Cvernovka: Z historického industriálneho areálu ostala stáť napríklad mechanická dielňa, etážová budova alebo silocentrála.

Turisti k nám chodia obdivovať staré fabriky, ktoré niektorí Slováci považujú za barabizne

Počas priemyselnej revolúcie v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia sme patrili medzi vyspelé európske krajiny. V oblasti turizmu predstavuje historická architektúra veľký potenciál.

Sivé hranaté budovy. Trochu ošumelé a možno na prvý pohľad nezaujímavé. Mnohé z nich však pripomínajú zašlú slávu priemyselného rozkvetu Slovenska. Aj preto sú súčasťou modernej industriálnej architektúry dvadsiateho storočia a tiež kultúrne dedičstvo, ktoré by sme si mali chrániť. Robíme to? Na Slovensku je v tejto súvislosti komplikovaná situácia.

„Spoločnosť ešte nemá časový odstup, a preto sa na toto relatívne mladé kultúrne dedičstvo pozerá inak, ako keď sa hodnotí iné obdobie. Nik nepochybuje, že industriálne pamiatky Banskej Štiavnice či drevené mlyny majú pre nás cenu. Inak sa však pozeráme na fabriky ako Dynamit, Káblovka alebo na výrobné haly Siemensu."

"Pritom rovnako ony, ako aj staršie pamiatky, sú súčasťou našej minulosti. Mnohokrát majú dokonca väčší význam, pretože práve v 20. storočí sa Slovensko, ako súčasť Československa, veľmi rýchlo rozvíjalo,“ hovorí architektka a historička architektúry z Ústavu stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied Henrieta Moravčíková.

Bondyovská Káblovka

Každý chápe historický význam hradov, kaštieľov i kostolíkov. Lenže, ako upozorňujú odborníci z radov pamiatkarov, architektov a rôznych aktivistov, aj 20. storočie má pre slovenské dejiny obrovskú cenu.

„Hovoríme o architektonických dielach porovnateľných s podobnými v západnej Európe,“ vysvetľuje Moravčíková. Ako príklad uvádza Káblovku, ktorú založila rodina Bondyovcov na sklonku 19. storočia pod názvom Továreň na káble. Malá dielňa s tridsiatimi zamestnancami sa za desať rokov rozrástla na plochu jeden a pol (!) hektára. Vyrábali silové, telefónne i kaučukové káble.

„Továreň na drôty a káble, z ktorej sa už takmer nič nezachovalo, patrila k najvýznamnejším v Európe. Práve Bratislava bola hlavným sídlom generálneho riaditeľa Otta Bondyho. Tento mimoriadny človek bol členom slobodomurárskej lóže a mal veľký vplyv na medzivojnovú Bratislavu. Vo svojej továrni produkoval absolútnu špičku,“ zasväcuje nás do dôležitej časti slovenského priemyselného rozvoja.

Po znárodnení v roku 1948 sa Bondyho továreň premenovala na Kablo Bratislava. „Pred pár rokmi nový vlastník budovy v blízkosti Mlynských nív zbúral, hoci ešte nebol uzavretý proces ich posudzovania na zapísanie do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Je to veľká škoda, lebo v ostatných európskych mestách sa takéto areály, ktorých výstavba siaha do devätnásteho storočia, chránia a dostávajú novú funkciu,“ dodáva architektka.

Design Factory: „Horným priestorom sme ponechali pôvodnú administratívnu funkciu. Na prízemí sme vytvorili priestor, ktorý sa dá využiť na výstavy a spoločenské akcie,“ objasňuje architekt. Foto: Juraj Roščák

Zákerná stratégia

Kablo však zďaleka nie je jediným príkladom nekorektného zaobchádzania s národným dedičstvom. Po Siemens- -Schuckert, Gumon, Kráľovskej uhorskej tabakovej továrni z polovice 19. storočia prišla na rad aj unikátna technická pamiatka Bratislavy, Cvernová továreň na Svätoplukovej, Páričkovej a Košickej ulici.

V objekte známom aj ako Závody MDŽ boli zastúpené rôzne architektonické štýly a stavebné technológie. Lenže šestnásteho júna 2012 hlavné mesto o tento kompletne zachovaný industriálny areál prišlo. Nepomohli ani protesty Klubu ochrany technických pamiatok (KOTP) či iniciatívy Bratislava otvorene. Peniaze zvíťazili. Spoločnosť Hamilton Group s výkonným riaditeľom Jeremym Cristauom začala búracie práce a dodnes na mieste vychýrenej Cvernovky žiadnu výstavbu nezačala.

