Policajná akadémia: Informácie okolo diania na škole naznačujú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom.

Tma pod lampou: Pochybné praktiky na policajnej akadémii

Niekdajšie vedenie Akadémie Policajného zboru v Bratislave na čele s dnes už odvolaným rektorom Václavom Krajníkom beztrestne likvidovalo nepohodlných ľudí.

Nebezpečné vyhrážanie, šikanovanie či podivné štúdium ľudí zvučných mien. Podozreniami všakovakého druhu sa v súvislosti s Akadémiou Policajného zboru v Bratislave zaoberali v uplynulých dvoch rokoch aj kompetentní na ministerstve vnútra, hoci ešte pred pár týždňami nám ministerský úrad tvrdil, že neriešil žiadny podnet týkajúci sa tejto vysokej školy. Vraj nemal aký, lebo žiaden nebol podaný. Napokon však ministerstvo priznalo, že v danom období predsa len evidovali niekoľko sťažností a upozornení na dianie okolo liahne novej policajnej elity. A dokonca ich aj vyšetrovali. Ako však býva na Slovensku dobrým zvykom, v lepšom prípade vec uzavreli s konštatovaním, že sa nič nestalo. V tom horšom nemali kompetentní ani len snahu niečo zistiť. Zrejme vedeli prečo.

Virtuálni študenti

V jednom z podnetov, ktorý v lete 2010 adresoval vtedajšiemu rezortnému šéfovi Danielovi Lipšicovi dlhoročný akademický pedagóg Eduard Sabopál, sa totiž objavili aj viaceré zvučné mená. Nechýbal medzi nimi napríklad súčasný štátny tajomník ministerstva vnútra Marián Saloň, bývalí policajní prezidenti Anton Kulich a Ján Packa či súčasný policajný viceprezident Ján Nociar. Podnet podal rešpektovaný odborník, ktorý v akadémii pracoval takmer dvanásť rokov a istý čas zastával post vedúceho katedry kriminológie.

Doktor Sabopál označil v podnete niekoľkých študentov za virtuálnych. V akademickom roku 2007/2008 mali totiž u neho v rámci doktorandského štúdia absolvovať prednášky z dvoch predmetov a museli ich ukončiť zápočtom. Niekoľkí študenti sa však podľa informácií uvedených v podnete na výučbe nezúčastňovali alebo iba sporadicky a už vôbec nepovažovali za potrebné absolvovať záverečné testy. Keď chcel doktor Sabopál neudelené zápočty zapísať do príslušných záznamov, nedalo sa. Hoci bol jediným prednášajúcim, niektoré spisy vôbec nemal k dispozícii. Išlo o dokumentáciu desiatich študentov, ktorých v podnete nazval virtuálnymi a bol medzi nimi aj Marián Saloň, Anton Kulich, Ján Packa či Ján Nociar. K potrebným záznamom sa napokon dostal až po skončení semestra a zostal v šoku. Zápočty z jeho predmetov mali zapísané aj títo študenti. Svoj autogram im do záznamov „venoval“ vtedajší šéf katedry kriminológie Samuel Uhrin.

Mesiac po podaní podnetu, v ktorom upozornil na čudnú prax, dostal doktor Sabopál oznámenie o výsledkoch prešetrovania. Ich zhrnutie zabralo na papieri menej miesta ako vypísanie funkcie zodpovedného pracovníka - vedúceho sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR odbor kontroly oddelenia kontroly štátnej služby. Sťažovateľ sa dozvedel, že v kontrolovanom subjekte - policajnej akadémii - je všetko v absolútnom poriadku.

Stratili pamäť

Doktor Sabopál sa k prípadu vracať nechcel. Potvrdil len, že predmetný podnet podával a za jeho obsahom si stojí. Docent Uhrin povedal, že v spomínanom období zápočty podpisoval, avšak len z jedného predmetu a iba dvom študentom. Urobil to vraj odôvodnene, keďže vo výnimočných prípadoch tak mohol ako vedúci katedry urobiť. Štátny tajomník ministerstva vnútra Saloň v reakcii na podozrenie o spornom získaní zápočtu potvrdil, že spomínané predmety navštevoval. Ani za svet si však nedokázal spomenúť na meno vyučujúceho ani na to, kto mu podpisoval zápočty. Veď kto by si to po piatich rokoch pamätal.

Problémy s pamäťou má aj bývalý policajný prezident a dnes riaditeľ Centra vzdelávania a psychológie na ministerstve vnútra Anton Kulich. „Áno, navštevoval som tie predmety a vyučoval ich taký pán profesor, Ježiši, ako sa on volal, taký starý pán, neviem, či tam ešte niečo učí,“ snažil sa spomenúť si. Zároveň pripustil, že docent Uhrin mu nejaké zápočty podpisoval. „Ale viete, ja som kopu vecí s pánom Uhrinom konzultoval a v podstate matne si pamätám, že zápočty sme mali absolvovať u neho. Boli sme viacerí, ktorí sme chodili k Uhrinovi. Aj páni Nociar a Saloň. Ako to však presne bolo, už si nepamätám,“ rozrečnil sa Kulich. O podnete doktora Sabopála vraj nevie nič, lebo sa s ním ohľadom tejto veci zatiaľ nikto nekontaktoval.

Skončil na dôchodku

Aj keď inšpekcia nič podozrivé v súvislosti s pochybným udeľovaním zápočtov pre vyvolenú skupinu študentov nezistila, zdá sa, že táto prax nie je na policajnej akadémii ničím nezvyčajným. Svoje o tom vie aj bývalý pedagóg docent Ľubomír Cigánik. Niekdajší šéf katedry policajných služieb otvorene priznáva, že sa mu stalo čosi podobné ako doktorovi Sabopálovi. Ani on nepodpísal zápočty a vedenie školy potom k tomu nútilo odborného asistenta katedry. Keď aj on odmietol, preradili ho na vrátnicu ministerstva vnútra.

