Pri riešení „bezpečnostnej situácie kraja“ došlo k streľbe slepými nábojmi z auta, ktoré šoféroval župan Marian Kotleba.

Streľba z auta: Kotleba bojuje s nebezpečnými psami po svojom

Obyvateľov Zvolena strašia zúrivé psy. Môže sa tam zopakovať tragédia spred sedemnástich rokov? A ako situáciu rieši banskobystrický župan?

Marian Kotleba bojuje za bezpečnosť kraja. S takýmto nadneseným titulkom uverejnil mesačník banskobystrickej župy ešte v apríli článok o tom, ako župan Kotleba preveroval podnet od obyvateľa Zvolena o ilegálnej chovnej stanici veľkých psov.

„Pri príchode na miesto nás napadla svorka psov bez známok a náhubkov,“ citoval mesačník Kotlebu a pokračoval tým, že vodca v tejto veci podal trestné oznámenie a spolu so štyrmi príslušníkmi polície „vykonali obhliadku miesta“.

Informácia o tom, že na miesto činu volal policajtov aj majiteľ psov, v článku chýbala. Nepíše sa v ňom ani o tom, že z auta, ktoré šoféroval Kotleba, vtedy ktosi strieľal...

„Na stráž!“

Prvého marca zhruba okolo pol deviatej večer prešlo cez otvorenú vrátnicu bývalej liazky vo Zvolene do priemyselného areálu červené Suzuki. Na konci cesty zabočilo auto doľava smerom k súkromnému pozemku, ktorý spravuje Jozef Lvomský. Tento šesťdesiatročný muž práve odchádzal domov, keď ho vo večernej tme prekvapili svetlá prechádzajúceho auta.

Keďže o tomto čase sa v areáli firiem a skladov slušní ľudia nezvyknú pohybovať, vypustil šesť strážnych psov a spolu s nimi šiel skontrolovať, čo sa tu podozriví návštevníci chystajú podniknúť.

Auto sa prehnalo po pozemku tam a späť bez toho, aby z neho niekto vystúpil. Tesne minulo Lvomského, ktorý sa zrejme snažil vojsť neznámym do cesty, a tým ich zastaviť. Z auta ktosi opakovane vystrelil a potom sa už červené Suzuki snažilo rýchlo ujsť.

Lvomský volal chlapom na vrátnici, aby zavreli bránu a zabránili autu opustiť areál. Lenže tí pri pohľade do odchádzajúceho auta zdúpneli.

Vpredu sedel muž, ktorého poznajú ako Marka z motorestu Suchá Kôrka, vzadu útla blondínka a za volantom osobne predseda Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Marian Kotleba.

Vrátnikom sa rázne pozdravil: „Na stráž!“ a oni s patričným rešpektom uvoľnili cestu zvláštnej trojici, aj keď vtedy ani náhodou nemohli tušiť, že ide o „bojovníkov za bezpečnosť kraja“.

Lvomský sa poriadne rozčertil, že posádka auta ubzikla, a okamžite volal na políciu. Službukonajúca hliadka prišla na miesto incidentu a našla tu dve nábojnice zo slepých nábojov. Medzitým sa na políciu obrátil aj župan Kotleba. Podal trestné oznámenie pre Lvomského psy.

Radšej mlčia

Presnejší opis udalostí, ktoré sa odohrali na okraji Môťovej vo Zvolene, sa nám zistiť nepodarilo. Kto a prečo strieľal, ostáva nezodpovedané. Lvomský sa k incidentu vyjadrovať nechce, aspoň dovtedy, kým polícia prípad neuzavrie. Kotlebovu verziu poznáme len zo zjavne zavádzajúceho článku mesačníka Náš kraj.

Otázky ohľadne detailov medializovanej „bojovej“ akcie si Kotlebova pravá ruka a vedúci oddelenia styku s verejnosťou na Úrade BBSK Miroslav Belička odmietol čo i len vypočuť. S bizarným odôvodnením, že sa mu nepáči, ako sme o ňom v minulosti písali. Kotlebovské metódy selektovania ľudí na vhodných a nevhodných prebralo zrejme aj vedenie polície.

