Levočská biela pani: V šatôčkach z ružičiek z pohrebných vencov.

Súkromné múzeá ukrývajú rôzne bizarnosti. Aj bábiku v šatách z kvetov z pohrebných vencov

V tomto múzeu sa nekradne, sem ľudia nové exponáty prinášajú, a to dokonca tajne, - tvrdí Miroslav Marko, sprievodca po kremnickom Múzeu gýča.

„Alebo nám ich jednoducho darujú.“ Príklad? Kompletná čajová a kávová súprava z keramiky ukrajinskej proveniencie, lesklá, zlatá a s papučkou, ktorej zmysel nepozná asi ani výrobca. „Tú sme dostali v pondelok. V sobotu bola svadba a v pondelok sme ju tu už mali.“ Niečo ešte neprehliadnuteľnejšie?

Keď Vladimír Mečiar piští

Levočská biela pani. Keď Levočania oslavovali výročie, jeden nadšenec ju vyrobil. Šatôčky má naozaj unikátne, z umelohmotných ružičiek, aké bývajú na vencoch, vpredu biele, lenže tie sa minuli, tak zozadu fialové. Nuž a celé to monštrum stojí na doske s kolieskami, takže sa s ňou ľahšie manipuluje. Napriek tomu sa na pódium nedostala. Konkuruje jej hádam iba pestrofarebný a nosatý Jánošík vyrobený z chemlonu. Stále málo? Tak sa pozrime na zapaľovač zo Spojených štátov. Na plastovom podstavci je bin Ládin a za ním sú budovy Svetového obchodného centra. Keď škrtnete, Dvojičky vybuchnú.

Pamätáte sa?: Boli časy, boli...
Pamätáte sa?: Boli časy, boli...
Foto: Július Dubravay

V roku 2006 dostalo kremnické múzeum certifikát, že dosiahlo slovenský rekord s najväčšou zbierkou gýčov, vtedy mali len 226 exponátov. Dnes? Tisíctristodeväťdesiatjeden! „Gýč sa nikde nezačína, nikde sa nekončí, nedá sa vykoreniť, je večný. Ale keď ľudia uvidia takúto zbierku, hádam sa aspoň zamyslia,“ hovorí Roman Vykysalý, predseda občianskeho združenia, ktorému toto múzeum patrí. Aj s vypchatou líškou s ruksakom na chrbte, z ktorej vykúka hlava bažanta. Aj so „sekretárom“, nevyhnutným prvkom socialistického zariadenia obývačky, ktorý bol takmer vždy plný gýčov. Dnes si v ňom hovie aj Vladimír Mečiar v podobe gumenej hračky, ktorá po stlačení zapiští.

Svadobný dar: V sobotu ho mladomanželia dostali, v pondelok bol v Múzeu gýčov.
Svadobný dar: V sobotu ho mladomanželia dostali, v pondelok bol v Múzeu gýčov.
Foto: Július Dubravay

Táto zbierka, hoci patrí občianskemu združeniu, sa podľa slov Romana Vykysalého dostala aj do Registra múzeí a galérií na Slovensku. „Máme v ňom 94 múzeí a 26 galérií,“ hovorí Jozef Bednár, hovorca Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. To sú oficiálne čísla. „Naším záujmom je mapovať predmety, ktoré sa javia ako súčasť kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky, môžu vypovedať o vývoji spoločnosti a majú trvalý vedecký, historický, kultúrny alebo umelecký význam,“dodáva. A veľa takých vecí nájdete aj v súkromných múzeách.

Modré čudo v Jelenci

„Geológia je ťažká veda,“ povie Vladimír Libant, len to myslí úplne inak, ako to vyznieva. „Zbieram minerály už vyše tridsať rokov, stále nejaké pribúdali, niečo vážia, mal som ich pod posteľou, v skriniach, prosto všade, a keď som sa chcel s nimi potešiť, musel som vybrať škatuľu. Chcel som ich preto dostať do vitrín. Prvotný úmysel teda nebol propagovať ich, ale mať z nich radosť, a ak dakto príde, pozerať sa na ne a tešiť sa spolu s ním.“Z predstavy, že by mohli byť v garáži, zišlo, kúpil starší dom v Jelenci a od roku 2014 je z neho Tribečské múzeum minerálov. Zakladateľ? Občianske združenie minerálium.sk.

Tajomstvo obývačiek: V každej sa nájde nejaký gýč.
Tajomstvo obývačiek: V každej sa nájde nejaký gýč.
Foto: Július Dubravay

Ak ste s minerálmi skončili pri kryštalických mriežkach, máte čo robiť, aby ste muža, ktorý geológiu vyštudoval a osem rokov učil, chápali. Napríklad taký lazulit. Je to fosforečnan, ktorý sa nachádza v kremencoch a prvýkrát ho objavili za prvej republiky v Tribeči. „Modré čudo,“ tak o ňom hovorí geológ. No a čo, že je to modré? Aký to má zmysel? Na provokatívne otázky odpovedá protiotázkou: „Aký zmysel má spev slávika?“Keď vám však ukáže kalcitovú ružu, ktorú sám našiel v žiranskom kameňolome, žasnete. Obrovská a krásna. Jeden zo štyristo exponátov z dvoch tisícok jeho minerálov. Každý kameň má svoj „občiansky preukaz“, kto, kde a kedy ho našiel, lebo inak je - bezdomovec. Vôbec nie je jedno, z akej lokality pochádza. Nuž a tak, ako niektorí chodia na huby, Vladimír Libant chodí s partiou na kamene. A kým doma sedí s rodinou a všetci pozerajú televíziu, on sa občas prichytí pri tom, že sa pozerá do vitríny, kde má svoje kamene. Toto je zrejme niečo, čo veľkým múzeám chýba. Láska. Profesionalita je jedna vec, ale vzťah k tomu, čo ste tridsať rokov sami zbierali, sa nahradiť nedá.

