Ako na inej planéte: Keby vám v sci-fi filme premietli takúto scénu, vyznela by dôveryhodne, však?

Star Trek pri Jelšave: Úchvatné chodby magnezitových baní vyzerajú ako z iného sveta

Magnezit z jediného kopca pri Jelšave nám vystačí ešte na sto rokov

Domov

Na Mikuláša, 6. decembra 1954, na Hrádku odpálili výbušninu. Nebolo to nič výnimočné, razili banskú prieskumnú štôlňu Kapusta, pomenovanú podľa banského revírnika v Ochtinej Jána Kapustu. Nasledujúci deň ráno, keď sa usadil prach, však našli na konci chodby väčší otvor, ktorý viedol do veľkej tmavej siene plnej bielych kvetov. A hoci na Slovensku máme okolo sedemtisíc jaskýň, kvety sú iba v jedinej. Aragonitové kvety v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Nikto ich nehľadal, a predsa ich našli. Hľadali magnezit, o ktorom sa v okolí Jelšavy vtedy vedelo už vyše pol storočia, a našli aragonit.

Záhuba veveričky so zvončekom na krku

Kde sa vzali? Dozviete sa, že kedysi dávno tu bolo more, asi pred päťsto miliónmi rokov, keď Zem patrila dinosaurom. Usilujete sa predstaviť si, ako v tom mori žili mušle, rástli koraly a ako to more napokon zmizlo. Zem sa vyvrásnila, v hĺbke dnešného kopca Horný Hrádok vzniklo niekoľko tektonických zlomov. Tlak, teplo, vlhko a nekonečný čas. Dutina plná mastných okrov, kde kvapká voda a za tisícročia odnáša kúsok po kúsku zvetraných hornín, kým na strope nezostanú len biele kvety. Aragonitové kvety.

Koraly po štyristo dvadsiatich miliónoch rokov! Obrovské jaskynné siene posiate bielymi zázrakmi, ktoré sa dostali aj do Zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. To sa však nedá povedať o neďalekých jelšavských magnezitových baniach. Ak sa o nich začnete s ľuďmi v okolí zhovárať, väčšinou nad nimi zlomia palicu a rozprávajú o tom, ako za vyše sto rokov svojej existencie, hoci zamestnali niekoľko generácií obyvateľov, zničili prírodu v blízkom okolí fabriky.

Údržbárska dielňa: Marián tu pracuje trinásť rokov.
Údržbárska dielňa: Marián tu pracuje trinásť rokov.
JÚLIUS DUBRAVAY

Údržbárska dielňa: Marián tu pracuje trinásť rokov. Foto: Július Dubravay

Niektorí im pripísali aj skazu celého regiónu a v nostalgických spomienkach dokonca s láskou hovoria o kopci nad mestom, kde rástli stromy, po ktorých poskakovali veveričky. Jednu miestni údajne skrotili a behávala k nim domov s červenou stužkou a so zvončekom na krku! Aj o ňu vraj svet pripravila magnezitka. Pravda je, že to, čo vidieť na povrchu, veľmi pekné nie je. Ale to, čo sa skrýva pod zemou, to je úžasné! Približne päťdesiatkilometrový svet baní veľkých ako katedrály, v ktorých sa môžete voziť aj na nákladiaku!

Nečakajte tu úzke chodbičky ako v uhoľných baniach, tunajšie majú rozmery šesť krát päť metrov a každých desať metrov ich podopiera pilier z masívu veľký sedem krát sedem metrov. Tu naozaj nič nie je malé, azda iba podzemná jedáleň, kam baníkom dovážajú obedy a oni ich pokojne a s chuťou jedia aj pri predstave, že nad nimi je 200 metrov horniny. Kopec, samozrejme, veľký, Dúbravský masív, v ktorom sa ukrýva 250 miliónov ton magnezitu, zásoby na sto rokov. Teda ešte na raz toľko, koľko už baňa funguje.

Ako sa projektanti prerátali

„Magnezit objavili tesne pred koncom devätnásteho storočia,“ hovorí Peter Košinár, výrobný riaditeľ Slovenských magnezitových závodov. Podľa záznamov v kronike mestský účtovník Juraj Farkaš 2. júna predložil správu, že dva „kamene“ nájdené v oblasti Dúbrava sú magnezit. Kocky boli hodené, v Jelšave sa čoskoro rozbehla nielen ťažba magnezitu, ale aj jeho spracovanie. V rokoch 1901 až 1917 tu bola povrchová baňa, po vzniku Československa postavili novú fabriku, ale keď Maďarsko anektovalo náš juh, ocitla sa za hranicou.