V ruinách skončila farbiareň, najstarší historický objekt z roku 1903, a kotolňa. Vo zvyšných budovách ešte stále sídlia ateliéry výtvarníkov, dizajnérov, architektov, fotografov a módnych tvorcov. Ako vlastne prichádzame o tieto stavby? Často sa dostanú do takého štádia, že sa musia zbúrať, aby napríklad narušenou statikou neohrozovali okolité objekty a ľudí.

„To je osvedčená stratégia, ktorá novému vlastníkovi skoro vždy vychádza,“ priznáva architektka. Jednoducho, sú „objektívne argumenty“ na odstránenie neželaného objektu na lukratívnom mieste. Prípad Cvernovky bol trochu iný. Nový majiteľ využil zdĺhavý proces zápisu objektu medzi chránené pamiatky.

„Zákon je nastavený štandardným spôsobom: keď sa už raz stane taká budova pamiatkou, pristupuje sa k nej rovnako ako napríklad k renesančnému kaštieľu. Lenže je ťažké niektoré technické objekty dostať do tejto kolónky. Mali by mať aspoň päťdesiat rokov - no ak budeme dlho čakať, celá jedna vrstva histórie sa vymaže.

Často však rozhodujú peniaze. Aj preto je jednou z ciest osveta medzi verejnosťou, ktorá potom viac môže tlačiť aj na investorov, aby prihliadali na hodnotu určitej stavby,“ vysvetľuje Henrieta Moravčíková.

Ďalšie obete

Takmer pred siedmimi rokmi Nitrania oplakali historické budovy mlynov v centre mesta, šesť objektov z nich zbúrala súkromná firma bez stanoviska pamiatkarov. „Boli symbolom starej Nitry,“ hovorí Jakub Ďurinda z KOTP a pridáva ďalšie smutné príklady. „Hodnota trebišovského cukrovaru, z ktorého sú dnes ruiny, sa ani nedá opísať,“ krúti hlavou.

Najmodernejší cukrovar vo vtedajšom Hornom Uhorsku spustili druhého októbra 1912, ale pre chabú ochranu sa budovy storočnice nedožili. „Nedávno padli aj niektoré časti trnavského cukrovaru. Hlavné budovy sú kultúrnymi pamiatkami, tak uvidíme, čo s nimi bude ďalej,“ hovorí Ďurinda. Obáva sa aj o osud objektov bývalého Pivovaru Stein.

„Práve v tomto období sa na Pamiatkovom úrade rozhoduje, či sa stane kultúrnou pamiatkou,“ dodáva. Ohrozená je tiež slávna Uhorská továreň na smaltované a kovové výrobky, známa ako Smaltovňa, ktorá sa stala neskôr súčasťou Matadoru.

Vznikla v roku 1899 a pôvodne mala dve samostatné výrobne na Kopčianskej ulici, z nich sa po požiari začiatkom 20. storočia zachovalo len niekoľko stavieb. Z tejto etapy zostala vila riaditeľa oproti Petržalskej stanici. Továreň prestavali, zmodernizovali, jej smaltové produkty boli známe po celom svete. Neskôr sa budovy stali súčasťou podniku Matador.

„Pamiatkový úrad SR navrhoval vyhlásenie viacerých objektov továrne Matador za kultúrnu pamiatku už v roku 2010. K vyhláseniu nedošlo pre slabú dokumentáciu pamiatkových hodnôt,“ upozorňuje aktivista a dodáva: „Dúfame, že sa to čoskoro podarí. Mnohé budovy Smaltovne sú dodnes autenticky zachované a predstavujú ucelenú stavebnú etapu.“

Koncerty v elektrárni

Na Slovensku, žiaľ, nie je téma ochrany technických pamiatok príliš v kurze. V zahraničí áno. Svoje o tom vie aj architekt Martin Paško. Skôr než sa pustil do rekonštrukcie časti objektu bývalej Káblovky, podieľal sa na podobných projektoch vo Viedni a vo Švajčiarsku.

„V Zürichu som pracoval na kultúrnom centre Schauspielhaus Zürich, ktoré je v meste tiež spojené so starou pôvodnou architektúrou. Prerobili sme veľkú halu dlhú asi stodvadsať metrov, kde sa kedysi montovali lode, pristavali k nej nové budovy, vzniklo veľké kultúrne centrum. Na projekte sme robili štyri roky a dnes sú tam divadlá, reštaurácie, džezový klub a mnoho iného. Od roku 2000 žije novým vlastným životom,“ hovorí Paško.

