Lúč: Kedysi známe stredisko dnes vyzerá takto.

Tu zdochol pes. Na Zemplínskej šírave a na Domaši žiadne rekreačné zázraky nečakajte

Na Zemplínskej šírave a na Domaši žiadne rekreačné zázraky nečakajte

Ráno miesto rozcvičky rozťahujem nožičky. Rýmovačka na tričku, ktorú ponúkajú v Zlatej uličke na Zemplínskej šírave. „Pozor, som najlepšia v posteli!“ No prosím, aspoň si bude tričko za čo vymeniť, keď sa jedno zašpiní. A do tretice zrnko múdrosti: „Žena je ako slaninka, chrumkavá a pomaly zabíja muža.“ Ale človek by tu zrejme ani nič lepšie nečakal. Zlatá ulička vonkoncom nie je zlatá - búdy z vlnitého plechu alebo len také pozbíjané z dreva a pomaľované ako Indián pred bojom, mreže z tenkých drôtov, provizórne sedenia v... ťažko to nazvať, lebo to nie sú ani krčmy, ani stánky, len ceny za rýchle občerstvenie pripomínajú tie bratislavské. Šperky, hračky, plavky, ktoré sa na rozdiel od pekinského Perlového trhu ani len netvária, že sú pravé. Smutný pohľad. O to viac, že táto „ulička“ je hneď vedľa jedného z mála slušne zrekonštruovaných hotelov na Šírave.

Východoslovenské more

Prvý dojem z nášho „východoslovenského mora“ máme za sebou. Večer sa ani nebolo s kým pozhovárať, hádam iba s partiou mladíkov, ktorí močili a vracali na hotelovej pláži a nakoniec do vody hodili prázdnu fľašu. A keď sa začnete vypytovať ráno, na počudovanie sa dozviete, že ľudia sú spokojní. „Máme to z Michaloviec blízko, okúpeme sa a ideme domov. Zvykli sme si,“ tak znejú odpovede. Alebo sa prevezú na výletnej lodi, ktorá má prístav v Hôrke, v niekdajšom tamojšom centre života Lúč. Niekdajšom, lebo kotví rovno pod rozvalinami vyhliadkovej veže Maják, nad ktorou je ruina veľkej spoločenskej sály a ešte nad ňou trosky bývalej reštaurácie. „Tu pod vežou, volali sme ju Maják, som vždy mával postavený stan, ale to už bolo dávno. Zo dvadsať rokov to vyzerá takto,“ hovorí Peter Kičinka. Loď Zemplín má v prenájme od obce Vinné. Katamarán, na ktorý sa pomestí okolo šesťdesiat ľudí. Pracoval v Británii i v Nemecku na stavbách, nakoniec sa však vrátil.

„Človek niečo robiť musí,“ dodá na vysvetlenie. A tak začal najskôr prevádzkovať detské ihrisko, pred štyrmi rokmi pribudla loď. Keď sa odráža od brehu, vidno aj jednu zo šíravských pláží - pokosenú, ale iba s pár ľuďmi. Na rozdiel od pláže v Prímestskej oblasti má Hôrka plavčíka, možno vďaka tomu sa tu nestala rovnaká tragédia - pred pár dňami sa tam utopil mladý muž. Potom už Zemplín pláva nad niekdajším nemeckým letiskom, ktoré na začiatku vojny slúžilo na nálety na Poľsko. „Šírava pomaly, ale predsa len ožíva. Najmä cez víkendy. Výletníci majú k dispozícii hipocentrum, požičovňu športových potrieb na vodné športy, môžu si prenajať motorové člny,“ hovorí. Áno, to je pravda, pod rozbitým Majákom je informačná tabuľa - dve hodiny za 25 eur, štyri a pol za 40 eur a sedem hodín za 55 eur. „Drahé? Určite nie. Robím to viac pre svoju radosť ako pre radosť klientov," povie nám mladý muž, ktorého zaujalo, že nás zaujala informačná tabuľa. Plávame po východoslovenskom mori a sledujeme, čo sa odohráva na brehu. Pozeráme sa na vyľudnené pláže, hoci je neznesiteľne teplo, vidíme autá, ktoré dobreže nestoja prednými kolesami vo vode. „V sedemdesiatych rokoch navštívilo za sezónu vodné dielo okolo 1,2 milióna ľudí. Chodievali sem prevažne ľudia z tohto kraja, ale aj Česi, Poliaci, východní Nemci. Raritou vtedy boli Holanďania, ktorí radi prichádzali na Klokočov vlastnými karavanmi. Veď aj nedávno tu boli, na takom spomienkovom stretnutí. Ale inak návštevnosť klesla približne na stotisíc ľudí za sezónu,“ hovorí Marián Bocák z referátu komunikácie Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Kúpanie na vlastné riziko

Keď vodné dielo stavali, mysleli predovšetkým na protipovodňovú ochranu Michaloviec a okolia, jej využitie pre elektráreň vo Vojanoch, na zavlažovanie pre poľnohospodárov a rekreačné využitie. Lenže dnes už nikto nič nezavlažuje, elektráreň vo Vojanoch má novú technológiu, a tak vlastne zostala protipovodňová ochrana a rekreácia. Ale aká rekreácia?

