Ani štipka soli zo Zbudze: K atraktívnym ložiskám sa Solivary nedostali, ťažiť z nich bude niekto iný.

Štyridsať miliónov eur pre Solivary záhadne zmizlo. Podnik skrachoval, zodpovedný nie je nikto!

Štyridsať miliónov eur zo štátneho rozpočtu sme zaplatili za to, že sme nič nezískali.

Na Slovensku sa môže opäť ťažiť soľ, ložisko v Zbudzi sa zdá veľmi výnosné. Táto správa sa objavila v novinách minulý mesiac a pamätníci sa isto pobavili. O atraktívnych, vysokokoncentrovaných ložiskách soli, ktoré sú vraj považované za jedny z najväčších a najčistejších v Európe, sa hovorilo už pred desiatimi-pätnástimi rokmi.

Na špeciálny projekt nazvaný Ťažba a spracovanie soli z ložiska Zbudza odišlo zo štátneho rozpočtu neuveriteľných 1,2 miliardy slovenských korún, čiže štyridsať miliónov eur.

Táto obrovská suma sa záhadne rozplynula, vyparila, skapala. Jednoducho, obrovská suma kamsi zmizla bez toho, aby v Zbudzi vyťažili čo i len štipku soli.

Šesť rokov polícia vyšetrovala, že štatutári spoločnosti neodvedením dane trestný čin krátenia dane nespáchali. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Soľ naša strategická

Dobývaním kamennej soli a jej úpravou sa u nás celé desaťročia zaoberala jediná spoločnosť - Solivary Prešov. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia to bol stredne veľký podnik s dvestopäťdesiatimi zamestnancami a čistým ročným ziskom okolo desať miliónov korún.

Nové ložisko v Zbudzi bolo pre Solivary silným lákadlom, na druhej strane predstavovalo megalomanský projekt. Na jeho spustenie potrebovali jednu celú dve desatiny miliardy korún, ktoré nemali ani náhodou, a taký vysoký a rizikový úver by im za normálnych okolností neposkytla žiadna banka.

Lenže vtedajší vládni experti, zrejme od detstva poznačení rozprávkou Soľ nad zlato, boli presvedčení, že mať vlastnú, čiže slovenskú soľ je pre dobro krajiny strategicky (!) dôležitý moment. Takže za úver pre Solivary sa zaručil štát.

Za týchto okolností už Credit Lyonnais Bank v roku 1996 Solivarom ochotne požičala šestnásť miliónov dolárov a takmer tridsaťštyri miliónov mariek.

Po mesiaci od podpísania úverovej zmluvy sa spamätal minister hospodárstva Ján Ducký, o tri roky neskôr zastrelený neznámym páchateľom, a dodatočne dohodol s generálnym riaditeľom Solivarov Gejzom Markovičom podmienky ručenia za riadne splácanie bankových záväzkov do celkovej sumy jedna miliarda dvesto miliónov slovenských korún.

Bývalý minister Ducký: Podmienky štátneho ručenia dohodol so Solivarmi až po podpísaní úverovej zmluvy s bankou. Foto: archív

Podarúnok od Dzurindovej vlády

Solivary dostali balík peňazí, o akom by sa im za normálnych okolností mohlo iba snívať, a ešte v roku 1997 ohlupovali verejnú mienku informáciami o finišovaní prác na ukončení hrubej stavby ťažobného závodu v Zbudzi. Tvárili sa, akoby soľ už-už išli ťažiť. V skutočnosti sa vedenie spoločnosti správalo ako nafetované pachom z ľahko získanej miliardy a peniaze priam rozhadzovalo.

Za pozemky v dobývacom priestore platili nehorázne sumy, bezhlavo a cez kadejakých sprostredkovateľov nakupovali drahé technológie, o ktorých ani veľa nevedeli, len ich bez využitia strkali do skladov. Šafárením sa peniaze z úveru rozkotúľali na všetky možné strany bez toho, aby priniesli aspoň minimálny efekt.

Ale tým si páni zo Solivarov hlavy nemuseli zaťažovať. Úver podľa vopred dohodnutého scenára splatil štát. Hovorilo sa, že práve do tejto diery padli peniaze z privatizácie Slovenskej sporiteľne.

