Tichá dolina: Aj po desiatich rokoch vyzerá, akoby sa tam víchrica prehnala len nedávno.

Tatry vyzerajú aj desať rokov po kalamite ako mesačná krajina

Po tragédii vo Vysokých Tatrách bol ich ďalší vývoj zmesou chaosu, rôznych pohľadov na spôsob obnovy a pochybných rozhodnutí. Toto je výsledok.

Popoludní do Tatier udreli prvé poryvy vetra. Trvá len chvíľu, kým získa silu a zmení sa na vražedný živel. Víchrica miestami naberá vyše dvestokilometrovú rýchlosť. Vytrháva stromy aj s koreňmi, zanecháva za sebou spúšť. Povetrím lietajú kusy dreva, striech, dopravné značky, na zem padajú elektrické stĺpy, rozbité sklo.

Ľudia sa neodvažujú vyjsť von. Niekoľko hodín zostávajú uväznení v domovoch, obchodoch, kanceláriách i v automobiloch a bezmocne sledujú hrôzu okolo seba. Od Podbanského až po Kežmarské žľaby sa krajina mení na nepoznanie.

Ráno 20. novembra 2004 prinieslo otrasný obraz. Zničené cesty, železničné trate, desiatky kilometrov vyvrátených stromov, vyše dvanásťtisíc hektárov zdevastovaných lesov. Začali sa dlhé týždne tvrdej práce. Vznikol krízový štáb, vodohospodári vyhlásili najvyšší stupeň povodňovej aktivity.

Do Tatier prišli hasiči, policajti, vodári, elektrikári, stavbári, lesní robotníci, ochranári i dobrovoľníci. Všetci robili spoločne, všetci mali jeden cieľ. Zachrániť, čo sa dá. Až do chvíle, kým lesníci nenarazili na vízie ochrancov prírody o samoobnoviteľnosti zničených lesov.

Nastal boj pragmatizmu s naivnými ideálmi, v ktorom vyhráva miniatúrny hmyz - lykožrút. Škody, ktoré za desať rokov napáchal, sa takmer rovnajú tým, ktoré spôsobila smršť.

Ako u „blbých“

„V ten deň som mal nočnú v stanici rýchlej záchrannej služby,“ spomína bývalý horský nosič a spisovateľ Martin Maličký. „Kolegovia mi rozprávali, ako sa snažili dostať k mužovi, na ktorého v Hornom Smokovci padol strom. Nedostali sa. Priamo pred sanitkou im lietali obrovské konáre a porasty. Ráno som utekal do milovaných Tatier. Snažil som sa dostať na Hrebienok. Po niekoľkohodinovom boji som prešiel cez padajúce stromy len pár desiatok metrov.“

Výstup zopakoval o pár dní. Chcel pozdraviť priateľov. Na Téryho chate našiel kamaráta Stana ako pustovníka. Vyše týždňa nebola hore živá duša. Výmenu služby museli zabezpečiť vrtuľníkom. Mesiac potom nemali nosiči čo robiť. Nebolo pre koho nosiť. Tatry sa stali horami duchov. Tatry sú Martinovým druhým domovom. O to intenzívnejšie vníma, čo sa s nimi deje.

„Nie som odborník, no s určitosťou viem, že vinou toho, že lesy ponechali na ,samovývoj‘, vyschlo množstvo stromov. Preto sa uvoľňujú kamene dosahujúce rozmery aj veľkej skrine. Jeden taký spadol na chodník pár minút po tom, čo som tadiaľ prešiel. Tatry sa vinou ochranárov stali nebezpečnejšími."

"V mojej knihe Očami nosiča som Tatry nazval rezerváciou lykožrútov. Keď sa vraciame s rodinou z občasných zahraničných dovoleniek na Slovensko, stále máme pocit, že od Dunaja k strmým štítom Tatier žijeme ako ‚u blbých na dvore‘. Vývoj udalostí po kalamite v roku 2004 tento dojem umocňuje.“

Nová tvár krajiny

Niekoľko dní pred smršťou žiadal horský vodca Róbert Gálfy o povolenie na výrub štvorice ihličnanov na jeho pozemku. Obával sa, že ak by ich strhol vietor, padnú na izbu jeho detí. „Povolili nám len dva s tým, že majú obrovskú spoločenskú hodnotu,“ spomína.

O necelé dva týždne padlo všetko. „Bolo to strašné. Chodili sme po Smokovci mlčky, so zvesenými hlavami. Nespoznávali sme miesta, ktoré sme desaťročia navštevovali.“ Na druhej strane vidí v katastrofe aj malé pozitívum. Vybavuje si prekvapenie z toho, čo nová tvár Vysokých Tatier odhalila. Chaotickú výstavbu, staré, zanedbané budovy. Ľudí to vraj akoby naštartovalo.