Tesne za ňou, Slovensko bolo vlastne „za cestou“. Fachčila aj počas vojny, aj Maďari potrebovali magnezit, pretože železiarstvo bolo v tých časoch mimoriadne dôležité. „Najväčší rozvoj však fabrika zažívala v rokoch 1967 až 1972, keď postavili rotačné pece, ale to bol aj začiatok problémov s ekológiou,“ hovorí Peter Košinár. Projektanti stavili na cementárenskú technológiu a namiesto vyrátaných deväť gramov tuhých látok v kubickom metri plynu vychádzajúceho z pece sa do elektrofiltrov valilo až 90 gramov.

Podzemný svet: Pre laika dokonalý labyrint, ale občas tu zablúdia aj noví baníci.
Podzemný svet: Pre laika dokonalý labyrint, ale občas tu zablúdia aj noví baníci.
JÚLIUS DUBRAVAY

Podzemný svet: Pre laika dokonalý labyrint, ale občas tu zablúdia aj noví baníci. Foto: Július Dubravay

Ešte inak, v roku 1980 vypúšťala magnezitka do ovzdušia 4 400 ton tuhých emisií ročne a rástli aj haldy dolomitického odpadu v jej okolí. Na halde Kohútik sa postupne nazbieralo okolo 6 miliónov ton banského odpadu. A blízke okolie fabriky pokryli - škrupiny. Prach a voda vytvorili akoby betónový povlak, ten pochoval zem a čo zostalo pod ním, bolo mŕtve. Okolie fabriky pripomínalo mesačnú krajinu. Bolo nám ten magnezit treba?

Veď to, že bolo. Kým aragonit sa nezíde na nič, ak teda nebudeme brať vážne to, čo sa o ňom píše na internete - že je vhodný najmä pre Kozorožcov, že je vynikajúcim spoločníkom pri strese a hneve a tlmí prudké a výbušné povahy -, bez magnezitu sa nezaobíde najmä železiarstvo. Je žiaruvzdorný, vykladajú sa ním vysoké pece. Ak šamot vydrží, povedzme, teplotu 1 400 stupňov Celzia, magnezit o tristo viac a niektoré druhy aj 2 200 stupňov Celzia. A ak máte doma lepšiu akumulačnú pec, možno ho máte aj v nej.

Pozemská realita

„Zabudli ste zamknúť auto.“ Veta, ktorá sa nám vyšmykne z úst bez toho, aby sme zhodnotili realitu. Kto by ho asi tak mohol ukradnúť uprostred bane? Necelá stovka baníkov určite nie, tí majú inú robotu. „Načo?“ reaguje protiotázkou vedúci bane Marián Matej a ukáže sa, že on myslí na celkom iné nebezpečenstvo: „Keď mi ho ten ťažobný stroj prejde, aj tak to bude jedno.“ Kráčame k prvému stroju a vidíme, ako rýpe horninu. O poschodie nižšie zasa obrovský nákladiak jazdí hore-dole okolo piliera a na lyžici, kam sa zmestí desať ton nákladu, čosi priváža.

Je to pohľad ako zo sci-fi filmu a pokojne by sa mohol odohrávať na vzdialenej planéte vo veľmi vzdialenej budúcnosti. Ale realita je pozemská - jeden rýpe novú horninu s obsahom magnezitu a druhý zaváža nedávno vyťažené priestory sutinou. A tak dokola šesť a pol hodiny, toľko približne trvá jedna zmena baníka, kým nenastúpi druhá zmena. Pol druha hodiny z pracovnej zmeny trvá, kým ho na pracovisko dovezú a potom zase odvezú tunelom von. Dohovoriť sa však, v akej hĺbke je ústie tunela, je ťažké. My sa pýtame, koľko metrov horniny je nad nami, a nám vysvetľujú, v akej sme výške.

Rekultivované: Hlušina nie je toxická, stačí navoziť zeminu a posadiť rastlinstvo.
Rekultivované: Hlušina nie je toxická, stačí navoziť zeminu a posadiť rastlinstvo.
JÚLIUS DUBRAVAY

Rekultivované: Hlušina nie je toxická, stačí navoziť zeminu a posadiť rastlinstvo. Foto: Július Dubravay

Dozvedáme sa, že už boli v hĺbke 220 metrov a „teraz idú dohora“ a aby to nebolo také jednoduché, vchod je vo výške 323 metrov nadmorskej výšky. Vlastne je to fuk. Sme v kopci, ktorý je celý prevŕtaný. A keď skončia ťažbu na jednom mieste, zasypú ho sutinou a pokračujú vyššie. Pozeráme sa na iný obrovský stroj, ktorý s chirurgickou presnosťou vŕta načrtnutú čiaru v stene - tu čoskoro vyletí do luftu päťsto ton horniny hneď, ako z bane všetci odídu. Opäť futuristický pohľad.

