Táto sestrička sa v práci zodrala. Dnes žije zo žobráckeho dôchodku

Štyridsať rokov sa ako sestrička starala o zdravie druhých. To svoje si zničila. Keď sa jej po roku skončila práceneschopnosť, zamestnávateľ ju ako zdravotne nespôsobilú prepustil.

Sedemnásť hodín bez prestávky v operačnej sále, v plnej pohotovosti, jemná manipulácia s operačným náčiním, ale tiež vláčenie zdravotníckeho materiálu a batožiny či otáčanie nevládnych pacientov.

Takmer štyridsať rokov praxe zdravotnej sestry poznačilo zdravie Heleny Semančíkovej tak veľmi, že jej nepomohla ani ročná práceneschopnosť a nakoniec ju prepustili zo zamestnania. V päťdesiatich piatich rokoch sa ocitla na úrade práce s priznaným čiastočným invalidným dôchodkom. Ani nie 200 eur. „Čo ďalej?“ pýta sa.

Nedostatkový tovar

Keď nastúpila na detskú ortopédiu v Košiciach, mala sedemnásť a za sebou dvojročné štúdium v odbore pestúnka. „Sestier nebolo nikdy dosť. Na oddelení sme boli tri a niekedy sme slúžili aj sedemnásť hodín v kuse,“ rozpráva.

Starala sa o deti, ktoré sa často nemohli pohnúť z lôžka. Skoliózy, nevyvinuté bedrové kosti, adolescenti po operačných zákrokoch s polovicou tela v sadre. Tridsaťpäť detí na troch izbách záviselo od práce sestier, bolo ich treba neustále prenášať, polohovať, kŕmiť, prebaľovať. A predsa mala pocit, že povolanie zdravotnej sestry je pre ňu to pravé.

Prihlásila sa na päťročné večerné štúdium, skončila zdravotnícku školu, spravila si maturitu. „V mojej práci sa však toho veľa nezmenilo. Veď aj predtým som robila takmer všetko čo sestričky. Iba injekcie do žily som pichať nesmela,“ hovorí.

Situáciu na oddelení navyše komplikovali nedisciplinované sanitárky, ktoré občas do práce jednoducho nedošli. A kto za ne zaskakoval? „Samozrejme, sestry. Ibaže vtedy som bola mladá, silná, energická, ani som si neuvedomovala, čo všetko robím.“

Kulturistka

Kým zmaturovala, narodila sa jej dcéra. Na výchovu zostala sama a ako slobodná matka nemohla chodiť do nočnej služby. „Z ortopédie by som neodišla, ale po materskej som si ako samoživiteľka nemohla takýto kolotoč dovoliť,“ hovorí. Musela si hľadať prácu inde. Nebolo si z čoho vyberať, vzala miesto pomocného zdravotného personálu na sterilizačnom oddelení.

„Vyložiť bubon z nákladného auta, preniesť, vložiť do zariadenia, vyložiť, preniesť, naložiť na nákladiak, rozniesť po oddeleniach, vynášať smeti, umývať podlahu,“ zhrnie náplň práce.

Denne desiatky kilogramov posteľnej bielizne a iného zdravotníckeho materiálu, ktorý vozili v kovových bubnoch a sterilizovali parou. Helene sa táto rutina čoskoro zunovala, mala na viac. Jej kolegyňami boli dievčatá, z ktorých niektoré nemali ukončenú ani základnú školu. „Vydržala som to pol roka. Veď pre toto som neštudovala.“

Žonglérka

Žiadosti o preloženie vyhoveli a Helena sa čoskoro ocitla v operačnej sále. Najskôr na urológii, po dvoch rokoch skúsila zubnú operačku. Lenže…

„Miestnosť, kde sme sa mohli najesť a napiť, bola o dve poschodia nižšie. Niekedy počas služby nebol čas odskočiť si ani na záchod. A to sme tam mohli byť aj dvanásť hodín v kuse,“ rozpráva o podmienkach. „Som nízka,“ konštatuje, postaví sa a ukazuje, ako celé hodiny stála na vyvýšenej konštrukcii operačného stola, lebo schodík pod nohy nedostala.

Ruky sa jej rozhýbu, keď ukazuje, čo ako inštrumentárka robila. Hodiny rovnaké pohyby s operačnými nástrojmi, vykrútená na jednu stranu, aby chirurgovi podávala, čo potreboval.