Následne mal štát - aspoň podľa zdravého rozumu - pristúpiť k sankciám voči Solivarom a domáhať sa splatených peňazí. Lenže to už o akcie Solivarov prejavili záujem Novácke chemické závody a vtedajšia Dzurindova vláda postoj voči Solivarom pekne potichučky zmäkčovala.

Najprv bol určený harmonogram, podľa ktorého sa Solivary zaviazali „preukázateľne investovať na svoj rozvoj“ päťstopäťdesiat miliónov korún v priebehu dvoch rokov, neskôr im termín predĺžili o ďalší rok. A keď sa väčšinovým akcionárom Solivarov skutočne stali Novácke chemické závody a súčasne hrozilo, že dzurindovci v roku 2002 prídu o moc, vláda počas posledných dní volebného obdobia stihla narýchlo schváliť uznesenie, podľa ktorého považuje finančné prostriedky pre Solivary za nenávratné.

Vláda Slovenskej republiky oficiálne prisľúbila, že nikdy v budúcnosti vrátenie rozflákaných peňazí nebude požadovať.

Zo Seychel a Belize do USA

Podozrivým nakladaním s peniazmi na projekt Zbudza sa v roku 2006 začala zaoberať polícia. Pravdaže, nemohla zisťovať, v ktorom vrecku napokon úver skončil. Škoda predsa oficiálne nevznikla.

Inak to však bolo s odpustením dlhu. Suma 1,2 miliardy korún vedená v účtovníctve Solivarov ako záväzok voči banke sa zmenila na čosi ako dar od štátu. A tento „dar“ či mimoriadny výnos z titulu odpusteného záväzku mal byť podľa zákona zdanený. Solivary nespravili ani len to.

Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii podozrieval „nestotožnené osoby vystupujúce ako štatutárni zástupcovia spoločnosti Solivary“, že spáchali trestný čin krátenia dane, a začal trestné stíhanie. Vyšetrovanie bolo zdĺhavé, na ceste k dôkazom hádzali policajtom polená pod nohy ešte aj na Daňovom riaditeľstve SR. Celý jeden rok robili daniari mŕtveho chrobáka, policajti ich museli opakovane a dôrazne žiadať o spoluprácu.

Až v roku 2008 vydal odbor mimoriadnych kontrol Daňového riaditeľstva jasné stanovisko. Hovorí sa v ňom, že spoločnosť Solivary cielene obišla zákon o daniach z príjmov. Za týmto účelom firmy zo Seychel a z Belize založili spoločnosť Zbudza Resources so sídlom v USA. Táto novovzniknutá firma prevzala s požehnaním Fondu národného majetku ešte v roku 2002 záväzok Solivarov a vzápätí sa k nej hlásila 1. garantovaná, pod ktorú patrili aj Novácke chemické závody. Zmluvu, ktorá ošetrovala prevzatie záväzku Solivarov spoločnosťou Zbudza Resources, považovali daňoví kontrolóri za „absolútne neplatný právny úkon“, pretože jej jediným „cieľom bolo, aby zákon nebol dodržaný“.

Daniari vydali dodatočný platobný výmer a v roku 2009 žiadali od Solivarov doplatiť za rok 2002 takmer tristo miliónov korún. Peniaze sa ani tak do štátneho rozpočtu nedostali.

V máji 2009 bol vyhlásený konkurz na spoločnosť Solivary, pričom návrh na vlastný koniec podávalo samotné vedenie spoločnosti. Mohli tak spraviť s ľahkým srdcom, pretože hodnotný majetok sa zo Solivarov dostal preč už pár mesiacov predtým...

Policajná dôslednosť

Krach firmy neprináša so sebou koniec trestnoprávnej zodpovednosti jej šéfov. Policajné vyšetrovanie krátenia dane v Solivaroch pokračovalo. Naťahovalo sa ďalšie tri roky.

Ako sa skončilo, ozrejmuje hovorkyňa Prezídia PZ Andrea Dobiašová: „Po dôslednom prešetrení veci v máji minulého roka vyšetrovateľ trestné stíhanie zastavil z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“

Po toľkých rokoch vyšetrovania to zrazu nie je trestný čin. Rozprávka o slovenskej strategickej soli sa skončila v rovnakom duchu, v akom sa aj začala.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].