Naposledy: Tragédia otriasla celým mestom. Preteky tu už viac nebudú.

Tragédia v Novom Meste nad Váhom motoristické preteky stopla

Exhibičná jazda športových vozidiel si vyžiadala dva ľudské životy. „Mestské okruhy patria do dejepisu,“ tvrdí odborník.

Zamračené sobotné popoludnie sprevádzané nepríjemnými prehánkami dopĺňa v Novom Meste nad Váhom rev motorov historických oldsmobilov. Tie sa v poslednom ročníku Podjavorinského okruhu mali stať milou vložkou spestrujúcou tradičné preteky motoriek. Vlhký povrch mestskej komunikácie dáva v zákrutách autám riadne zabrať a vodiči majú miestami problémy vo vyššej rýchlosti svoje tátoše udržať na určenej trati. Aj červené BMW Františka Kováčika na rovinke nebezpečne balansuje. Jeho zadnú časť v šmyku prudko hádže zo strany na stranu. Vodič stráca kontrolu a BMW sa rúti priamo na malú skupinu prizerajúcich sa ľudí. Diváci vidia, že je zle, všetko sa však odohráva v zlomkoch sekundy. Niet času na nič. Auto strhne dočasnú dopravnú značku pri ceste a v plnej rýchlosti vrazí do skupinky. Mladá mamička letí po náraze niekoľko metrov vzduchom a skončí bez života na zemi, ďalšie obete sa zvíjajú v bolestiach. Zúfalý vodič vyskakuje zo zdemolovaného auta a pokúša sa priviesť ženu k životu. Panika, krik, zdesenie, volanie o pomoc. Po pár minútach prichádzajú na miesto hasiči, policajti, záchranári. U tridsaťsedemročnej Adriany v šiestom mesiaci tehotenstva už môžu konštatovať len smrť, desaťročného Alexa z Hriňovej, zápasiaceho o život, nakladajú do vrtuľníka, ktorý smeruje do bratislavskej detskej nemocnice na Kramároch. Ani maximálne úsilie lekárov ho však nedokáže zachrániť. Päticu ďalších ľudí s vážnymi zraneniami odvážajú sanitky do trenčianskej nemocnice. Vrátane manžela mŕtvej ženy a dvoch detí. Motoristická akcia, niektorými velebená, inými odsudzovaná, sa končí. V Novom Meste nad Váhom definitívne.

Obeť: Tridsaťsedemročnú Adrianu pokladali susedia za zodpovednú matku, pre ktorú bola rodina všetko. Foto: Norbert Grosz

Prečo v obytnej zóne?

Podjavorinský okruh patril viac ako desaťročie ku koloritu malého mesta. Každoročne ho navštívili tisícky milovníkov motoristického športu, mnohí obyvatelia však toto podujatie zatracovali. Sťažovali sa na hluk, obmedzenia a počas dvoch dní, čo sa konal, vždy radšej opustili svoje príbytky. Sobotňajšia tragédia, ktorá si vyžiadala dva ľudské životy, za ním urobila bodku zrejme navždy. Šéf akcie, dlhoročný úspešný motocyklový pretekár Peter Baláž, vyhlásil, že žiadne podobné podujatie už nikdy robiť nebude. Mesto sa rozdelilo na niekoľko táborov. Jedni obviňujú obete, ktoré vraj nerešpektovali obmedzenia organizátorov a na vlastné nebezpečenstvo sledovali preteky z miesta ohraničeného policajnými páskami, ďalší volajú na zodpovednosť usporiadateľov, ktorí sa mali starať o bezpečnosť, iní si myslia, že vodič mal prispôsobiť jazdu zhoršeným podmienkam a menej tlačiť na plyn. Tým skôr, že nešlo o štandardné preteky, ale o exhibíciu, počas ktorej sa ani nemeral čas. „Išiel neprimerane rýchlo,“ vypovedajú očití svedkovia. „Ako by to dopadlo, keby ho nezastavila autobusová zastávka, ktorá mu stála v ceste?“ Viacerí si kladú otázku, prečo sa vlastne takéto nebezpečné podujatie má konať v uliciach mesta. Prečo sa dávno nepresunulo na okruhy, ktoré sú tomu prispôsobené. Na čo sa čakalo?