„Celé dni som balansovala s rovnováhou a žonglovala s chirurgickými nástrojmi.“ Výsledok? „Opotrebované platničky sa ozvali bolesťami driekovej chrbtice. Ruky, ktoré som celý čas držala na úrovni ramien v neprirodzenej polohe, prestávali poslúchať. Pridružili sa bolesti hlavy a prvýkrát som zažila aj fyzický kolaps.“

No v sále pracovala ďalej, mala tú prácu rada. A popri nej sa ďalej vzdelávala a v roku 1996 ukončila dvojročné nadstavbové štúdium.

Tenistka

S novým diplomom sa rozhodla zmeniť pracovisko a v rámci košickej fakultnej nemocnice sa presunula do centrálnych operačných sál. Najskôr krčná, potom brušná, operovať pomáhala aj oči. Po štyroch rokoch zostala vykrivená ako paragraf. „Nikto sa vás nespýta, či vládzete, či potrebujete vymeniť, odskočiť si,“ krúti hlavou. „Ste otrok.“

Po dlhšej péenke bol návrat do práce studenou sprchou. Namiesto pokojnejšej služby putovala do sály cievnej chirurgie. „Okrem státia si to vyžadovalo veľkú manuálnu zručnosť. Kým som prišla do sály, pripravila som si tampóny, a tie som pri zákroku sústavne menila,“ vysvetľuje povinnosti operačnej sestry.

Tampóny sa minúť nesmeli, musela ich vopred ušúľať desiatky, stovky. A zaskakovala aj na pohotovosti. Dvadsaťštyri- aj štyridsaťosemhodinové služby. Telo pomaly vypovedalo poslušnosť.

Najskôr sa ozvala pravá ruka. Vypestovala si tenisový lakeť a lekári ju postavili mimo „súťaže“ na ďalší mesiac. Keď sa vrátila do služby, presunuli ju na neurochirurgiu.

„Dodnes si pamätám jednu z nekonečných služieb. Od siedmej večer do siedmej ráno som asistovala pri dvoch stabilizáciách chrbtice. Od únavy som bola až zelená.“

Starena

Od roku 2004 do roku 2011 asistovala pri stabilizáciách stavcov hrudnej, krčnej i driekovej chrbtice, operáciách, ktoré sa vykonávajú pod röntgenovým žiarením. Bez ochranných pomôcok. Zákroky si vyžadovali stopercentné sústredenie celého personálu šesť až desať hodín. „Operatér robil pod mikroskopom, museli sme mu naviesť ruky na správne miesto.“ Sledovala ranu a polohovala pacienta.

Bolo len otázkou času, kedy sa jej telo po predchádzajúcich zdravotných problémoch rozsype úplne. Čoskoro jej k dovtedajším diagnózam pribudla trombóza predkolenia. Nasledovala ďalšia práceneschopnosť, po nej návrat do práce, tentoraz na brušné oddelenie, kde oslávila päťdesiatku.

V januári 2011 po jednej z nočných služieb sa vyčerpaná Helena Semančíková vrátila domov. Celú službu si odbila na operačke. Ľahla si do postele, pravá ruka jej začala tŕpnuť. Pol hodiny si ju nedokázala „oživiť“ a keď sa meravenie vrátilo, zašla na neurológiu.

Vyšetrenie sa skončilo katastrofálne. Lekári konštatovali, že jej telo je opotrebované, akoby mala osemdesiat rokov! Bolo zrejmé, že aj keď sa po ročnej práceneschopnosti vráti do služby, určite nie do operačnej sály. Postupne prešla viacerými oddeleniami, no zlý zdravotný stav ju opäť odstavil. Od októbra 2013 bola práceneschopná.

Odkopnutá

Keď sa jej po roku skončila práceneschopnosť, zamestnávateľ ju ako zdravotne nespôsobilú prepustil. Takmer po štyridsiatich rokoch praxe poberá Helena Semančíková čiastočný invalidný dôchodok - spomínaných dvesto eur. Do penzie jej ostáva ešte sedem rokov. „Viem, že nie som jediná,“ hovorí Helena Semančíková.

„S takými istými podmienkami sa musia vyrovnať mnohé sestry. Nikto nás nevedie ako rizikové povolanie. Nikto neeviduje choroby z povolania, ktorými trpíme. A nikoho netrápi, že nemáme možnosť finančnej kompenzácie, ak nie sme spôsobilé ďalej vykonávať profesiu sestry.“

Roky strávené v zdravotníctve však neľutuje. „Mrzí ma len to, že po toľkých odpracovaných rokoch ma odkopli a ani nepoďakovali.“

Vianočné tipy na darček