Ondrej Michna: Ukazuje prvé spôsoby ťažby zlata a striebra.

Štiavnickí baníci: Za zlato platili vlastným zdravím

Nahí, bosí a s chorobami. Za zlato a striebro platili štiavnickí baníci tým najdrahším - zdravím.

Bolo to pred tisíckami rokov, keď pastier oviec podriemkával na vrchu Glanzenberg pri Banskej Štiavnici a zbadal, ako sa na skale oproti vyhrievajú dve jašterice. Obe sa leskli, jedna zlatým, druhá strieborným prachom. Podišiel k skale, odvalil ju a pod ňou objavil zlatú a striebornú rudu. Tak sa podľa povesti začína príbeh štiavnického baníctva. A zrejme je na nej čosi pravdy. Práve na vrchu Glanzenberg, čo v preklade znamená Lesklý vrch, sa začala prvá ťažba vzácnych kovov. Mestu priniesli bohatstvo, ktoré v podobe historických pamiatok možno obdivovať i dnes. Okúsiť však možno aj skutočnú atmosféru podzemia a v Banskom múzeu v prírode sfárať do vyše štorstoročnej bane.

Nahí baníci

Obliekame si plášť, na hlavu nasadzujeme prilbu, do rúk dostávame baterku a vchádzame do bane, odkiaľ vanie pivničný puch a teplota klesá na osem stupňov. Sme v štôlni Bartolomej, približne päťdesiat metrov pod povrchom zeme. Kedysi baníci fárali aj v hĺbke viac ako osemsto metrov. Keďže teploty dosahovali aj tridsať stupňov, pracovali nahí a bosí. Nosili len ošliador, čo je kožená zástera, ktorá im chránila citlivé miesta od pása dolu. Podľa potreby si ju zaväzovali vpredu alebo vzadu. Zlatom vyšívaný plášť aj s ošliadorom mal aj cisár Jozef II., keď v rokoch 1764 a 1783 navštívil bane. Kožená zástera sa stala napokon súčasťou odevu baníka a dodnes sa používa pri akte prijímania študentov baníctva na vysokú školu. „Adept sa postaví na drevený pivový sud, kde pobaví publikum, a s krstným, ktorý ho tam priviedol ťahaním za uši, vypije krígeľ piva.

Na záver musí preskočiť ošliador, ktorý pred ním držia dvaja študenti,“ prezrádza o akcii známej ako skok cez kožu Ondrej Michna z Banského múzea v prírode. Kým sa baníci v minulosti vôbec prvýkrát spustili hlbšie do podzemia, museli sa porátať s troma odvekými nepriateľmi - všadeprítomnou vodou, nedostatkom svetla a vzduchu. Preto v začiatkoch ťažili len na povrchu. Nebolo to však náročné. Zlatom a striebrom sa lesklo celé severné úbočie vrchu Glanzenberg. Zlaté žily objavili Kelti v treťom až druhom storočí pred Kristom. Zlato a striebro ryžovali v okolitých riekach a potokoch, a keďže chceli nájsť ich zdroj, postupovali proti prúdu, až objavili Glanzenberg. Kopali do podzemia, vytvárali si v ňom kutice, no hlbšie ako pár desiatok metrov sa nedostali. Takto sa ťažilo až do dvanásteho storočia, keď uhorský kráľ Gejza II. povolal tirolských a saských odborníkov, ktorí priniesli nové technológie.

Odvtedy datujeme razenie zvislých šácht. Baníci sa spúšťali do podzemia na konopných lanách a pomocou ručného navijaka. Na kolenách odsekávali želiezkom a kladivkom rudu. Svietili si trieskami, neskôr živočíšnym tukom na otvorených kahancoch, ktoré vystriedal olej v zatvorených svietidlách. Až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia prišli karbidky, známe dvojdielne lampy, v ktorých karbid vápnika vytvoril po reakcii s vodou acetylénové palivo. Dnes ich nahradili batériové svietidlá.