Asi by bolo najlepšie, keby sa namiesto veľkej výstavby chopili šance drobní podnikatelia. Ale tí sa k tomu veľmi nemajú - nebudujú, tvrdiac, že na Šíravu nikto nechodí, lebo tam nikto nič nebuduje. Pri lodi sa znenazdania objaví vodný skúter a dvaja muži na ňom sa predvádzajú, čo dokážu. Môžu, časť vodnej plochy patrí aj im. Až kým jeden z nich nespadne do vody. V pozadí je ďalšia pláž, aj tá má plavčíka, ale centrálny záchranný systém na Zemplínskej šírave nefunguje. Namiesto neho sú tu tabuľky s lakonickým upozornením - Kúpanie na vlastnú zodpovednosť. Je to takmer taká milá tabuľa ako tá na jednom z miestnych parkovísk, ktorá hlása: „Parkovisko vyhradené len pre vozidlá.“ A človeku sa čoraz viac tlačí na jazyk otázka - prečo by sem vlastne mal prísť? Pozrieť si Zlatú uličku? Alebo neporiadok, ktorý tu zostáva každý týždeň po bezuzdných žúroch mládeže? Obce a vodohospodári môžu každý týždeň zbierať odpad. Alebo by ste sa chceli pokochať výhľadom na čierne stavby, ktorých je na Šírave veľa? Prípadne sa pozrieť na vojenskú zotavovňu, ktorá predala časť svojich pozemkov a na nich dnes utešene vyrastajú súkromné vilky? Tak si človek dovolenku nepredstavuje, slovami jednej z návštevníčok: „Tam už viac nepôjdem, tam zdochol pes.“ A nepomôže tomu zrejme ani prvý akvapark za Vysokými Tatrami, ktorý je síce pekný, ale, ako vravia miestni, stále plný.

Domaša - zákaz kúpania

Tak, to bola Zemplínska šírava, čo do plochy vodnej hladiny, druhá najväčšia vodná nádrž na Slovensku. Jedenásť kilometrov dlhá, tri a pol kilometra široká, s vodnou plochou 33 štvorcových kilometrov. Dostavali ju v roku 1966. Len o rok mladšia je Domaša, vzdialená približne 40 kilometrov. A ak sa na Zemplínskej šírave kúpete na vlastné riziko, na Domaši platí dokonca zákaz kúpania. Ideálne východisko pre rozvoj turistického ruchu.

Prvá na rane je Monika v Holčíkovciach, kedysi najväčšia pláž a centrum celej Domaše. Pri ohníku horiacom v čomsi hrdzavom, čo nápadne pripomína ukrajinský patent na pečenie šašlika, čiže živánskej, sedia dvaja tmaví muži. Pýtame sa, či sa im tu páči, a oni nás zaskočia protiotázkou - Do you speak English? Obaja sú Turci, žijú v Londýne a jeden z nich sa oženil so ženou z východného Slovenska. Onur si Moniku chváli: „Je tu pokoj a ja viac ani nechcem. Aj voda je dobrá na kúpanie. Aj najesť sa tu dá.“ Nakoniec sa dohodneme na tom, že po rušnom Londýne či Istanbule je domašská Monika naozaj náplasť na dušu. Ale pre všetkých? Spokojná je aj rodina, ktorá sa sem vrátila asi po dvadsiatich rokoch. Na aute s českým číslom, ale s východniarskym prízvukom. „Sme tu len na skok, zajtra odchádzame. Ale páči sa nám tu, práve si opekáme špekáčiky,“ vravia a pred nimi na otvorenom ohnisku sa už škvarí večera. Inak nič. Spoločné záchody a sprchy, muži, ženy, ako za čias socializmu, keď sa na Domašu rovnako ako na Zemplínsku šíravu chodilo „chlastať a užívať si sexuálne radovánky“. Tak to zhrnul iný návštevník. Ale čo by ste chceli za celodenný vstup do areálu jedno euro. Dve eurá, ak v ňom mienite v noci aj kempovať. Koliba nad kempom je mŕtva, hotel Zlatý klas je zatvorený, hotel C tiež a chatky, ktoré k nemu patrili, rozpredané, jedáleň, ktorú miestni nazývali veľkovýkrmňa, je pustá a pri niekdajšom zábavnom centre pofajčievajú dvaja mladíci. Obaja pracujú v kempe. „Koliba vlani ešte fungovala,“ povie jeden a druhý dodá, že budúci rok tu už bude v prevádzke aj reštaurácia. Rozprávajú, že v kempe sa dajú požičať lodičky pre deti, šliapacie bicykle aj kajaky a že tu boli aj Holanďania, Briti, Francúzi, pravda, so svojimi karavanmi.

