Hrad Hrušov: Dal ho postaviť Matúš Čák Trenčiansky.

Tekovský paradox: Väčšina obyvateľov malebného regiónu zrejme netuší, že v ňom žije

Nechceli by ste si dať pohárik chabrďovice? Vraj, keď otvoríte fľašu dobrej päťdesiattrojky, musíte v byte tri týždne vetrať, ale, takisto vraj, chutí skvele.

Domov

Nikdy ste o chabrďovici nepočuli? Ani my. Keď sme sa spýtali, z čoho ten zázrak je, rozžeravili sme levické telefóny, až sme sa napokon dozvedeli, že sa vyrába z čiernych bobúľ rastliny Sambucus ebulus. Na spresnenie informácie, najviac Sambucus ebulus v Leviciach vraj rastie na starom židovskom cintoríne.

Takže, internet. Ide o bazu chabzdovú, ktorá rastie v celej Európe, v teplejších oblastiach hojnejšie. A v Tekove je dosť teplo. Teda aspoň na juhu tohto zvláštneho slovenského regiónu.

Mesto guľatých agátov

Začnime v Leviciach na hrade. História vcelku všedná, postavili ho v 13. storočí, keď zhorel blatný hrad v Starom Tekove, sídle Tekovskej župy, a bolo treba vybudovať obrannú líniu proti Tatárom. No a, ako hovorí historik Peter Pleva, v roku 1709 ho počas Rákócziho povstania vyhodili do vzduchu a v troskách je podnes.

Ale - videli ste už studňu, na ktorú sa pozeráte a nevidíte ju? No vidíte. Vysekali ju pri úpätí skaly a vymurovali smerom hore. Kto by už len studňu hľadal hore? Kto hľadá, nájde i mešitu, Turci upravili bránu, aby sa mali kde modliť. Povráva sa, že tu mali aj hárem. To súvisí s povesťou, ako zachránili krásnu Etelku - vypustili husi, čo bolo znamenie, že miestni môžu Turkov pokojne pozabíjať. Napriek tomu sa husiam v Leviciach veľmi nedarí, husacie štvrtky alebo husacia pečeň s pohárikom levickej frankovky sú v meste guľatých agátov známa pochúťka. Guľaté agáty patria k starým dobrým časom, ešte tým za monarchie, keď Levičania nikomu nevydali povolenie postaviť v meste fabriku. „Bolo to meštianske mesto,“ hovorí historička Tekovského múzea Margaréta Nováková. Jednoducho sa bránilo, aby sa doň sťahoval plebs.

A panské mesto sa netešilo ani z roku 1918, keď vznikla Československá republika. O dvadsať rokov už bolo zase maďarské, po vojne opäť slovenské, ale stále, nech sa hranice menili akokoľvek, bolo v jednom vreci s Kremnicou. Vo vreci, do ktorého ich spolu strčili v roku 1000, keď svätý Štefan rozdelil Uhorsko na župy. Tekov, región, ku ktorému sa hlási len jeho južná časť, ale nie všetci. Ako sme sa presvedčili, niektorí Levičania ani netušia, čo Tekov znamená, a, čo je ešte čudnejšie, nevedeli to ani ľudia, ktorí žijú v Tekovskej Breznici. A keď spomeniete Tekov v Kremnici, pozerajú sa na vás ako na blázna. Povedzte Liptákovi, že je Šarišan, a uvidíte, čo s vami urobí. To isté, čo s vami urobí Kremničan, keď mu poviete, že je Tekovčan! Ale mapy sa nemýlia.

Slovenská brána

Ani v minulosti, ani čileky. „Čilejkári“ sú tiež miestna rarita, pár dedín pod Slovenskou bránou sa nepovie inak než čil, čilej, čileky. Nárečie zrejme reaguje na tok Hrona, ktorý sa práve poniže Hronského Beňadika celkom zmení. Práve v Horných Kozmálovciach je jediná priehrada na celom jeho toku a z dravej rieky sa stáva pokojná.