Svetové prvenstvo

V podzemí sú vystavené mnohé historické banícke a ťažné nástroje, rovnako ako obrázky znázorňujúce prvé spôsoby ťažby či pokusy o odvodňovanie priestoru a vetranie. Napríklad, na prvý pohľad nezaujímavý, vyše metra hrubý a šesť metrov dlhý dutý kmeň stromu je časťou starého čerpacieho systému z osemnásteho storočia. „Vnútri sa pohybovala drevená piestnica s piestom s koženým tesnením. Systém fungoval podobne, ako keď si hustilkou dofukujete kolesá,“ vysvetľuje Ondrej Michna. Až do sedemnásteho storočia sa na čerpanie vody využívala ľudská sila. Zmeny priniesli až konštruktéri Hellovci - Matej Kornel Hell a jeho syn Jozef Karol. Postavili piestové čerpacie zariadenia, ktoré najprv poháňali ľudia, neskôr zvieratá a napokon na pohon využívali vodu. V náročnom horskom prostredí vzniklo medzi sedemnástym a devätnástym storočím vyše päťdesiat vodných nádrží, známych ako tajchy.

Najväčší podiel na jedinečnom vodohospodárskom systéme mal polyhistor Samuel Mikovíni. Vodné nádrže a banské prevádzky boli poprepájané, vďaka čomu vodu ešte pred tým, ako opustila mesto, viackrát využili na energiu. Bane, kde sa práve pre zatápanie prestalo s ťažbou, boli už pred vodou chránené. Odvádzala sa najmä z dvanástej, poslednej štôlne. Boli to akési podzemné poschodia budované v rozpätí päťdesiatich metrov, kde sa ťažilo. Táto posledná štôlňa bola až do tridsiatych rokov minulého storočia najdlhším tunelom na svete. „Takzvaná Voznická dedičná odvodňovacia štôlňa je dlhá 16 553 metrov a baníci ju razili deväťdesiatsedem rokov. Preto sa jej hovorí dedičná. Odvádzala všetku vodu, preto boli ostatné úrovne pod ňou zatopené,“ hovorí odborník.

Na vetranie priestoru sa vymýšľali lapače vzduchu, mechy, do podzemia dokonca naháňali vzduch akýmsi prášením deky. Vidieť tu možno aj archetyp ventilátora z osemnásteho storočia. Vyzerá ako plné veľké mlynské koleso s kľukou v strede, ktorou sa otáčalo. „Cez mriežky v strede kolesa sa nasával vzduch a vytláčal do dreveného potrubia. Vzduch sa tak dopravoval do čelby, čo je kolmá stena na konci chodby, ktorú vysekávali baníci,“ ukazuje Michna.

Alkohol a choroby

Ako putujeme v podzemí medzi koľajnicami, priestor sa zužuje. Chodba je široká len okolo štyridsať centimetrov a vysoká asi meter a pol. Ocitáme sa v štôlni zo sedemnásteho až osemnásteho storočia. Štiavnické bane vtedy zaznamenávali zlatý vek, pracovalo v nich až do dvanásťtisíc baníkov. Niektoré optimistické zdroje tvrdia, že ručne vyrazili až dvetisíc kilometrov chodieb. „Sme v takzvanej kresanici, čo znamená, že chodba bola vytvorená iba ručnými nástrojmi - želiezkom a kladivkom. Za rok baníci vysekali desať až pätnásť metrov. Museli pritom dodržiavať prísne lichobežníkový tvar. Sekali pred seba, do rudnej žily v skalnej stene. Keď im uhýbala, sledovali ju. Preto je chodba kľukatá,“ dozvedáme sa. Počas zlatého obdobia sa zo štiavnického podzemia vyťažilo ročne takmer 26-tisíc kilogramov striebra a šesťsto kilogramov zlata.

Práca v bani bola často jediný zdroj obživy celej rodiny. Nebolo výnimočné, že v nej pracovali aj ženy a deti. Triedili vyťaženú horninu, pomáhali s ťažnými a čerpacími strojmi. V podzemí končíme prehliadkou techniky dvadsiateho storočia. Sú medzi nimi vrtné kladivá so vzduchovou podperou, ktorých vibrovanie spôsobovalo baníkom vážnu degeneratívnu chorobu kĺbov - vazoneurózu. „Mali také znetvorené ruky, že by ste nepovedali, že je to ľudská dlaň, ľudské prsty. Až sedemdesiat percent baníkov bolo náchylných na vznik tejto choroby,“ hovorí sprievodca. Za ťažkú prácu v podzemí baníci často platili zdravím. Trpeli ankylostomiázou, črevnou chorobou vyvolávanou červom mechúrnikom dvanástnikovým, olovienkou, čo je otrava olovom, a tuberkulózou. Všade bol prítomný alkoholizmus.

