Štát na darcov krvi kašle, kvôli odberom si berú náhradné voľno!

Ľuďom, ktorí denne zachraňujú životy, nedáva spoločnosť skoro nič. Ani len pocit výnimočnosti.

Umelú krv ešte nikto nevymyslel. Bývali časy, keď darcovia krvi požívali všeobecnú úctu. Štát im poskytoval finančnú odmenu, dostávali obložené misy, červené víno, deň plateného voľna, v práci zamestnávatelia vešali ich fotografie na tabule cti, doktori ich na vyšetrenia brali prednostne a odovzdávanie plakiet bolo skutočným slávnostným aktom.

Viacnásobní darcovia sa objavovali na stránkach novín, v televízii. Vedelo sa o nich. Časy sa však zmenili. Dnes ich v transfúznych staniciach ocenia lacným obedom, prípadne dvojeurovým gastrolístkom, kávou z automatu a čajom z nemocničného kanistra.

Vo viacerých zdravotníckych zariadeniach sa personál snaží pachuť tejto mocenskej arogancie zjemniť úsmevom a milým správaním, nedokážu však zahladiť smutnú realitu, že ľudia, ktorí nezištne zachraňujú životy, sú pre spoločnosť už len živé zásobníky krvi.

Čísla v databáze, ktoré na esemeskový povel napochodujú a otrčia žily...

Keď darcovia doplácajú

Ešte pár rokov po revolúcii mali darcovia krvi stále isté výhody. Vo veľkých mestách mohli využívať hromadnú dopravu bezplatne, dokonca získavali daňovú úľavu. Tú im pred vyše desaťročím poslanci zrušili a viacero miest, vrátane Bratislavy, upustilo aj od dopravy zadarmo, hoci sa týkala len viacnásobných darcov.

Niektoré samosprávy zachovali aspoň drobné benefity. Zľavnené vstupenky na kultúrne a športové podujatia, voľný vstup na kúpaliská či parkovanie zdarma. Štát však len zaznamenáva, koľko krvi zdravotníci „stočili“.

„Poslanci, ktorí pre ľudí nič nerobia, majú MHD zadarmo a darcovia krvi si ju musia platiť!“ hnevá sa Bratislavčan Zdeno. On sám má za sebou asi pätnásť odberov, dnes by však už nešiel. „Moja dcéra to vníma inak. Keď jej zavolajú, neváha. Viem, robí to z dobroty srdca, ale za čo? Minule po odbere odpadla v električke. Teraz ju tam radšej vozím a obaja dve hodiny chýbame v práci. Nehovoriac o nákladoch na benzín. Nielenže za svoju službu zdravotníctvu nič nedostane, ešte sama riskuje zdravie a dopláca.“

Zdenova dcéra Katka prudko protestuje. Je presvedčená, že pomáhať treba za každých okolností. Na odbery krvných doštičiek chodí už niekoľko rokov a bronzovú ani striebornú plaketu si neprevzala. Neprikladá im význam. „Pre mňa je najdôležitejší úžasný pocit z toho, že pomáham ľuďom, ktorí trpia leukémiou. Je to vec svedomia každého z nás.“

Štát nič nedáva, len berie

Podmienky a drobné benefity sa menia od mesta k mestu. Všade však nachádzame mnoho ľudí, ktorých znechucuje súčasná situácia. Vrátane tých, ktorí vlastnia najcennejšie Kňazovického plakety. Myslia si, že pre takýto prístup bude darcov len ubúdať.

Drahovčanovi Mariánovi Manákovi sa doma skvie Jánskeho plaketa a hrdí sa takmer sedemdesiatkou odberov. Prvýkrát sa na transfúznej stanici objavil ako vojak. Za opušťák. Neskôr už len za dobrý pocit a kvalitné vyšetrenie krvi.

Keď v nemocnici potrebovali, zavolali alebo len poslali správu.“ Išiel. Veď to bolo pre dobrú vec. Stal sa dokonca členom výboru územného spolku Slovenského Červeného kríža, aj tak však len bezmocne sledoval, ako sa darcovia viac a viac dostávajú na vedľajšiu koľaj. Ranou pod pás bola zmena zákona, na základe ktorej poslanci zrušili 24 hodín voľna po odbere.

Nová úprava už hovorí len o čase nevyhnutnom na dopravu, odber a zotavenie. Ani to však zamestnávatelia nerešpektujú. Darcovia si musia brať neplatené voľno alebo dovolenku. „Cez našu organizáciu sme chceli niečo zmeniť. Ale nedarilo sa. Štát len berie a berie...“

Podobne vidí situáciu 56-ročný Ján Zemko z Dolného Lopašova. Ten už má s vyše stovkou odberov všetky medaily, ktoré existujú. Nemieni prestať, hoci ho štve, čo sa deje. „Poznám veľa ľudí, ktorí prestali chodiť na odbery len preto, že ich nechceli púšťať z práce,“ hovorí.