„Bolo úžasné sledovať vzájomnú solidaritu, ochotu nezištne sa zapájať do prác na obnove, vnímať pomoc, ktorá prichádzala z miest, organizácií i od súkromných osôb.“

To, čo prišlo potom - spor lesníkov s orgánmi správy životného prostredia a mimovládnymi organizáciami -, bolo však niečo úplne iné. Gálfy je presvedčený, že les mali čo najskôr ošetriť, aby sa zabránilo nájazdom lykožrútov na živé porasty.

„Samoobnova prírody, ktorú hlásajú ortodoxní ochrancovia, podľa mňa nebola správna cesta. Všetci sme pripúšťali, že existencia mimovládnych organizácií je dobrá. Zároveň sme si však uvedomovali, že ony nenesú žiadnu zodpovednosť. V takej pozícii je ľahké priväzovať sa k stromom, protestovať a kritizovať. Lesníci predsa prírodu chránili aj v minulosti a nerobili to zle.“

Nelogické zalesňovanie?

Počas našej návštevy sú Tatry ako namaľované. Prechádzame Tichou a Kôprovou dolinou, ktorá miestami pôsobí ako mesačná krajina. Práve tu museli lesníci všetko nechať ležať, pretože oblasť bola vyhlásená za biotop európskeho a národného významu.

Pohľad na škodcami zlikvidované niekoľkostoročné limby, ktoré prežili valašskú kolonizáciu, ale neprežili rozhodnutia štátnych úradníkov, musí trhať srdce každému milovníkovi hôr. Aj po desaťročí sú tu pláne s veľkými vytrhanými koreňmi.

Okolité lesy sú zasypané kusmi popadaného dreva, tiahnu sa nimi rozsiahle pásy vyschnutých stromov, ktoré zničil lykožrút. Prečo? „Extrémne víchrice sú bežnou súčasťou vývoja počasia. Boli tu v minulosti a čakajú nás aj v budúcnosti,“ hovorí Ján Marhefka z odboru starostlivosti o lesy Štátnych lesov TANAP-u.

„Je to prirodzený jav, ktorému sa nedokážeme účinne brániť. Na vietor s rýchlosťou 220 kilometrov za hodinu sa pripraviť nedá. Zaujímavé však je, že po útoku živlu sme zaznamenali minimálne škody na zveri. Uhynuté kusy by ste spočítali na prstoch jednej ruky.“

Zato stromy sa lámali ako zápalky. Padlo takmer trinásťtisíc hektárov lesov, na zemi skončili dva milióny kubických metrov drevín. Predovšetkým smrekov. To je vlastne tiež jedna z výčitiek laických ochrancov prírody lesníkom. Nazvali ich „smrekomanmi“ a tvrdili, že práve smreky boli jednou z hlavných príčin škôd.

„Ale smrek predsa do tohto prostredia prirodzene patrí,“ tvrdí Marhefka. „Tatry sú klimatickými podmienkami podobné boreálnym ihličnatým lesom v Škandinávii i severnej Sibíri, kde tiež dominuje smrek, sem-tam borovica. K tomu porasty, ktoré padli, mali od štyridsať do dvesto rokov!“

Je pravda, že v rámci novej výsadby sú vo vysokej miere zastúpené listnáče, sú však len prípravnými drevinami a prirodzeným vývojom ihličnaté stromy postupne opäť získajú prevahu.

Kameň úrazu

Nasledujúci vývoj vo Vysokých Tatrách bol zmesou chaosu, rôznych pohľadov na spôsob obnovy, pochybných rozhodnutí. Lesníci chceli okamžite začať s čistením lesa, asanáciou poškodených stromov, revitalizáciou a výsadbou. Ochrancovia prírody a najmä mimovládne organizácie zase razili myšlienku ponechať prírodu, aby sa so všetkým vyrovnala sama.

Keďže zákon v chránenom území vyžaduje správne konania, povolenia a výnimky pre lesnícku činnosť, mimovládkam, ktoré do týchto konaní vstupovali, sa úspešne darilo brzdiť proces obnovy. Vystrašení úradníci sa s povoleniami neponáhľali. Tak sa stalo, že z dvoch miliónov kubíkov biomasy muselo na zemi ostať šesťstotisíc.

Ideálna živná pôda pre podkôrový hmyz. A ten nelenil. Za jediný rok vychoval lykožrút dve generácie a miliardy pármilimetrových zvieratiek sa pustili aj do zdravých drevín. Po desiatich rokoch zničili pol druha milióna kubíkov. Dnes ich volajú sucháre. Sedemtisíc hektárov mŕtvych lesov, kde pomaly stačí kýchnuť a zosype sa na vás celá koruna vyschnutého stromu.