Muselo sa to stať?: „Mám pocit, že sa čakalo, kým dôjde k nešťastiu,“ hovorí muž, ktorý so synom prišiel zapáliť sviečku obetiam. Foto: Norbert Grosz

Posledný ročník

Na druhý deň po tragédii sú vedľa osudnej zastávky kahance, na plechovej stene je nalepený portrét ženy, čo sa svojho nenarodeného dieťaťa už nedočkala. Oslovujeme otca s malým synom, ktorí sem prišli zapáliť sviečku a vyjadriť svoj smútok. „Mám pocit, že sa čakalo, kým dôjde k nešťastiu,“ hovorí muž. „Som presvedčený, že takéto podujatie by sa nemalo konať v žiadnom meste. Pokiaľ viem, za jedenásť rokov bol záujem oň zo strany tunajších obyvateľov minimálny. Vyslovene nás to otravovalo, pretože celé mesto bolo odstavené a ulicami sa nedalo prechádzať. Zodpovednosť by som pripísal tomu, kto toto vymyslel a usporiadal. Organizácia i zabezpečenie boli podľa mňa amatérske.“ Muž, ktorého dieťa navštevovalo s Adrianinou dcérou škôlku i základnú školu, pripúšťa, že obete nerešpektovali policajnú pásku, a sám tvrdí, že on by so svojimi potomkami na túto ulicu počas akcie ani nevyšiel. Zároveň však dodáva, že ak by BMW nevrazilo do zastávky, divákov by žiadna páska nezachránila. „Som si istý, že toto bol posledný ročník. Neverím, že by si niekto ešte dovolil takéto podujatie u nás usporiadať.“

Liezlo nám to na nervy

Činžiak, kde obete žili, stojí len pár metrov od miesta tragédie. Jeho obyvatelia sú zhrození. „Tí istí ľudia tam stávali každoročne a nikdy ich odtiaľ nikto nevyhadzoval,“ hovorí dievčina, ktorá býva o dva vchody ďalej. „Keby aj boli za páskou, myslíte si, že tá by im zachránila životy? Keď som sa dozvedela, o koho išlo, celá som sa roztriasla. Samozrejme, že sme sa poznali. Boli to výborní ľudia. Museli prísť o život, aby sa to tu už nekonalo? Aj keď tu jazdili len motorky, obyvatelia boli proti, prečo k tomu pridali ešte aj autá?“ Ďalšia susedka nevládze ani plynule rozprávať. „Boli sme si s Riou veľmi blízke,“ hovorí zlomeným hlasom. „Ako sestry. Poznala som ju ako úžasnú ženu, pre ktorú bola rodina všetko. Neverím, že by niekedy konala nezodpovedne!“ Partia mladých ľudí sediaca pri stole v letnej záhrade tiež vyjadruje svoj nesúhlas. Dvaja z nich sledovali záchranné akcie. „Určite tu tie preteky nemajú byť, už to liezlo na nervy. Dva dni v kuse počúvať rev motorov, to sa nedá vydržať. Mali by sa presunúť na letisko buď do Piešťan, alebo do Trenčína.“ Smutnú udalosť zažívajú ako tragédiu, ale v súvislosti s organizáciou nemajú jednoznačný názor. „Keby sa to poriadne zabezpečilo, asi by sa na preteky mohli pozerať len tí, čo tu bývajú, z okien...“ Vraciame sa späť k činžiaku, kde na dverách do vchodu visí Adrianin portrét. Starší muž, vodič autobusu, to komentuje: „Poznal som ju veľmi dobre, určite si takýto koniec nezaslúžila. Veď aj ja som na tej zastávke každý rok sedával. Nikdy ma nikto nenapomenul. Je to rovinka a ani ako vodičovi mi nenapadlo, že by sa také niečo mohlo stať. V čase tragédie som bol v obchode. Možno, keby som sa vrátil o pár minút skôr, už ani ja tu nie som.“

Mali ísť pomaly a bezpečne

Pokúsili sme sa osloviť aj organizátora Petra Baláža. Ten sa však k udalosti odmietol vyjadriť, kým sa neskončí policajné vyšetrovanie. Vodič BMW František Kováčik nás takisto odbavil krátkym: „Nevyjadrujem sa! Je mi ľúto tých ľudí, ale boli preteky...“ Nuž, nie tak celkom. Historické automobily ani motorky nemali dôvod tlačiť na plyn. „Nešlo o klasické rýchlostné preteky, ale o jazdu pravidelnosti, kde vyhráva ten, kto dosiahne najrovnomernejšie tempo a pokojne môže doraziť do cieľa posledný,“ zdôrazňuje primátor Nového Mesta nad Váhom Jozef Trstenský. „Takisto automobily predvádzali exhibičné ukážkové jazdy a podľa pokynov usporiadateľov mali ísť pomaly a bezpečne, pretože v ich prípade ani nešlo o preteky a nemeral sa čas.“ Ako pokračuje, označenie nebezpečných zón podliehalo kontrole povereného člena z riaditeľstva pretekov, ktorý je v tejto oblasti profesionál, a upravovali sa podľa jeho pokynov. Všetky potrebné povolenia vydali príslušné orgány a o tom, či zlyhal ľudský faktor, alebo išlo o nepredvídateľnú nešťastnú náhodu, rozhodnú kompetentní. „Podujatie sa konalo preto, aby sa ľudia zabavili, starší zaspomínali na mladšie roky a mladí v depe obdivovali s láskou udržiavané staré motocykle,“ dodáva primátor. „Táto udalosť ma bude prenasledovať celý zvyšok môjho života. Cítim úprimnú, hlbokú sústrasť s pozostalými a raneným prajem skoré uzdravenie.“