Docent Cigánik skončil ešte horšie. Okrem nepodpísania zápočtov si totiž v roku 2010 dovolil kandidovať na rektora akadémie. Postavil sa tak proti Václavovi Krajníkovi, aktuálne obvinenému z niekoľkých trestných činov, ktorý súboj vyhral. A odplata nenechala na seba dlho čakať. Len pár týždňov po vymenovaní do funkcie novopečený rektor podpísal svojmu protikandidátovi personálny rozkaz o prepustení zo služobného pomeru. Cigánika poslal proti jeho vôli do dôchodku. Dôvodil tým, že v roku 2005 dovŕšil päťdesiatpäť rokov, a teda spĺňa nárok na výsluhový dôchodok. Komicky pritom vyznieva fakt, že rozkaz o prepustení docenta Cigánika podpísal Krajník len dva týždne po tom, ako ho vtedajší minister vnútra Lipšic sťa nového rektora opätovne prijal do Policajného zboru, a to vo veku šesťdesiattri rokov...

Dôchodca: Docent Ľubomír Cigánik kandidoval v rektorských voľbách proti Václavovi Krajníkovi. Ten ho po nástupe do funkcie poslal do policajného dôchodku. Foto: Norbert Grosz

Šikanovanie na akadémii

Potom prišla na rad manželka docenta Cigánika Alena. Na akadémii mala dlhé roky pod palcom medzinárodný výmenný program študentov Erazmus a popritom profesionálne prekladala z nemčiny. V rovnakom čase, ako prevzal jej manžel personálny rozkaz o prepustení zo služobného pomeru, dostala pokyn na vypracovávanie podrobných výkazov o svojej pracovnej činnosti. Rektora Krajníka musela každý deň po 15. hodine e-mailom informovať, čo presne robila počas dňa v švrťhodinových intervaloch. „Pretože mi nebolo úplne jasné, do akých detailov mám zachádzať, poprosila som pán Kišša (vedúceho kancelárie rektora, poznámka redakcie), aby mi to konkretizoval. Povedal mi, že skutočne všetko...“ opisuje v podnete adresovanom vlani v decembri vtedajšiemu ministrovi Lipšicovi Alena Cigániková.

Zaslať podnet sa odhodlala takmer po ročnom drezúrovaní zo strany rektora Krajníka a neskôr i vedúcej študijného oddelenia Márie Humenskej, pod ktorú bola zaradená. Aj tento podnet máme k dispozícii. Je to dvadsať strán neuveriteľného čítania, z ktorého behá mráz po chrbte. Je to čítanie o tom, ako profesionálna nemčinárka musela prekladať desiatky strán odborných textov z angličtiny a maďarčiny. Neskôr sa ukázalo, že tak robila úplne zbytočne, pretože ich nikto nepotreboval. Denne vraj musela plniť nezmyselné úlohy a čeliť zosmiešňovaniu pred zamestnancami i študentmi akadémie. Ak sa nevedela popasovať so zadanými požiadavkami, okamžite ju disciplinárne potrestali.

Vedúca študijného oddelenia Mária Humenská tvrdí, že všetko bolo úplne ináč. Nezhody síce pripustila, trvá však na tom, že konflikty vyvolávala práve Cigániková. „V žiadnom prípade nedochádzalo k šikanovaniu pani Cigánikovej. Dokonca si myslím, že ja som bola šikanovaná z jej strany. Podľa mňa bola presvedčená o tom, že ju chce niekto zlikvidovať a že ja za tým stojím,“ ponúka svoju verziu Mária Humenská.

Všetko v poriadku

Napäté vzťahy vyvrcholili vlani v novembri, keď si rektor zavolal Cigánikovú do kancelárie. „Po mojom príchode a pozdrave hneď začal na mňa kričať, že ma dá odviezť na psychiatriu do Pezinka, že ma psychicky zničí, že už nebudem policajtkou a čo má robiť, aby ma dostal z akadémie,“ opísala stretnutie Cigániková. Okamžite po tomto výstupe podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania. Oznámenie putovalo z polície na inšpekciu ministerstva vnútra. Tamojší vyšetrovateľ rozhodol, že sa nič nestalo.

Podobne dopadlo aj prešetrovanie podnetu týkajúceho sa šikanovania, ktoré bolo ukončené bez vypočutia samotnej sťažovateľky. Bývalý generálny riaditeľ inšpekčnej služby ministerstva vnútra Boris Beňa Cigánikovej vo februári 2012 napísal, že jej sťažnosť nemožno prešetriť, lebo v podstate ide o jej osobné názory, podnety a domnienky.

„Vyše štyridsať rokov som nosil uniformu príslušníka Policajného zboru, z toho tridsaťšesť rokov som bol vo funkcii nadriadeného. Za svojej činnosti som zažil rôzne intrigy, ale takúto okatú likvidáciu policajta, proti ktorej nie je nikto schopný a ochotný zakročiť, som nevidel. Keď sa nevedia dovolať pomoci príslušníci polície, ako to potom majú robiť občania?“ krúti hlavou docent Cigánik, ktorý sa rozhodol prehovoriť aj v mene svojej manželky. „Som na dôchodku, mne už nemôžu nič urobiť. No ona je stále policajtka. Z akademickej pracovníčky v hodnosti majorky sa stala policajtka, ktorá dvanásť hodín kontroluje batožinu na letisku. S platom klesla o päť tried a aktuálne berie mzdu začínajúceho policajta,“ uzatvára docent Cigánik.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní