Nekonečné rady: Keď ste zbadali rad, postavili ste sa doň, hoci ste nevedeli, na čo sa čaká. Pre istotu.

Toto sú socialistické "istoty": Pracovali sme viac a mali menej

Nostalgické spomienky na ekonomické istoty komunizmu nemajú oporu v realite. Na väčšinu tovarov sme robili dlhšie ako dnes.

Ekonomické istoty. Slová, ktorými sa aj dvadsaťpäť rokov po páde komunizmu v niekdajšom Česko-Slovensku oháňajú mnohí obhajcovia totalitnej diktatúry založenej na vláde jednej strany a centrálne plánovanej ekonomike.

Akosi pritom zabúdajú, že Kuba či Severná Kórea, ktoré zotrvali na ceste k svetlým zajtrajškom, dnes patria k najchudobnejším štátom na svete. Nehovoriac o neslobode a prenasledovaní nesúhlasiacich.

(Ne)istoty

Zástancovia socialistickej ekonomiky radi pripomínajú, že po revolúcii sa objavila nezamestnanosť, významne vzrástla chudoba a nožnice medzi tými „hore“ a „dolu“ sa čoraz viac roztvárajú. Aj oficiálne beztriedna spoločnosť však mala rovných a rovnejších. Hoci ľudia mali istú prácu a plat, ochota predavačov sa začínala a končila lakonickým - nemáme!

Bez známostí ste dianie pod červenou hviezdou sledovali v čierno-bielych farbách, na auto sa čakalo aj rok. Módne oblečenie sa šilo doma podľa Burdy a na exotiku v podobe mandarínok v konzerve bolo treba vystáť dlhočizný rad. Ak ste chceli byť „in“, museli ste poznať správnych ľudí alebo mať „tvrdú“ západnú menu zameniteľnú za bony a nakupovať v Tuzexe, prípadne ich vykšeftovať s vekslákmi.

„Keď dostali v obchodnom dome Dunaj taliansky tovar, vďaka známosti na ministerstve mi odložili oblek. Skúšal som ho na najvyššom poschodí v kutici za kanceláriami. Ak mi ponúkané číslo nesadlo, oblek sa nekonal,“ spomína analytik Ľubomír Drahovský, ktorý vtedy pracoval v Projektovom a racionalizačnom ústave obchodu a cestovného ruchu.

Plánovaný kolobeh

Československo bolo po skončení druhej svetovej vojny na porovnateľnej ekonomickej úrovni ako Rakúsko a Nemecko. Štyridsať rokov centrálne riadenej ekonomiky prinieslo „blahobyt“ v podobe poklesu takmer na polovičnú výkonnosť rakúskej a zhruba trojpätinovú výkonnosť nemeckej ekonomiky.

Vlani Slovensko dosiahlo sedemdesiatšesť percent zo životnej úrovne Európskej únie, Česko o štyri percentá viac. Kým dnes platia pravidlá trhovej ekonomiky, základom socialistického hospodárstva bol plán.

„Začalo sa to rozpracovaním záverov niektorého zjazdu Komunistickej strany na päťročné plány, ktoré sa každoročne spresňovali. Okrem finančných plánov sa rozpisovali aj sortimentné, ktoré sa týkali najmä odbytu slovenských výrobkov. Na dovozové výrobky sa vyčlenil objem devíz,“ približuje vtedajšiu prax Drahovský. Poverení tak presne určili, čo a koľko sa bude vyrábať, bez ohľadu na záujem.

„Najdôležitejším kritériom bolo splnenie plánu, nie spokojný zákazník.“ Drahovský dodáva, že pri rozpisovaní plánu na ministerstve prudko stúpla návštevnosť riaditeľov podnikov. Tí sa snažili vybojovať nielen splniteľné ukazovatele plánu, od ktorých záviseli ich ročné odmeny, ale aj dostatok devíz a investícií pre podnik.

Prezident Zväzu obchodu a cestovného ruchu Pavol Konštiak dopĺňa, že nákupcovia z podnikov následne obchádzali s demižónmi vína a slivovice výrobcov, aby zabezpečili suroviny a materiály potrebné na výrobu. Pripomína, že oficiálnou politikou bola veľkovýroba a trh nebolo možné oživiť novými tovarmi.

„Na Slovensku sa vyrábali tanky, obuv, odevy, ale bol nedostatok hygienických potrieb, ako napríklad toaletného papiera.“ Naopak, našinci mali v porovnaní napríklad s Rumunskom dosť potravín, ktorých ceny však dotoval štát.

„Mlieko a chlieb museli byť pre robotnícku triedu v plnom sortimente až do záverečnej,“ dodáva Konštiak. Neplatilo to však všade. Zohnať kvalitné mäso už bolo ťažšie, sviečkovica smerovala zväčša na vývoz.