„Klasické asanačné opatrenia by väčšinu týchto lesov dokázali zachrániť,“ tvrdí Marhefka. „Zabránilo by sa premnoženiu hmyzu a Tatry by mohli získať pôvodnú tvár o štyridsať- päťdesiat rokov. Na miestach, kde zostala príroda ponechaná sama na seba, by sa tak mohlo stať zhruba o tristopäťdesiat rokov. Dnes sa cítime ako štatisti. Môžeme len sledovať pribúdajúce škody.“

Očividný rozdiel

Tých nie je málo. Vytratila sa vodozádržná funkcia lesa, zvýšilo sa riziko zosuvov pôdy, erózií, povodní, znižujú sa hladiny jazier i výdatnosť vodných tokov. Prichádzajú dlhé obdobia sucha, ktoré v minulosti v Tatrách nepoznali. Lesníci tvrdia, že na územiach suchých lesov už prakticky nie je možné ľudskou činnosťou obnoviť nič.

Zákon totiž zakazuje zásah do vegetačného a pôdneho krytu, čo znamená, že sa tam nesmie ani zalesňovať. Zmena zákona by postihnutým oblastiam už veľmi nepomohla.

Do mŕtvych porastov by ťažko dobrovoľne vstúpil lesný robotník a keby aj, drevo je po desaťročí pre priemysel takmer nepoužiteľné. Pritom rozdiel medzi oblasťami, ktoré mohli lesníci obhospodarovať, a tými, ktoré boli ponechané na samoobnovu, bije do očí. „Tam, kde nám to zákon umožnil, pracujeme,“ pokračuje Ján Marhefka.

„Na nami spravovanom území sme zrevitalizovali 4 400 hektárov. Niekde len tým, že sme uvoľnili priestor existujúcim mladým stromom, inde výsadbou asi piatich miliónov sadeníc.“ Dnes dosahujú štyri až šesť metrov Ďalej však bola cesta zarúbaná.

„Mimovládne organizácie na nás stále podávali podnety na inšpekciu životného prostredia a vyšetrovania, ťahajúce sa i rok, nám viazali ľudí, ktorí sa mali venovať obnove,“ hovorí vedúci odboru starostlivosti o lesy TANAP-u Miroslav Jurčo.

„Pritom všetky preukázali, že ani v jednom prípade sme neporušili zákon.“ Aj tak však odporcovia ľudského zásahu dosiahli svoje. Povolenie pracovnej činnosti získavali lesníci po kúskoch počas piatich rokov, aj to s obmedzeniami. A o Tichej a Kôprovej doline nebolo rozhodnuté dodnes.

Poučili sme sa?

Je neuveriteľné, že ani skúsenosti s doterajšími kalamitami nepodnietili štát, aby upravil zákony. „Pôvodná ochrana prírody sa tvorila pod taktovkou lesníckych odborníkov,“ vysvetľuje Marhefka.

„Tí určovali, čo treba chrániť a kde možno vykonávať pracovnú činnosť. Cieľom bolo pomôcť prírode, aby získala silu, a potom jej umožniť prirodzený vývoj. V deväťdesiatych rokoch však vznikli nové zákony o ochrane prírody a krajiny, kde sa presadil pasívny prístup. Tendenciou je čo najväčšie územie zahrnúť do zóny s najvyšším stupňom ochrany, kde sa nesmie robiť nič.“

Rovnaký zákon, ktorý, mimochodom, degraduje zákony o lesoch, požiarnej ochrane, bezpečnosti práce a nezohľadňuje ani protipovodňové opatrenia, sa podpísal aj pod devastáciu vetrom nepoškodených stromov. Do chránenej zóny totiž nesmeli lesníci postaviť ani feromónové lapače na odchyt lykožrútov.

Kalamity sa opakujú so železnou pravidelnosťou a prístup štátnych inštitúcií, výdatne ovplyvňovaný laickými aktivistami, sa nemení. „Vlani sme mali ďalšiu veľkú kalamitu, ktorá postihla hlavne oblasť Oravy,“ hovorí Miroslav Jurčo.

„Tam tiež musíme ponechať niekoľko desiatok tisíc kubíkov padnutých drevín. Obávam sa, že o pár rokov táto oblasť môže získať podobný obraz ako Tatry.“ Rovnaké to je po novej smršti v našich veľhorách. Tam musí zostať až štvrtina biomasy. Naďalej teda vytvárame živný priestor pre škodce a naše lesy budú schnúť. Desať rokov po ničivej tatranskej kalamite naozaj niet čo oslavovať.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].