Naše otázky týkajúce sa riešenia trestných oznámení podávaných Lvomským a Kotlebom Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici tiež odignorovalo. Ale nech už sa medzi Kotlebovou kompániou a Lvomským udialo čokoľvek, županovo pofidérne riešenie „bezpečnosti kraja“ muselo byť pre Zvolenčanov sklamaním.

Lebo strach z veľkej svorky psov patriacich Lvomskému má v tomto meste svoje opodstatnenie. V roku 1997 sa tu odohrali dva strašidelné útoky Lvomského psov na ľudí.

História strachu

Osemdesiatpäťročná Anna Čabáková si jedenásty apríl toho roku pamätá ako deň, keď nadobro ošedivela. Ráno sa vracala od známej skratkou popri trati a zrazu cez štrkový násyp vybehlo sedem veľkých nemeckých ovčiakov.

„Tie psiská sa na mňa vrhli všetky odrazu. Zvalili ma, trhali každý z inej strany, gúľali po násype. Ubrániť sa im nedalo. Kdeže! Siedmim psiskám?! Iba tvár som si tlačila do zeme a ony ma hrýzli do nôh, do rúk, do hlavy - pozrite sa, tu mám stále riadnu jamu,“ rozhrnula si stará pani vlasy na temene.

A pokračovala v rozprávaní: „Aj zadok mi dohrýzli, brucho, črevá som mala vonku. Myslela som, že prišiel môj koniec. Vravela som si: Pane Bože, už idem k tebe. Asi som aj upadla do bezvedomia, prebral ma len veľký krik Lvomského."

"Psy patrili jemu, on ich odo mňa odohnal. Lvomského otec ma potom odviezol do nemocnice. Mala som šesťdesiat rán, päť hodín ma operovali. Cudzích psov sa doteraz bojím. Darmo mi ľudia vravia - pani, ten pes vám nič nespraví, je to len šteňa. Ľak vo mne ostal.“

Podľa súdnoznaleckého posudku psy spôsobili pani Čabákovej odreniny tváre, pomliaždenie krku, hlbokú hryznú ranu s kožným defektom v driekovej oblasti, mnohopočetné rany hornej končatiny, predkolenia a lýtka, hlbokú tržnú ranu stehna i kolena. Následky boli trvalé.

Samotný útok u nej spôsobil psychogénny šok, ktorý nepriaznivo vplýval na priebeh jej liečenia. O strašnom nešťastí sa hovorilo po celom meste. Vtedajší primátor Zvolena vydal rozhodnutie, ktorým Lvomskému chov psov zakázal. Ale ani samotná tragédia, ani nariadenie primátora neznamenali pre Lvomského žiadne memento.

V novembri toho istého roku jeho psy útočili znovu. Opäť na staršiu ženu. Lenže pani E. K. besnenie psov neprežila. Našlo sa len jej dotrhané telo, na ktorom sa stále hostil jeden zo psov.

Amnestia

V rozsudkoch nad Jozefom Lvomským sa dá dočítať, že z celej hrôzy vyviazol veľmi lacno. Za pomerne čudných okolností. Polícia prípady nespojila, ale riešila ich osobitne. Na súd sa záhadne ako prvá dostala obžaloba za neskorší prípad so smrteľným následkom, bez akejkoľvek zmienky o predchádzajúcom útoku.

Zvolenský súd v tejto veci rozhodol bez verejného pojednávania, trestným rozkazom. Jozefa Lvomského ako majiteľa zabijackých psov odsúdil za trestný čin ublíženia na zdraví na jeden rok podmienečne. S trestom bol spokojný nielen Lvomský, ale i prokurátor, a tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť.

Pol druha mesiaca nato súd Lvomskému trest zahladil. Vďaka akejsi amnestii... Ďalšej obžalobe, tej za prvý útok psov s trvalými následkami na zdraví Anny Čabákovej, teda Lvomský čelil úradne čistý ako ľalia, aj keď mal na svedomí strašnú smrť inej ženy.