Analytička Poštovej banky Dana Vrabcová pripomína, že napriek relatívne nízkym cenám dala slovenská domácnosť v roku 1989 na potraviny a nealkoholické nápoje priemerne takmer štyridsať percent z celkových peňažných výdavkov, dnes je to o polovicu menej. „Dnešné rodiny si tak môžu dovoliť viac kultúry, dovoleniek, stravovania v reštauráciách či ubytovania v hoteloch než v roku 1989,“ vysvetľuje.

Pomaranče ako luxus

Mandarínky a ananás v konzerve, rybacie konzervy, sladkosti, banány, pomaranče, zahraničný alkohol, ale aj pivo, vodka z Poľska a Ruska či maďarská saláma patrili k takzvanému úzkoprofilovému, podpultovému tovaru.

„Ten bol napríklad v štátnom podniku Zdroj na rozdeľovník. Keďže mal značný vplyv na splnenie plánu predajne a tým aj prémie, kto ho nedostal, pozeral sa cez prsty,“ vysvetľuje Konštiak.

Aj keď Slováci začali reálne zarábať viac ako v roku 1989 až osemnásť rokov po páde komunizmu a väčšina občanov Československej socialistickej republiky mala istý príjem, kuchynské spotrebiče inej značky ako Eta, práčka inej značky ako Tatramat či farebný televízor boli luxus.

„Kým v roku 1989 prala na automatickej práčke tretina žien a čosi viac ako tretina našincov sledovala program na farebnom televízore, dnes má práčku a farebný televízor takmer sto percent domácností,“ uvádza na porovnanie Vrabcová.

Dodáva, že v roku 1989 sme museli na farebný televízor pracovať desaťnásobne dlhšie ako dnes na LCD televízor, v prípade chladničky to bolo dvakrát toľko ako v súčasnosti. Zháňanie úzkoprofilového tovaru si vyžadovalo trpezlivosť a známosti.

„Ak ste chceli luxusnejšie potraviny z dovozu, museli ste poznať vedúceho,“ spomína Drahovský. V špeciálnych predajniach, ako bola napríklad bratislavská Teta, Manderla, Mažo či Merkúria, sa tvorili deň pred avizovanou dodávkou tovaru rady ľudí so spacákmi, prípadne spisovali poradovníky.

„Tovar sa zvyčajne ušiel len prvým pár šťastlivcom, pretože aj keď priviezli napríklad desať kusov talianskych práčok Candy či Philco, polovica z nich šla ministerským úradníkom, vedúcemu predajne a jeho známym, v lepšom prípade predavačom,“ upozorňuje Drahovský.

Naháňačka za autami

Osobitnou kapitolou boli autá. „Dnes si nikto nevie predstaviť čakať na auto ako svojho času v Nemeckej demokratickej republike na Trabant desať rokov alebo spať pred predajňou,“ upozorňuje Konštiak.

Ak ste mali západonemecké marky, americké doláre alebo bony, mohli ste si auto objednať cez pražský Tuzex. Kúpiť sa dali zahraničné značky, napríklad Fiat Uno či trojdverový Ford Escort vyšiel koncom osemdesiatych rokov na 26-tisíc bonov, Simca 1308 stála o 12-tisíc bonov viac, Peugeot 309 vyšiel až na neuveriteľných 55-tisíc bonov.

Autá sa prideľovali aj na ministerský poukaz, ktorý bol predmetom výmeny a obchodovania. Zvyčajne šlo o ruské Lady alebo Žiguli, napríklad Lada Niva vyšla v roku 1989 na 107-tisíc korún československých (Kčs). Populárna Škoda Favorit, ktorá sa na trh dostala koncom osemdesiatych rokov, stála 84 600 Kčs.

„Ďalšou možnosťou bolo prihlásiť sa do predajne automobilov, zložiť viac ako polovičnú zálohu v hotovosti alebo na účet a čakať aj rok, kým na vás príde rad,“ dodáva Drahovský.

Aj tu zavážili známosti, podobne ako v Drutechnách a Drudopoch, kde sa autá opravovali, alebo v Mototechne, kde sa kupovali i náhradné diely. Vrabcová pripomína, že na rozdiel od roku 1989, keď sa automobilom mohli pochváliť necelé dve pätiny domácností, dnes ho má zhruba šesť z desiatich.

TUZemský EXport

Štát zápasiaci s nedostatkom valút spôsobeným hospodárskou izoláciou nemal záujem, aby sa západonemecké marky či americké doláre pohybovali medzi ľuďmi. Tým, ktorí mali štedrých príbuzných za železnou oponou alebo dostávali zo západu dôchodok či plat, vyplácal namiesto „tvrdej meny“ bony.