Na rozdiel od dielničky, kde sú chlapi, ktorí ovládajú „čierne remeslo“. To sú takí, čo pracujú s vazelínou a olejom. Údržbári mašín. „Trinásť rokov tie stroje opravujem, teraz aj tie švédske,“ hovorí Marián, „keď ma preškolili.“ Keď sa ho spýtame, či už bol na výlete v aragonitovej jaskyni, pozrie na nás s úžasom v očiach. „Bol som tam ako decko, stačilo.“ Očividne ho život v podzemí fascinuje menej ako nás, a to sme sa práve dozvedeli, že máme nad hlavou dvesto metrov horniny.

Autobusom do bane

Pochváľme sa. Pokiaľ ide o magnezit, sme jedným z jeho hlavných svetových producentov - po Číne, Rusku a Turecku. Slovenské magnezitové ložiská sa tiahnu od Lučenca až po Košice. Exportujeme takmer 90 percent toho, čo sa v Jelšave vyrobí. A to sa tu hráme iba s jedným kopcom a ešte sa s ním sto rokov hrať budeme. Mimochodom, už teraz vieme, že máme aj ďalšie zásoby - dokopy okolo pol miliardy ton. Vďaka vám, slané morské roztoky, ktoré ste tu pred miliardami rokov vznikli!

Lenže my chceme aj veveričky s červenými stužkami a so zvončekmi na krku. „V polovici 80. rokov minulého storočia kúpil závod látkové filtre a množstvá tuhých emisií sa začali znižovať. V roku 1990 ich bolo z pôvodných 4 400 ton už len 695 ton, v roku 2000 - 145 ton, o desať rokov neskôr 14 ton a v roku 2012 už len desať ton,“ hovorí Peter Košinár. Podľa jeho slov to súvisí aj s tým, že od roku 1994 je závod akciovka a jeho majitelia žijú v blízkom okolí.

Jelšavská magnezitka: Jej história siaha až do konca 19. storočia.
Jelšavská magnezitka: Jej história siaha až do konca 19. storočia.
JÚLIUS DUBRAVAY

Jelšavská magnezitka: Jej história siaha až do konca 19. storočia. Foto: Július Dubravay

„Povedali sme si, že ideme dávať fabriku do poriadku. Znižovanie emisií však nie je to jediné, o čo sa usilujeme. Postupne miznú aj haldy,“ dodáva a vysvetľuje, že už vydobyté priestory zavážajú nielen „čerstvou“ hlušinou, ale aj tou z háld. Doteraz zmizla približne tretina z haldy Kohútik, vraj najmenej dva milióny ton. Nielen preto, že čo oko nevidí, to srdce nebolí, ale aj preto, že sa tým zvýšila bezpečnosť dobývania. Keď už je reč o Kohútiku, vlani ho začali rekultivovať.

Hlušina z magnezitových baní nie je toxická, stačí „zoškriabať škrupinu“, navoziť zeminu a posadiť rastlinstvo. „Naviezli sme dvetisíc ton zeminy a zrekultivovali sme 20-tisíc štvorcových metrov, okrem trávy sme tu vysadili bresty, agáty, borovice, tamarišky...“ Nuž a vyschlo aj odkalisko. Plocha ako zo tri futbalové štadióny, úložisko odpadu. Rozdrvenú horninu premývajú pri výrobe koncentrátov vodou. Dnes inak ako kedysi, v časoch, keď všetko, čo bolo menšie ako milimeter, skončilo na odkalisku.

Peter Košinár: Snaží sa o ekologickejšiu ťažbu.
Peter Košinár: Snaží sa o ekologickejšiu ťažbu.
JÚLIUS DUBRAVAY

Peter Košinár: Snaží sa o ekologickejšiu ťažbu. Foto: Július Dubravay

Dalo by sa to nazvať - kameň v prášku. „V tejto chvíli to všetko nedokážeme využiť, ale je v tom veľa horčíka, z ktorého by sa dal v budúcnosti vyrobiť povedzme kovový horčík,“ hovorí Peter Košinár a dodá, že je to úžasná vec využívaná v automobilovom, elektronickom aj leteckom priemysle a že to má lepšie vlastnosti ako zliatiny hliníka a že z takých horčíkových zliatin sa napríklad robia bloky najlepších automotorov. Úžasné je i to, že dole pod odkaliskom je vodná plocha, kde žijú ryby. Dokonca vraj šťuky.

Zdá sa, že aragonit a magnezit sa konečne skamarátia. Magnezit už nebude strašiť ľudí cestou k aragonitu. Ale jaskyňa a bane majú čosi predsa len spoločné - oplatí sa ich vidieť. Do jaskyne sa dostane každý, ale ako sa dostať do bane? Jednoducho. Treba len vystriehnuť, kedy závod otvára svoje brány návštevníkom. A potom sa dať odviezť do podzemia. Autobusom.

Domov