V zime zamŕza do hĺbky tridsať až štyridsať centimetrov a práve tu končí aj ľad z celého povodia. Niekoľko kilometrov ľadovej triešte. Pred pár rokmi plávali Kozárovce. Zdvihla sa hladina Hrona, zdvihla sa teda aj hladina okolitých potokov, Svätý potok zalial rómsku osadu. Obyvatelia zostali zavrznutí v Slovenskej bráne. „Akože kde je brána? No predsa tu! A kľučku by ste nechceli? To nie sú dvere, ale pomyselná brána,“ rozohňoval sa chlap na bicykli, keď sme sa spytovali, kde ju nájdeme. Ukázal na vŕšky vpravo aj vľavo a práve medzi nimi, skryté pod zemou, je bralo, ktoré mení prúdenie rieky. Znie to honosne, ale za tú bránu by sme sa mohli aj hanbiť. Dvesto až tristo vriec plastových fliaš vždy po tom, keď sa prevalí veľká voda. Chladničky, pneumatiky, svine, občas, žiaľ, aj mŕtvych ľudí, raz dokonca oskalpovanú Kórejčanku... A veľká voda sa prevalila aj pár dní predtým, než sme sa my dostali na ostrov pri Tlmačoch. „Je to ako u sprostých. Najskôr to voda nesie dole a keď sa otočí vietor, zase všetko hore,“ rozpráva dôchodca, ktorý práve tu rybárči celé leto. Hoci je z Vrábeľ, zabýva sa pri vodnej nádrži v autoprívese, má v ňom aj televízor a manželku, a chytá ryby. „Za dva týždne iba osem kaprov,“ rozčuľuje sa. Tí vedľa, podľa čísel z Banskej Bystrice i Prievidze, takú mizériu radšej vzdali a zaliezli do prívesov. „Celý život som pracoval na montážach v Mochovciach, veď aj táto nádrž slúži elektrárni, a teraz, na dôchodku, tu chytám ryby.“ Keď zvrtneme reč na Tekov, diví sa. Netušil, že je práve z tohto regiónu. A to sme od Levíc iba zo desať kilometrov!

Potápač v studni

Do vodného mlyna v Bohuniciach je to o kúsok ďalej a musíte prejsť aj cez Bátovce, o ktorých by ste nikdy neuhádli, že kedysi boli kráľovským banským mestom. Aj vodný mlyn patrí Tekovskému múzeu, ale kým sa doň dostanete, musíte zložiť malú skúšku. „Tak keď ste takí múdri a radíte mi, ako na to, tak tú tuju zasaďte!“ Mária Ďureková sa s Bratislavčanmi nebabre. Keď je však s výsledkom spokojná, je z nej veľmi príjemná spoločníčka a stále má čím prekvapiť. Nielen encyklopedickými vedomosťami, že mlyn je na začiatku Štampošskej doliny, že je špecifický tým, že na koleso tiekla voda zvrchu, lebo ju k mlynu museli triapolkilometrovou haťou doviesť žľabmi a že takýchto stredovekých mlynov tu bolo až sedem, ale tento je jediný funkčný. Ukáže na studňu a povie, že v nej mala - potápača.

A tu je záznam v knihe návštev: „V studni bolo veľmi príjemne, viditeľnosť 135 centimetrov, hĺbka studne 358 centimetrov, počasie pršalo, zamračené. Po výstupe bolo potápačovi poskytnuté kvalitné občerstvenie - studený čaj.“ Podpísaný Igor M., 3. júna 1993. Ťažko uveriť, že mu neponúkla svoju „chlpatú kávu“, ako tu volajú zalievanú, alias tureckú, alias českú kávu. „Na toho potápača sa jednoducho zabudnúť nedá, studňa sa dole zužuje, zašprajcoval sa v nej,“ povie. Ale vie toho dosť aj o Tekove. „Župa sa históriou vytvárala sama. Veď v takejto podobe ponúkala veľa možností pre každého. A formovala aj ľudí, ktorí tu žili. Kremnica? Áno, pre nás je ďaleko, mali sme bližšie banské mestá, napríklad Pukanec. Takisto s výsadami banského mesta a zachovalo sa to napríklad na odevoch. Podobali sa viac na odevy ľudí z banských miest, čierne šaty, muži čierne dlhé zástery...“ Nuž a nakoniec nám odporučila, aby sme sa určite pozreli na Jedľové Kostoľany, lebo tie má v regióne najradšej. Sú len na skok od Malej Lehoty.

Kamenné more vedľa štálov

Malá Lehota je obrovská! Slovenská brána zostala za chrbtom, aj Nová Baňa, cesta z nej sa po osemnástich kilometroch skončila. Začiatkom dediny, aký inde nenájdete. Andezitovým kamenným morom. Pred štrnástimi miliónmi rokov sa tu vyliala láva, stekala z kopca, mrzla a lámala sa na šesťuholníkové kusy. A koniec lávového poľa zostal hneď pri dnešnej ceste. Úžasné privítanie v strednej časti Tekova. „V Malej Lehote žije 860 obyvateľov, má však až 22 štvorcových kilometrov, člení sa na sedemnásť štálov,“ rozpráva starosta Dušan Pacalaj. „Štále preto, lebo niekdajší obyvatelia, vyhnanci z celej Európy, najmä z Balkánu, najskôr vyklčovali lesy a potom ako prvé stavali maštale, čiže štále, domy prišli na rad neskôr.“ Čileky buď múdry, keď sa hovorí o štáloch! Hovorí, že vyše tridsať rokov pracoval v Česku, ale do Malej Lehoty sa jednoducho vrátiť musel, lebo chcel. A vraj Malá Lehota sa volá Malá Lehota preto, lebo v minulosti „mali krátky čas na zaplatenie daní“. Zdá sa, akoby mesto okrúhlych agátov bolo až kdesi za morom. Hoci Malá, je veľká nielen rozlohou, ale aj tým, že tu rok čo rok robia gajdošské fašiangy - najstarší európsky festival v Európe zameraný na gajdy a preteky starých traktorov, zetorov zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Mimochodom, na to, aby sa v zime vyhrabali spod snehu, má starosta „zazmluvnených päť traktorov, ktoré musia zvládnuť 37 kilometrov obecných komunikácií do dvoch hodín“. Ak hľadáte zasľúbenú zem, pokoj a nádheru a chýbala by vám k tomu jaskyňa, vedzte, že aj tú tu nájdete, zamierte do Malej Lehoty. Dnes môžeme konštatovať - vďakabohu, že za socializmu ju vyhlásili za zánikovú obec! „Áno, viem, že patríme do tekovského regiónu, ale hrdí na to nie sme. Máme vlastnú históriu,“ hovorí starosta a dodá, že ak urobíme anketu, bude dobre, ak aspoň jeden zo stovky obyvateľov bude vedieť, že žije v Tekove. „My sme patrili pod hrušovské panstvo.“