Výplata vrakom

Tridsaťročným zberateľom je aj Vlastimil Beláň v Lehote pod Vtáčnikom. Jeho exponáty by ste si však pod mikroskop ako kamene nestrčili a neštudovali, jemu totiž učarovali motorky a autá. „Toto je motorka ČZ 150, rok výroby 1949. Kúpil som si ju ako chlapec, spojazdnil a to, že som stolár, na veci nič nemení. Celá naša rodina milovala a miluje motorky, ešte aj stará mama sa vozila na Pionieri,“ hovorí. Za touto motorkou však nasleduje dlhý rad iných - má ich dokopy stotridsať. „Je to ošiaľ! Získate jednu, chcete druhú a čoraz viac a viac.“ Tak si k tomu „viac“ prirátajte štyridsať áut a hasičské striekačky.

Dokonalosť sama: Čo všetko sa dá stihnúť na WC!
Dokonalosť sama: Čo všetko sa dá stihnúť na WC!
Foto: Július Dubravay

Aj Vlastimil Beláň založil občianske združenie, ktoré je za Technickým MOTO múzeom. „Teraz vystavujeme na ploche 1 400 štvorcových metrov, ale potrebovali by sme zo päťtisíc,“ vysvetľuje. Zatiaľ ich však nemajú, a tak sa medzi ostatnými motorkami tlačí aj skvost - ľavostranná sajdka z čias, keď sa u nás ešte jazdilo vľavo. ČZ 500, rok výroby 1939. „Mohol by som o nej rozprávať pol dňa, ako ju Peter Kohút dával do poriadku. Keď sme ju získali, bola to haraburda. Všetky tieto vozidlá boli haraburdy a trvá niekedy aj pár rokov, kým je z nich zase skvost.“ Pozeráte sa na nablýskanú čiernu renaultku Celtaquatre z roku 1936. Veterán. Dáma! „V roku 1968 ju previezli z Francúzska do Nemecka, kde bola do roku 1990, keď ju jeden našinec dostal za renovačné práce namiesto mzdy. Bola to taká výplata vrakom. A ten vrak sa mi podarilo pred pätnástimi rokmi v Česku kúpiť.“ Nuž, niekto dostane namiesto výplaty vrak, Vlastimil Beláň ako dar - pohrebné auto. Škodovka 1203, rok výroby 1978, Pohrebníctvo, Florena Handlová. Ako svadobný dar mu hrobár k autu pridal neskôr rakvu...

„Kto zbiera staré veci, je postihnutý,“ tvrdí. A to nad autami visia na lanách staré bicykle a medzi motorkami sú kočíky, gramofóny, hračky. „Veru, pribúda nám ich, uvažujeme aj o múzeu hračiek.“ Naozaj sú títo ľudia postihnutí? Kde by boli všetky tieto veci, keby nebolo ich? Zrejme na smetisku.

„Great museum“ v Kurime

Kúsok za Bardejovom je obec Kurima. Vy ste možno o nej ešte nepočuli, ale Adam Dziacky sa v nej v roku 1940 narodil. A keď pred pár rokmi zdedili dom po sestre jeho manželky, začalo sa veľké sťahovanie od Dziackych do novovytvoreného múzea. Múzea Kurimy. Nie, to nie je oficiálny názov, lebo - „zatiaľ sa mi žiadny nepodarilo vymyslieť“. Ale je tu celý jeho život. A jeho život, to je aj život Kurimy. Lyže z roku 1948, ktoré mu vyrobil jeho brat stolár. Žiaden bowling, ale poctivé drevené kolky, ktoré mu kedysi za sto korún vyrobil jeden kolesár. Nesú známky dlhoročného používania, však sa s nimi chlapi na ihrisku aj dosť pohrali.

Kútik pána farára Jozefa Pastira, ktorý do dediny prišiel v roku 1956 a zostal 34 rokov, aj s čiernym dreveným kufríkom, v ktorom si priniesol všetko, čo mal. Drevená práčka s nápisom Jesenické pily, Šumperk. Tú mal ktosi na povale a chcel ju vyhodiť. Vretená, cepy, bodec na ryby, čierna keramika od miestneho majstra, liatinový písací stroj, na ktorom písal knihy o Kurime Jozef Hvišč. Dejiny jednej dediny. „Starí sem chodievajú radšej ako mladí, zaspomínajú si tu. A starosta mi občas vláči i zahraničných hostí, už tu boli aj Američania...“ V knihe návštev zostal nápis: Great museum! Nebrasca, 20. 7. 2014.

Aj malé múzeá môžu byť veľké!


VIDEO Plus 7 Dní