypalo byty. Celé rodiny sa sťahovali do nedokončených bytoviek na sídliskách a nám povedali, že sa musíme nasťahovať ihneď, lebo o deň neskôr by už byt pod vežou nemusel byť voľný,“ spomína si.

Sťahovanie naozaj trvalo iba jediný deň. V dome bývali najmä mladé rodiny baníkov, detí bolo toľko, že museli ku škole dostavať nové triedy, inak by sa učilo na zmeny.

Najlepšie bývanie

Igor Reiff je dnes na dôchodku a z baní v Handlovej funguje už iba tá východná šachta, ktorú kedysi riadil. Je smutne známa banským nešťastím s dvadsiatimi zasypanými baníkmi, a ako hovorí, aj tu sa ťažba onedlho skončí. Dom pod vežou však stále slúži a Igor Reiff nikdy nepomyslel na to, že by išiel bývať inam.

Hoci... „Mne sa sorela nepáči. Susedné budovy sú premostené a nikto nevie prečo, lebo tade nikto nechodí. Vymenili nám všetky sporáky za elektrické, lebo prišli na to, že plyn by zničil stenu veže pri komíne, a to množstvo malých komínov na terase sa stalo zbytočným. Museli sme dve miestnosti zospodu zatepliť, lebo nám stále vyrážali plesne a dlaždice tam boli osadené veľmi ledabolo...“ pokračuje výpočet chýb.

Ale napokon dodá: „V Handlovej neexistuje lepšie bývanie.“

Typický byt socialistického baníka

Primátor Handlovej Rudolf Podoba si spomína na fotografiu v časopise zo sedemdesiatych rokov, na ktorej bol zobrazený „typický byt socialistického baníka“.

Bol to práve štvorizbový byt v dome pod vežou na sídlisku Juh, ktoré vyrástlo v päťdesiatych rokoch v čase modernizácie a elektrifikácie bane. Vtedy prichádzali do Handlovej za prácou tisícky ľudí. Rovnako ako v Novej Dubnici pracovník dostal so zmluvou byt, ak mal rodinu, ak nie, slobodáreň.

„Baníci boli vždy zdrojom veľkých sociálnych nepokojov, a tak sa ich štát snažil podchytiť. Úloha štátu bola stavať byty pre ľudí, ktorí sem prichádzajú pracovať. Sídlisko Juh bolo prvé a je naozaj ukážkové. Aj v iných častiach mesta sú domy rovnako dispozične riešené, ale chýba tam tunajšia výzdoba,“ hovorí architekt Patrik Juríček.

Sorela bola podľa neho pre mesto prínosom z hľadiska urbanizmu, aj kvality bývania. Oproti baníckym domom, kde často v jednej izbe s kuchyňou žila šesťčlenná rodina, ponúkali moderne vybavené dvoj-, troj- a štvorizbové byty víziu bizarného luxusu. Boli vybavené kúpeľňou a splachovacím záchodom a ten vtedy nemali takmer nikde.

Korela

Aj Handlová má slobodárne, hovoria im sedemstodvadsiatky - podľa počtu bytov. Priečelia zdobia banské motívy, hviezdy a kladivá, majú rôzne výklenky, oblúky, plastické ozdoby, veľké oblúkové portály. Ale nie všetky.

Na začiatku ulice je budova, ktorá je na prvý pohľad nová, postavená tak, aby sa podobala soreláckym objektom. No nie je to pravda. Toto je zateplená sorela! Všetky ozdoby zostali pod polystyrénom, a domaľované oblúky pôsobia komicky. Japonský turista, ktorý o Slovensku nakrútil dokumentárny film, nazval tento štýl korela. Na Ulici 29. augusta už má troch reprezentantov.

Kým v Novej Dubnici majú problém s rekonštrukciou, Handlová má opačný problém - tu sa obnovuje príliš horlivo. Sorela mizne pod polystyrénom a mesto je bezmocné. „V kultúrnej spoločnosti by ani nemal vzniknúť architektonický návrh, ako bol tento,“ hovorí architekt Patrik Juríček.

Zatepľovanie budov na sídlisku Juh odsúdil aj primátor Podoba. Obrátil sa o pomoc na trenčiansky pamiatkový úrad. Odpoveď bola negatívna, pamiatkový úrad vraj môže ochraňovať iba objekty, ktoré sú v jeho pôsobnosti. „Existujú aj iné metódy, ako zabezpečiť energetickú úspornosť budov, pri barokovej budove to určite nebudete robiť polystyrénom,“ hovorí primátor.

Ukazuje nám dlhý zoznam výnosov a komunikácie s ministerstvom kultúry od roku 1995, vyhýbavé odpovede a odmietavé stanoviská k vyhláseniu pamiatkovej zóny. „V septembri dávame mestskému zastupiteľstvu na schválenie návrh, kde tieto budovy dopĺňame do zoznamu pamätihodností Handlovej.

To však nie je právne dosť silný prostriedok, aby sa zabránilo ďalšiemu zatepľovaniu. Myslím, že pamiatkari sa spamätajú, až keď bude niekto chcieť zatepliť vežu,“ dodáva.

Koniec sorely

Sorela bola prvým príkladom socialistickej architektúry na Slovensku a spája sa s obdobím stalinizmu, kolektivizácie a industrializácie. Aj architektúra bola vtedy nositeľom ideológie, ale vonkajšiu formu často dopĺňali ľudské podmienky na bývanie, cielene funkčný obytný celok. Spolu s kultom osobnosti Stalina v Sovietskom zväze vraj odsúdili tento architektonický smer.

Socialistická výstavba pokračovala ďalej bez ideologických znakov monumentálnosti, ale aj bez snahy poskytnúť ľuďom naozaj ľudské podmienky bývania. Prišiel čas panelákov, ktoré sa nakoniec stali oveľa výraznejším symbolom socializmu než sorela.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].