Ako z Pána prsteňov: Horný kostol banskoštiavnickej kalvárie je najmä počas inverzie súčasťou prekrásnej scenérie.

Štiavnická Eiffelovka. Vystupuje z vyhasnutej sopky a týči sa nad mestom ako nemý strážca

Takmer za desať rokov opravili asi šesťdesiat percent areálu, ruku k dielu priložili dobrovoľníci z celého sveta.

Domov

Horný kostol banskoštiavnickej kalvárie je najmä počas inverzie súčasťou prekrásnej scenérie. „Celé mesto je v hmle a z nej vystupuje kostolík, ktorý akoby sa vznášal na bielom mori. Obraz ako z Pána prsteňov,“ opisuje Martin Macharik, šéf Kalvárskeho fondu. „Hocikomu sa to však nepodarí zachytiť. Musíte vystriehnuť správne podmienky.

Najlepšie je dohodnúť sa s Rómami, ktorí bývajú na kopci, aby vás upozornili, keď sa objaví taká hmla,“ usmieva sa. Zasadzuje sa o to, aby sa z kalvárie, jednej z najvýznamnejších barokových pamiatok na Slovensku, stala banskoštiavnická Eiffelovka. „Niečo, čo sa každému vo svete vybaví pri predstave tohto stredovekého mestečka,“ dodáva.

Blížia sa k cieľu

V roku 2006 sa našli nadšenci, ktorí chceli štiavnickej kalvárii vrátiť zašlú slávu. Napríklad pamiatkarka a výskumná pracovníčka Katarína Vošková a Martin Macharik. O dva roky vzniklo občianske združenie Kalvársky fond, v ktorom sú zastúpení aj vlastníci. „Takmer za desať rokov sme opravili asi šesťdesiat percent areálu,“ hovorí Martin Macharik. Novú tvár dostal Dolný kostol, desať kaplniek, množstvo oltárov a sôch.

„Mnoho návštevníkov si ani neuvedomí, koľko tu bolo práce - od statiky, spevňovania až po napodobňovanie rôznych nedokonalostí do výsledného vizuálu,“ opisuje reštaurátor Ján Fečo. Kadečo objavil pri oprave barokových skvostov. Odkazy majstrov staré viac ako sto rokov ukryté niekde v sochách či náboje v Ježišovom srdci. Ukazuje nám jednu z posledných dokončených vecí - kaplnku Ecce Homo. „Dole je žalár, kde bol Kristus zavretý, hore je Pilátov dom, kde ukazuje - Ajhľa, človek! Miesto sôch, z ktorých sú niektoré v múzeu a iné rozkradnuté, sú tam teraz makety,“ hovorí.

Kto príde, pochopí

Počas leta sú práce na kalvárii v plnom prúde. Dobrovoľníci nehľadia na ostré slnečné lúče a prikladajú ruku k dielu. Vznešenému. Veď v roku 2007 bol tento zničený štiavnický skvost zaradený na zoznam sto najohrozenejších pamiatok sveta. „Bola som tu prvý raz pred piatimi rokmi v takom istom tábore. Zamilovala som sa do Banskej Štiavnice aj do myšlienky zrekonštruovať kalváriu,“ hovorí Monika z Liptovského Mikuláša. „Z našej organizácie sme deviati dobrovoľníci - dvaja Turci, Nemka, Talian, Francúz, Španiel, Američan, Mexičan a ja,“ vymenúva.

Vyše dvojmetrový Tomáš Blaha je z Brna a začínal ako člen európskej dobrovoľnej služby. Tento štíhly usmievavý dlháň je na kalvárii akýsi živý inventár. „Nestačilo mi prísť raz. Mnohí sa mi čudovali, prečo som si z celej Európy vybral práve toto miesto. Tak som im povedal: Príďte do Štiavnice a pochopíte,“ usmieva sa tridsaťročný nadšenec. Už štvrté leto na kopci pri kalvárii hrabe seno, pomáha, kde sa dá, a občas dokonca sprevádza turistov. Slovenské banské mestečko mu, skrátka, prirástlo k srdcu.

Zlodej káblov

Cudzinci sú z uhrančivého miesta na sopke uveličení. Na dobrovoľníckych prácach sa vystriedalo vyše tritisíc ľudí. Medzi domácimi sa však nájde veľa špekulantov. „Nuž, sem-tam nás aj niekto vykrádal. Našťastie, pár rokov je pokoj,“ hovorí Martin Macharik. Spomenie jednu príhodu, ktorá mu nedala spávať. Doslova. „Keď sme kalváriu rozsvietili, tak sem niekto chodil a cvakal káble. Nepríjemná vec, ktorá na niekoľko dní zastavila práce,“ povzdychne si šéf Kalvárskeho fondu.

„Samozrejme, hovorilo sa, že to kradnú Rómovia. Kúpili sme si teda kameru a umiestnili ju do kostola. Lenže ona zachytávala každý pohyb vrátane mačiek. Takže som sa celé noci nevyspal. Zazvonilo mi to, o pár minút prišla fotka s mačkou. A tak to šlo asi dva týždne. Mám zbierku snímok všetkých mačiek z okolia,“ krúti hlavou. Lenže raz sa dočkal.