Nežiadame extra benefity. Ale brať si dovolenku, ak chcem niečo darovať?" Pomoc chorým však nevzdáva. Dokonca presvedčil svojich troch synov, aby sa k nemu pridali. Možno za to môže aj personál na transfúznom oddelení. „Panuje tam doslova rodinná atmosféra. Vždy odtiaľ odchádzam s vedomím, že som možno niekomu pomohol. Akosi ľahšie sa mi dýcha a pociťujem takmer šťastie. To si nechcem dať vziať.“

Zákonodarcom sú ukradnutí

Ani zdravotníci nie sú nadšení. Súčasný stav podľa nich ťažko motivuje nových darcov, súčasných je žalostne málo a potreba krvi hrozivo stúpa. „V minulosti bolo skutočne veľa vecí inak,“ priznáva lekárka, ktorá pracuje vyše tridsať rokov na transfúznej stanici.

Darcom sme prejavovali úctu, mali rôzne výhody a slávnostné odovzdávanie plakiet naozaj niečo znamenalo. Počas spoločnej republiky pozývali ocenených do Prahy, potom do Bratislavy a teraz sa všetko deje na krajskej či lokálnej úrovni. Niet peňazí.“

O nevyhnutnom čase na odber a zotavenie darcov si myslí svoje. „Ľudia si musia brať voľno, ktoré im mnohí podnikatelia nezaplatia, alebo prichádzajú po nočných zmenách. Ak človek v priebehu pár minút stratí skoro pol litra krvi, telo to cíti. Malo by byť pripravené, oddýchnuté, darca by mal mať v sebe dostatok tekutín a ľahké raňajky. Každý človek odber znáša inak a môže dôjsť k výraznému poklesu tlaku, výnimočne i ku kolapsovým stavom. Deň odpočinku bez fyzickej námahy by mal byť samozrejmý.“

Myslí si, že dnes na dobrovoľných darcov krvi nikto neberie ohľad. „Naši zákonodarcovia sa správajú, akoby im to bolo jedno. Sami sa dajú ošetriť v zahraničí alebo na súkromných klinikách a na bežných ľudí nemyslia. Pre darcov nerobia absolútne nič.“

Hnevajú ju aj takzvané mobilné odberové jednotky Národnej transfúznej služby. "Prídu raz za čas, urobia šou, naženú darcov a napíšu článok do novín. Vyzerá to dobre, ale fakt je, že nemocnice potrebujú krv priebežne a stále, nie nárazovo. Navyše tak krv z regiónov vlastne berú do iných miest. Hlavne do Bratislavy. A u nás potom chýba.“

Odbery priamo na pracoviskách týmito mobilnými jednotkami pokladá za nenormálne. „Možno to je podľa zákona v poriadku, ale z lekárskeho pohľadu rozhodne nie,“ tvrdí. „Veď nás Štátny ústav pre kontrolu liečiv pravidelne prísne kontroluje. Čistotu, sterilitu, dodržiavanie najvyšších hygienických štandardov. Ako niečo také môžu zvládnuť niekde v exteriéri, dokonca v prostredí výrobných podnikov?“ Dodáva, že aj filozofia takéhoto postupu je pomýlená a popiera potrebu oddychu pre darcov.

Nie každý sa po strate krvi môže rovno postaviť k pásu a pokračovať v práci. To nepripúšťa ani súčasný zákon.

Chceme trh? Tak buďme dôslední

Odborný lekár so štyridsaťročnou praxou je ešte tvrdší. „Napriek obrovskému pokroku vedy a medicíny v ostatných dekádach, keď vznikla napríklad transplantačná medicína, začala sa uplatňovať nanotechnológia a medicína už dokáže pracovať na bunkovej úrovni, sa doteraz nepodarilo vytvoriť plnohodnotnú náhradu krvi. Aj preto je darcovstvo jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré pomáhajú zachrániť život,“ hovorí.

„Darcovia krvi nerobia túto službu zo zištných dôvodov,“ upozorňuje odborník. „Práve preto by mali byť ocenení minimálne tým, čo dostávali ani nie pred tridsiatimi rokmi. V dnešnom ponímaní ‚humanity‘ sa všetko meria trhovým mechanizmom a krv má tiež svoju trhovú hodnotu. Táto skupina ľudí má teda, podľa mňa, jasný nárok na úľavy v cestovaní MHD, prednostné vyšetrenia u lekárov, príplatky v zamestnaní dotované štátom, úľavy na daniach... Skrátka, máme sa k nim správať s úctou za to, že nám drahocennú tekutinu poskytnú vždy, keď ju nutne potrebujeme! Možno to bude znieť nadnesene, ale oni v podstate prelievajú krv za vlasť.“