Vďakabohu za podnikateľa, ktorý pláž kosí a má na nej svoj bufet. A tak si tu môžete dať Domaša burger, grilovanú klobásku, hot-dog, napolitánku či čipsy a jemnú vodku, borovičku a rum za bezkonkurenčnú cenu 0,80 eura. Človek má pocit, že ich bude potrebovať viac. Keď príde noc a osvetlenie nefunguje.

Zelená perla

„Pred dvoma týždňami deti na plachetnici zastihla silná búrka. Domaša sa za pár minút zmenila na rozbúrené more, fúkal vietor so silou orkánu. Pomohol im chatár na svojom motorovom člne, pritiahol ich k brehu. Absurdné je aj to, že za pomoc by mal vlastne dostať pokutu, lebo na Domaši sú motorové člny zakázané,“ konštatuje Radovan Kapráľ, starosta Kvakoviec. Centrálny záchranný systém na Domaši nefunguje. Popri vode sú tabule Zákaz kúpania a ľudia sa vypytujú - je tá voda kontaminovaná? Nie je, ale rozhodol tak Regionálny úrad verejného zdravotníctva vo Vranove nad Topľou, pretože „ani jedna z rekreačných oblastí vranovského regiónu nespĺňa podmienky na prevádzkovanie prírodného kúpaliska v zmysle zákona o ochrane zdravia ľudu“. A peniaze na „splnenie podmienok“ nie sú. Všetko, čo sa tu dalo predať, je už zrejme predané. „Keď po roku 1989 zanikla Okresná správa cestovného ruchu vo Vranove nad Topľou, strediská cestovného ruchu rozdelili podľa katastrov a vznikla anarchia. Dokonalý Klondike. Obecné samosprávy rozpredali pozemky, prístavy poslali do šrotu. Zostal jediný v Dobrej, ktorý bývalý starosta jednoducho predal ako staré železo. Ja som ho kúpil, dal opraviť a je tam, kde bol. Jediný. Vyhliadkovú loď Domaša tiež predali, do Prahy, kde podnes premáva pod menom Porto. Začali pribúdať čierne stavby, dnes ich je na Domaši okolo troch stovák. Je to jednoducho domašský absurdistan,“ dodáva starosta. „V iných krajinách by takýto prírodný potenciál vedeli využiť na prospech všetkých, u nás poslúžil na obohatenie pár jednotlivcom.“ Kým sa plavíme po Domaši a obzeráme si ďalšie lode, ktoré by na vodnej hladine nemali čo hľadať, pozorujeme kúpajúcich sa, ktorí by vo vode nemali byť, búdy a maringotky na brehu, ktoré síce fyzicky stoja, ale na papieri nie sú. Vidíme podivné chatky, ktoré v Kelči vyrástli tam, kde mal stáť akvapark, a nakoniec vidíme aj hotel Lila, ktorý údajne svojho času patril Ivanovi Lexovi, potom ho odkúpila prešovská univerzita, z eurofondov opravila tri menšie budovy a vybudovala plynovú kotolňu, hoci v tejto oblasti plyn vôbec nie je...

Domaša je naozaj slovenská rarita! Aj so svojou prezývkou Zelená perla, zelenkavou vodou, ktorá je podľa niektorých údajne zdroj pitnej vody! To však, ako sme sa dozvedeli, nie je pravda. Holou skutočnosťou je malá nudistická pláž a pár ďalších nahých zadkov, ktoré sa skrývajú za kríkmi, pretože záchody by ste v niektorých strediskách okolo Domaše hľadali márne. Zato je tu dosť rybárov, ktorí si podľa slov Radovana Kapráľa nekompromisne uplatňujú svoje právo a kúpajúcim na hlavy pokojne hádžu potravu pre ryby. Po tom všetkom si poviete - bože, ako by tu mohlo byť krásne! Mohlo. Nakoniec, ako hovorí Jaroslav Makatúra, starosta Malej Domaše a šéf Oblastnej organizácie cestovného ruchu horný Zemplín a horný Šariš, vlani práve na Domaši zasadala vláda a schválila akčný plán na prípravu projektov, ktoré by mali vodné dielo celkom zmeniť.

Na vizualizačných fotografiách to naozaj vyzerá pekne - plávajúci prístav pre vodné športy s vyše kilometrovou plávajúcou promenádou, cyklistický chodník medzi Dobrou a Tíšavou, nábrežná promenáda s chodníkom slávy našich olympionikov, múzeum olympijskej histórie, vodný vlek na Malej Domaši, rybník v mŕtvom ramene, pláže aj s hygienickými zariadeniami a dokonca by tu mohla znova premávať loď! Znie to príliš neuveriteľne? „Do dvoch rokov môžeme začať stavať,“ hovorí Radovan Kapráľ. A veríte tomu, že naozaj začnete? „Čo iné nám zostáva, ako veriť prísľubu vlády? Ak nie, nech sa potom nikto nečuduje, že tu naozaj zdochol pes.“