Ak prišli marky či doláre listom, ostražité oko štátu priložilo upozornenie, že adresát je povinný zameniť cudziu menu v banke. Bony však získavali aj tí, ktorí pracovali v zahraničí, aj v socialistickom, keď ušetrili na diétach. Bonmi sa platilo v obchodnej sieti Tuzex, kde bolo možné zohnať úzkoprofilový tovar a výrobky z kapitalistického západu.

Prvé predajne otvorili koncom päťdesiatych rokov. Kurz sa podľa Drahovského vyvíjal - v päťdesiatych rokoch sa dal kúpiť jeden bon za dve koruny, neskôr stál aj viac ako päť korún.

Rifle stáli v sedemdesiatych rokoch okolo sto bonov, farebný japonský televízor vyšiel na päť- až šesťtisíc bonov, čo pri zárobku dvetisíc korún naozaj nebolo málo. Populárna bola aj elektronika a sladkosti. S bonmi a valutami sa vo veľkom kšeftovalo. Veksláci stáli na ulici priamo pred Tuzexom. Štátna polícia nad tým potichu privierala oči.

Kto ako zarábal

Nástup červenej diktatúry k moci v roku 1948 výrazne prekreslil aj spoločenský rebríček. Z robotníkov a roľníkov, samozrejme, pod podmienkou vstupu do Jednotného roľníckeho družstva, sa mala stať novodobá elita. A to sa odzrkadlilo aj na oficiálnych platoch. Priemerný plat v roku 1989 bol 3 142 Kčs v hrubom.

Hoci k priemeru sa dostalo viac ľudí ako dnes, keď si naň nesiahnu dve tretiny našincov zamestnaných na plný pracovný úväzok, rozdiely medzi niektorými profesiami boli výrazné. „Pozície v odvetví baníctva a hutníctva patrili v čase socializmu medzi nadpriemerne platené. Naopak, lekári či učitelia zarábali menej ako priemernú mzdu,“ upozorňuje Vrabcová.

Líšili sa tiež priemerné zárobky mužov a žien, hoci v zákonoch bola zakotvená rovnosť pohlaví. Vrabcová považuje za jeden z dôvodov fakt, že ženy vykonávali zväčša menej fyzicky náročnú prácu.

„Podľa dostupných údajov dosahovali priemerné platy žien okolo sedemdesiat až sedemdesiatpäť percent priemernej mzdy mužov. Dnes priemerná žena zarobí okolo osemdesiat percent priemerného platu muža,“ uvádza.

Slovensko dobieha Česko

Pád komunizmu výrazne zmenil hospodárstvo Česko-Slovenska, ktoré sa na konci roka 1992 rozpadlo. Východiskové podmienky Slovenska boli horšie - na malom území bol koncentrovaný ťažký a zbrojársky priemysel a čoraz väčší nezáujem o produkciu zbrojnej výroby znamenalo pohromu.

Podľa niektorých prognóz tak hrozil Slovensku po „rozvode“ značný prepad, čo sa napriek divokej mečiarovskej privatizácii v deväťdesiatych rokoch minulého storočia nenaplnilo.

„Slovensko sa spočiatku uzavrelo do seba a spoliehalo na vnútorné zdroje, naopak, Česko vykročilo v ústrety západoeurópskym ekonomikám. Vznikla tu určitá priepasť, ktorú však Slováci dokázali v priebehu niekoľkých rokov rýchlo zaceliť,“ hovorí analytik GE Money Bank Peter Gabko.

Analytik českej pobočky Raiffeisenbank Václav Frače to pripisuje najmä dvom faktorom: „Môže za to nižší štartovací základ a štrukturálne reformy, ktoré sa na Slovensku urobili oveľa skôr a oveľa ráznejšie ako v Česku.“

Viacerí českí analytici sa zhodujú, že Slovensku, paradoxne, pomohla aj nutnosť vybudovať novú infraštruktúru. „Tým, že začali na zelenej lúke, mnohé procesy, napríklad čo sa týka byrokracie, majú lepšie ako Česko, ktoré zdedilo nadhodnotenú infraštruktúru zo socialistickej ekonomiky,“ dôvodí ekonóm Liberálneho inštitútu Aleš Rod.

Vrabcová upozorňuje, že stieranie rozdielov v životnej úrovni Čechov a Slovákov bude síce pokračovať, no pomalším tempom ako doteraz. „V horizonte desiatich rokov by mohli Slováci Čechov v životnej úrovni dohnať úplne, a to najmä vzhľadom na očakávaný rast ekonomiky.“ Faktom zostáva, že zatiaľ majú Česi vyššie platy (958 eur v hrubom za vlaňajšok) ako my (835 eur v hrubom) pri rovnakých cenách, takže si môžu dovoliť viac. A odhady ekonomického rastu napokon nemusia nájsť oporu v realite, čo potvrdzuje i minulosť.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
  • mar
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].