Hrušov - obľúbený hrad Tomáša Garrigua Masaryka

„Aký krásny hrad,“ zvoláte, keď zbadáte siluetu Hrušova, a Jozef Blaho blahosklonne odpovie: „Ďakujeme.“ Vyzerá to tak, akoby ste pochválili siluetu hradnému pánovi. „Áno, cítim sa ako hradný pán, ale neustále som v montérkach,“ znie odpoveď. Pätnásť kilometrov od Zlatých Moraviec, desať kilometrov od Topoľčianok, zašitý na brale, z ktorého, ak je dobré počasie, vidno ešte aj ostrihomskú katedrálu. Nečudo, že Matúš Čák Trenčiansky, ktorý vlastnil okolo šesťdesiat hradov v Uhorsku, si sám dal postaviť iba dva a toto je jeden z nich. Takže, to by sme mali prvú zaujímavosť a druhá - vraj žiaden hrad v Uhorsku za svoju históriu nemal toľko majiteľov ako tento, údajne okolo päťdesiat.

Do tretice všetko dobré - ryžovalo sa pod ním zlato. Nová Baňa na skok a potoky pramenia z vulkanických hornín. Aj keď dnes o Hrušovskom hrade vie málokto, vedel o ňom Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý miloval Topoľčianky, a práve on dal vybudovať cestu na hrad. Chodieval sem nielen s deťmi a vnúčatami, ale napríklad aj s Karlom Čapkom. Nuž a keď mal osemdesiatku, odovzdali mu ako pozornosť zakonzervovaný hrad. „No a potom ďalších osemdesiat rokov hrad pustol, zabudlo sa naň, jednoducho zle,“ hovorí Jozef Blaho. „Prvý raz nás očaril, keď sme sa sem dostali s manželkou Stanislavou v roku 1999, a od roku 2004 sme sa oň začali starať. Čím viac sme ho odhaľovali, tým viac sme sa doň zaľubovali,“ znie vysvetlenie. Za trinásť rokov ho dokázali zmeniť na nepoznanie a ich občianske združenie Leustach, nazvané podľa uhorského palatína, jedného z majiteľov hradu, dnes združuje pätnásť ľudí. Cieľ? Stredoveké väzenie má obnovené klenby, ale nedajú si pokoj, kým neobnovia tri poschodia východného renesančného paláca. Tekov bude opäť krajší.

Tekov? Jozef Blaho je učiteľ dejepisu a tvrdí, že región je starší ako slávna Kremnica, a to o celé tri storočia. „Región je totožný s uhorskou župou, ktorá fungovala až do roku 1918,“ vysvetľuje. „Učím o tom, vysvetľujem to deťom, ale mnohí ľudia vôbec netušia súvislosti. V Zlatých Moravciach majú napríklad obchodný dom Tekov a len málokto vie, prečo sa tak volá.“

Hor’ sa do stredu Európy

Po tom všetkom sme Kremničanov otázkami veľmi netrápili. Panej v trafike sme sa spýtali, kde je Tekov, a ona nám odpovedala, že nevie. Oslovili sme aj paniu v múzeu, samozrejme, vedela, čo je Tekov aj že Kremnica je Tekov, ale veľmi sa k nemu nehlásila. „Viete, my sme boli kráľovské banské mesto.“ Tak sme sa radšej vybrali tam, kde sa celý Tekov končí. Do Kremnických Baní, ku geografickému stredu Európy, aby sme si prečítali: „Toto miesto, konkrétne stred Kostola svätého Jána Krstiteľa, sa považuje za najstaršie určený geografický stred Európy.“ Šípky mierili do všetkých strán a uvádzali - Praha 360 kilometrov, Bratislava 155, Rím 920, Bukurešť 730, Varšava 415 a Kyjev 860 kilometrov. Nuž ale načo by sme tam chodili, keď to nepoznáme ani u nás doma, však?

Domov