Diváci nedbajú na upozornenia

„Mestské okruhy sú už dnes v dejepise,“ reaguje na naše otázky prezident Slovenskej motocyklovej federácie (SMF) Peter Smižík. „My ich povoľujeme jedine v prípade ukážkových exhibičných jázd. Sú to takzvané preteky regularity, ktoré majú dokázať, že aj tieto staré historické športové motocykle dokážu ešte podávať nejaké výkony. To, že došlo k takejto tragédii, je dôsledok toho, že organizátor vložil do akcie ukážkové jazdy automobilov. Bolo to mimo našej smernice a vykonávacích predpisov, v ktorých sa nehovorí o ukážkových ani riadnych pretekoch automobilov.“ Ako pokračuje, tento mestský okruh bol primárne pripravovaný pre motocykle. Pre autá by mal byť dimenzovaný inak. Z hľadiska šírky vozovky, dĺžky roviniek, brzdných dráh či akceleračného priestoru. „Trasu poznám a určite nie je vhodná na preteky.“ Prezident SMF je presvedčený, že Peter Baláž má dostatok skúseností na to, aby vedel vytýčiť nebezpečné zóny. Ak do nich ľudia vstupujú, robia tak na vlastné riziko. „Musím povedať, že všeobecne bývajú s divákmi veľké problémy. Myslia si, že môžu všetko. Nedbajú na upozornenia. Z vlastných skúseností viem, že pri našich motokrosových akciách niektorí odmietajú opustiť nebezpečné miesta, nadávajú nám a ich správanie hraničí až s fyzickými útokmi na usporiadateľov.“ K príčinám sa Peter Smižík vyjadrovať nechce, poznamenáva však, že miera poškodenia Kováčikovho BMW, ako ho videl, nevypovedá o tom, že by v tomto prípade išlo len o predvádzaciu jazdu. O tom však rozhodne súdny znalec. „Organizácia motoristických podujatí v mestách je veľkým rizikom. Výkony týchto strojov sú také veľké, že stačí malá nepozornosť a súhra nepriaznivých okolností, aby k niečomu takému došlo,“ uzatvára prezident SMF.

Autá tam nemali byť

Vloženie exhibičných jázd historických automobilov do Podjavorinského okruhu považuje za problém aj prezident Slovenskej asociácie motoristického športu (SAMŠ) Peter Roth. „Bolo to súkromné podujatie organizátora v spolupráci so športovou motocyklovou autoritou, s ktorou my nič nemáme, a neboli splnené ustanovenia zákona,“ vysvetľuje. Ak totiž niekto chce organizovať motoristickú akciu, musí požiadať o uzavretie trate príslušný cestný správny orgán a ten by mal získať stanovisko organizácie, ktorá je poverená pripravovaním bezpečnostných plánov a odsúhlasuje ich. V prípade automobilov je to SAMŠ. „Ak akciu schvaľovala len motocyklová organizácia, nemalo tam žiadne auto čo hľadať. A je jedno, či ide o exhibíciu, alebo riadne preteky. V oboch prípadoch môže dôjsť k tomu, čo sa stalo cez víkend.“ Za volant pretekárskeho auta si môže sadnúť len licenciovaný jazdec, ktorý absolvoval potrebné školenia. Roth zdôrazňuje, že jazdcov nestačí pred štartom upozorniť, aby dodržiavali optimálnu rýchlosť. Športové vozidlá majú istý výkon, a práve preto je potrebné v rámci bezpečnostného plánu presne definovať, aké majú byť technické opatrenia. Rizikové úseky majú byť vybavené pneumatikami, stohmi slamy poistenými proti posunutiu alebo dočasnými zvodidlami. A organizátor musí zabrániť tomu, aby sa do nechránených častí trate dostali diváci. Otázku, či takéto preteky patria do mesta, posúva prezident SAMŠ do inej roviny. „Patria tam, kde sú vytvorené všetky bezpečnostné opatrenia na to, aby k nehodám nedochádzalo.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].