Prišla mu fotografia muža. V noci zobudil kamaráta a šli si na zlodeja káblov posvietiť. Po krátkej naháňačke ho chytili a priviedli na policajnú stanicu. Nie, nebol to Róm. Róm bol Martinov český kamarát, ktorý mu pomohol výtržníka dolapiť. „Takže kamarát Róm držal toho bieleho zlodeja a policajt nechápal, kto je kto,“ smeje sa. Po tomto incidente krádeže ustali a záchrancovia kalvárie mohli spávať pokojnejšie.

Šliapli vedľa

S kalváriou sa však spája ďalšia kuriózna príhoda. Napravo od Dolného kostola leží hrob. Dlho sa nevedelo, kto je v ňom pochovaný. Predstavitelia mesta si mysleli, že azda sovietsky osloboditeľ. „Pred dvoma rokmi na hrobe pribudol za veľkej slávy a hostí z Ruska pomník s červenou hviezdou,“ rozpráva Martin Macharik. Lenže na druhý deň niekto na sociálnu sieť napísal, že ide o omyl - ten hrob tam bol dávno predtým, než tam mohol zavítať neznámy červenoarmejec.

„Vyšlo najavo, že je tam pochovaný český vojak z Liberca, 24-ročný František Brož. Bol z armády Josefa Šnejdárka, ktorá na Slovensku bojovala proti Maďarskej republike rád,“ vysvetľuje Macharik. Dokonca sa zachovala fotografia z roku 1919, na ktorej stojí hrdinský veliteľ pred štiavnickou kalváriou. „Potom mesto Banská Štiavnica dalo urobiť nový pomník. Už potichu,“ dodáva.

Fenomén Eiffelovky

Nedávno začali opravy na Hornom kostole, ktorý sa vyníma už z diaľky. Ján Fečo teraz reštauruje kamennú sochársku výzdobu jeho portálu. „Našla sa fotografia vojnou zničeného portálu Horného kostola a podľa nej sa dá veľmi podrobne rekonštruovať, čo chýbalo,“ dodáva.

Do roka by mal mať tento krásny objekt nad Štiavnicou inú farbu. Tiež červenú, ale iný odtieň. „Do dvoch rokov by sme chceli ukončiť jeho opravu, ktorá bude stáť približne šesťstotisíc eur,“ priznáva šéf Kalvárskeho fondu.

Stredovekých miest je v Európe požehnane a každé má svoju podmanivú atmosféru. Nadšenci okolo kalvárie sa však usilujú o to, aby Banská Štiavnica mala niečo navyše, niečo, čo bude typické len pre ňu. „Funguje fenomén Eiffelovky, niečo, čo je typické práve pre danú oblasť. A Štiavnicu by mohla prezentovať práve kalvária - ako symbol na kopci,“ zamýšľa sa Martin Macharik.

Iste, chýba parkovisko a nájdu sa aj iné nedostatky, ktoré sa azda časom odstránia. Jej výnimočnosť je najmä v kompozícii a v teréne, kde je vybudovaná. „Kalvária je v meste osvetlená prvá - aj posledná. Slnko ju chytí hneď zrána a takisto večer pri západe. Je veľmi fotogenická a ponúka priam gýčové obrazy. Krásne…“ dodáva.

Sláva aj skaza

Banská Štiavnica má nezameniteľné čaro. Rozprestiera sa v kráteri vyhasnutej sopky. Z nej vystupuje kopec - Ostrý vrch. S myšlienkou vybudovať na ňom rozsiahlu sakrálnu stavbu prišiel jezuitský kňaz František Perger. Základný kameň slávnostne požehnali na Sviatok Povýšenia svätého kríža 14. septembra 1744. Pútnická tradícia na tomto mieste sa začala ešte skôr, než celú kalváriu dokončili.

Na Sviatok Najsvätejšej Trojice sem v roku 1751 zavítal aj manžel Márie Terézie František Lotrinský. Slávnostná posviacka celej kalvárie sa konala na jeseň toho istého roku. Takmer dve storočia veriaci prichádzali na Ostrý vrch s úctou a vďakou. Počas pútí i mimo nich.

Národná kultúra pamiatka na Ostrom vrchu už z diaľky upúta každého návštevníka Banskej Štiavnice. Má dvadsaťštyri zastavení, tri kostoly - Dolný kostol, Sväté schody a Horný kostol, zastavenie Žalár, známy aj ako Ecce homo, a Svätý hrob - jediný objekt postavený na opačnej, východnej strane kopca. V minulom storočí sa však tieto sakrálne objekty dostali do žalostného stavu.

Prvé väčšie škody boli spôsobené v roku 1945 pri prechode frontu. Po roku 1948 štát púte obmedzil. V rokoch 1976 až 1983 prebiehali na kalvárii opravné a do určitej miery reštaurátorské práce. Vtedy získala táto stavba červeno-bielu fasádu, akú poznáme dnes. Po roku 1990, keď sa otvorili hranice, narastal medzinárodný obchod s umeleckými dielami.

„Organizované kriminálne skupiny kalváriu systematicky vykrádali. Zmizli drevené plastiky a desiatky ďalších umeleckých diel,“ povzdychne si Martin Macharik. Ničili ju zlodeji, vandali aj satanisti, ktorí doškriabali fresky a sväté výjavy.

Domov