Súhrnný trest za obe tragédie nepripadal do úvahy, súd na neho musel hľadieť ako na netrestaného. Takže opäť obišiel s podmienečným trestom, tentoraz na pätnásť mesiacov. Okrem toho mu súd zakázal vykonávať činnosť súvisiacu s chovom a výcvikom psov na dva roky.

Cvičené na útok

Natrafiť vo Zvolene na Lvomského psov môže aj dnes v podstate ktokoľvek, kto si skracuje cestu z centra mesta od Zvolenského zámku smerom na Môťovú popri rieke Slatina. Zhruba do tejto lokality zasahuje pozemok, ktorý stráži veľká svorka jeho psov. Aj keď to už nie sú tie isté, ktoré útočili na ľudí, ostražitosť je určite namieste. Súkromný pozemok totiž nie je nijako ohradený ani označený.

„Boli tu cedule s upozornením, že pozemok je strážený psami, ale niekto ich zničil,“ hovorí Jozef Lvomský. „Tak či tak sem nemajú cudzí ľudia po čo chodiť. Psy nechovám ilegálne, ako to voľakde písali. Všetko som nedávno dokladoval na polícii. Chovateľskú stanicu mám schválenú od roku 1983."

"Kedysi som chodieval aj na kynologické súťaže, dostal som sa až do výberu na majstrovstvá Československa. Cvičil som psy a predával ich. Napríklad policajtom, nejaké kúpili aj na stráženie vo väzniciach. Takéto psy museli poslúchať nielen na slovo, ale aj na pokyn. Zároveň sa vyžadovalo, aby boli ostré."

"Cvičil som ich na útok, hryzenie rovno na telo. Preto mali tie nešťastné udalosti v minulosti také vážne dôsledky. Ale že k nim vôbec došlo, bola moja chyba. V prvom prípade som šiel chovať psy a po chvíli som si všimol, že odbehli preč."

"Zbadal som ich pri trati a už som vedel, že je zle. Utekal som za nimi. Čabákovej som vlastne zachránil život. V druhom prípade som pri odchode zle zavrel koterce a psy sa dostali von. Vtedy som bol ochotný ísť do basy. Zaslúžil by som si to.“

Veľmi nerozmýšľa

Pýtame sa Lvomského, či sa nebojí, že jeho psy opäť niekomu ublížia. „Nie. Tieto nie sú vedené na útok,“ ukazuje na štrnásť dospelých psov momentálne driemajúcich v rôznych kútoch dvora spolu s desiatkami šteniat najrôznejšieho veku od čerstvo narodených, ešte slepých, až po niekoľkomesačné, ktoré sa nám hrajú okolo nôh.

Len čo Lvomský na chvíľu vyjde pred bránu, doposiaľ apatické veľké psiská jeden za druhým nehlučne vstávajú, vynárajú sa na nečakaných miestach a opovážlivo sa približujú k osamotenej návšteve.

Nevyzerajú celkom neškodne. Naozaj by nezaútočili trebárs na hrajúce sa deti, keby Lvomský nebol nablízku? Pozemok predsa nie je ohradený a nejaké deti sem môžu zablúdiť práve v čase, keď sú psy voľne pustené.

„Nad tým som neuvažoval,“ prostoducho priznáva Lvomský a po krátkom zamyslení riekne zásadnú vetu: „Vylúčiť sa nedá nič... Ale každý deň beriem psy k rieke vykúpať sa a na ľudí nikdy nereagovali zle. Tvrdiť, že sú úplne neškodné, nemôžem."

"Mám ich na stráženie a potrebujem, aby ľudia mali pred nimi rešpekt. Občas sa tu objavia kadejaké indivíduá, ktoré kradnú, alebo narkomani. Deti sa do týchto končín hrávať nechodia. Aby to tak ostalo, o to by sa mali postarať ich rodičia.“ Zo slov Jozefa Lvomského je zjavné, že v otázke „bezpečnosti kraja“ zatiaľ k žiadnemu posunu nedošlo.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].