Inšpirovaný novými skúsenosťami sa s dvoma kolegami pustili do vlastného projektu v Bratislave. „Najlepším a doteraz neprekonaným príkladom využitia priemyselnej budovy je Design Factory. Sídli v budove, ktorá bola obyčajnou montážnou halou. Ale nájomníci dokázali využiť to, čo ponúka,“ chváli kolegov architektka Henrieta Moravčíková z SAV. Priemyselnú atmosféru oživili v roku 2005 architekti Martin Paško, Zoran Michalčák a Zuzana Zacharová.

„Bol to veľmi spontánny projekt a výzva - z ničoho urobiť niečo. V tejto budove na Bottovej ulici patriacej Západoslovenským elektrárňam sme využívali sklady. Inak chátrala, okolité objekty sa postupne búrali. Zobrali sme ju celú do prenájmu. Horným priestorom sme nechali pôvodnú administratívnu funkciu. Na prízemí, kde bývali montážne haly a sklady, sme vytvorili priestor, ktorý sa dá využiť na výstavy a spoločenské akcie,“ objasňujú tvorcovia.

Jedným z najreprezentatívnejších podujatí na tomto mieste je každoročne od roku 2005 festival komornej hudby Konvergencie. Novú tvár s prihliadnutím na pôvod stavby dáva Martin Paško s kolegami aj halám v Slovnafte.

„Postupne tam vzniká komplex Refinery Gallery. Slovnaft nám poskytol dve nevyužité industriálne haly, dokončená prvá etapa je už rok v prevádzke. Projekt poskytne Bratislavčanom dve veľké sály na organizovanie koncertov a rôznych kultúrnych a spoločenských podujatí s kompletným zázemím, s veľkosťou porovnateľnou s bývalým PKO,“ opisuje.

Našťastie, na Slovensku už viac investorov pochopilo, že sa oplatí oprášiť staré a opustené. Na Továrenskej ulici v centre Bratislavy vznikol zaujímavý hudobný klub Loft s industriálnou atmosférou a pár metrov vzdialený Batelier. Nefunkčná elektráreň v Piešťanoch sa premení na edukačné centrum pre deti a mládež.

Budú sa v ňom vzdelávať a učiť o energii. Peknou ukážkou technickej pamiatky s mimoriadne dobre zachovaným zariadením je Mlyn bratov Pilárikovcov v Skalici. V Šamoríne, neďaleko Bratislavy, je do súčasnej architektúry šikovne zakomponovaný mlyn a starý sklad. „Samotní pamiatkari sedia v Kuhmayerovej továrni, pôvodne to bol siedmy mlyn na Vydrici z 19. storočia,“ dodáva Jakub Ďurinda.

Aj na východe za posledné roky vznikli zaujímavé projekty. Unikátny priestor bývalej parnej elektrárne v Poprade pri železničnej stanici sa pred niekoľkými rokmi stal domovom Tatranskej galérie. Jedným z najfascinujúcejších na Slovensku je košický Kulturpark. Komplex budov z 19. storočia, ktoré kedysi slúžili ako kasárne, si zachoval industriálny ráz a stal sa multižánrovým centrom umenia.

Industriálna turistika

Aj keď v ochrane industriálnych pamiatok za západnou Európou zaostávame, situácia sa zlepšuje. Menia sa podmienky i atmosféra v našej spoločnosti.

„Bolo obdobie, keď chcel každý investor postaviť čo najviac a vyťažiť z pozemkov maximum. Zbytočne veľa sa búralo, ale do krízy sa nestihlo postaviť nič nové. Dnes už nie je taký dopyt ako kedysi a je nutné prehodnotiť zámery. Vtedy investorov viac lákalo stavať nové výškové budovy, ako opravovať staré haly,“ myslí sa Martin Paško.

„Keby tie budovy zostali stáť, možno by sa viacerí ich majitelia dnes už radšej pustili do ich rekonštrukcie a dali im šancu na nový život.“ V oblasti turizmu predstavuje architektúra veľký potenciál. Navyše, vrhá na našu krajinu celkom iný pohľad - počas priemyselnej revolúcie v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia sme patrili medzi vyspelé európske krajiny.

„Slovensko je v tomto trošku zaspaté. Spoliehame sa, že k nám všetci budú chodiť obdivovať zámky a kaštiele. Ale moderný európsky turizmus je zameraný i na novšiu architektúru. Určite si mnohí radi pozrú barok, ale možno ich oveľa viac zaujíma, čo sa tu postavilo v 20. storočí. A nájdu sa takí, ktorých viac priťahuje Baťovo mesto Partizánske než Bojnický hrad,“ dodáva Henrieta Moravčíková.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].