V devätnástom storočí sa snažil proti nemu bojovať aj známy lekár Imrich Tóth. Okrem toho, že presadzoval lepšie pracovné a hygienické podmienky pre baníkov, snažil sa zakázať predaj alkoholu v meste. Nahnevaná mestská rada mu za to chcela odňať lekársky diplom, čo sa jej však nepodarilo. A prečo sa zlato a striebro objavilo práve v Banskej Štiavnici? Pred dvadsiatimi miliónmi rokov bol na jej území obrovský stratovulkán, ktorý sa rozprestieral od Levíc po Zvolen a od Krupiny po Novú Baňu. V čase odpočinku sopky presakovala cez trhliny do podzemia voda, ktorú vo veľkých hĺbkach pri vysokých teplotách a tlaku obohacovali minerály. Pokles teploty a tlaku počas stúpania k povrchu zase spôsobil kryštalizáciu minerálov. Najbližšie k povrchu sa usadili kryštály mineralizované zlatom a striebrom.

Smerom do hĺbky prevládalo olovo a zinok, najhlbšie boli medené rudy. Aj preto ťažbu zlata a striebra vystriedalo v roku 1947 dobývanie olova a zinku. V roku 1993 po viac ako tisíc rokoch ťažbu v Banskej Štiavnici ukončili.

Rcepty

Štiavnický trokár

Do 500 gramov hladkej múky pridáme 175 gramov masla, dve deci teplého mlieka, 30 gramov kvasníc. Vypracujeme cesto, ktoré dáme vykysnúť na teplé miesto. Potom ho na pomúčenej doske rozvaľkáme na dvojcentimetrovú hrúbku. Oškvarky, ktoré sme si predtým pomleli nadrobno, rozdelíme na tri dávky. Prvú nanesieme na rozvaľkané cesto, sformujeme do bochníka a necháme asi pätnásť minút odležať. Postup zopakujeme dvakrát. Napokon bochník opäť rozvaľkáme, vložíme ho na plech namastený maslom, nožíkom zľahka vyznačíme mriežku, posypeme rascou, potrieme vaječným bielkom a dáme piecť do rúry vyhriatej na 180 stupňov.

Krampampula

Pravú štiavnickú banícku krampampulu, čiže teplý alkoholický nápoj, pripravíme z litra vodky, respektíve čistého liehu, údenej slaniny a kryštálového cukru. Najskôr nadrobno posekanú slaninu usmažíme na miernom ohni. Keď začne hnednúť, pridáme vodku. Ak používame čistý lieh, najskôr ho zriedime dvoma decilitrami prevarenej vody. Pridáme dve lyžice kryštálového cukru, zamiešame, privedieme do varu a okamžite odstavíme.

Banské múzeum

Otváracie hodiny: V máji až septembri sú vstupy každú hodinu. V utorok až nedeľu od 9.00 do 18.00, v septembri do 17.00. Pondelky o 12.00, 14.00 a 16.00, v septembri je v pondelok zatvorené.

Vstupné: dospelí - 5, deti a študenti od 6 do 18 rokov, dôchodcovia, držitelia ZŤP, ISIC, ITIC, Euro 26 - 2, rodinné - 12 (dve dospelé osoby, dve deti do 15 rokov)

Parkovanie: bezplatné

V cene vstupného: prehliadka podzemia so sprievodcom, skrinky na odloženie vecí, zapožičanie plášťa, prilby, baterky, premietanie dokumentárneho filmu o práci baníkov, prehliadka povrchovej expozície technických baníckych pamiatok, geologická náučná expozícia

V okolí

Banská Štiavnica: Mestský hrad, Nový zámok, kalvária, Kostol svätej Kataríny, Námestie svätej Trojice. To je len časť historických skvostov, ktoré do strmých kamenných uličiek s meštianskymi domami z 15. a zo 16. storočia prinášajú kus autentickej minulosti.

Kammerhof: V komorskom dvore, ktorý patrí medzi najstaršie stavby v meste, je zriadená expozícia Baníctvo na Slovensku. Je ideálnym doplnkom k podzemnej prehliadke.

Náučné a turistické chodníky: Hrebeňovky, banícke cestičky do Hodruše, vychádzka k vodnej nádrži Klinger. V okolí je aj viac náučných chodníkov, spomeňme aspoň devätnásť zastávok v rámci geologickej prechádzky či šestnásť na náučnom chodníku Žila Terézia.

Cyklochodníky: Cez stovky kilometrov chodníkov sa dostanete takmer k všetkým tajchom a pamiatkam regiónu


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].