Na Slovensku z roka na rok pribúdajú takzvané medzinárodné únosy dieťaťa rodičom (ilustračné foto).

Unesené deti: Čoraz viac rodičov z medzinárodných manželstiev rieši po rozvode pridelenie potomkov kriminálne

Na Slovensku z roka na rok pribúdajú takzvané medzinárodné únosy dieťaťa rodičom.

Hráme sa na demokratickú krajinu, a pritom nerešpektujeme názor dieťaťa. Mne okresný súd poslal dcéru preč, hoci tu chce zostať, sú vypracované psychologické správy, ktoré hovoria, že dcéra tu chce zostať a nie je manipulovaná, - rozhorčuje sa Peter Gajdár, nechcený hrdina medializovaného prípadu rodičovského boja o dcéru. Jej mama sa snaží malú Izabelu odviezť do Ekvádoru. Prípadov medzinárodných únosov sú na Slovensku desiatky a súdy majú neľahkú prácu určiť, kam vlastne dieťa patrí.

Rodinný aj politický boj: Na začiatku to bola láska ako mnohé iné. Peter spoznal Mariellu Fajardovú na výmennom pobyte v USA. Po dvoch mesiacoch otehotnela, v Ekvádore sa zosobášili, Mariella dokončila školu a porodila dcéru. Po necelých troch mesiacoch prišli žiť na Slovensko. „Ja som podnikal, manželka mala dobrú prácu s nadštandardným príjmom,“ povedal nám Peter. „Každý vám potvrdí, že som sa o dcéru vzorne staral, vozil ju do škôlky aj z nej, takisto do školy,“ krúti hlavou nešťastný muž, ktorý posledné mesiace bojuje o svoju deväťapolročnú Izabelku. Tá vraj dokonca vyskočila z okna, keď ju jej mama držala v byte a bránila styku s otcom.

Okresný súd v Bratislava I nariadil návrat Izabely do Ekvádoru s matkou. Ďalšie rozhodnutie - tentoraz krajského súdu - Peter nedostal a dcéru do cudzej krajiny vydať nechce. „Tu je doma, má tu sociálne väzby, prežila tu sedem a pol roka. Nechce odísť a nikto neberie do úvahy jej názor,“ vysvetľuje zúfalý otec.

Medializovaný prípad Petra a Marielly nabral aj politický rozmer - vložila sa doň poslankyňa za SaS Natália Blahová. V piatok 12. januára tohto roku chcela so svojou poslaneckou asistentkou Katarínou Kuchťákovou a jej dvoma synmi pomôcť matke odviesť dievčatko zo školy v Jakubove na Záhorí. Podľa detskej ombudsmanky Viery Tomanovej Blahová prekročila právomoci verejného činiteľa.

Tomanová verzus Blahová: Prípad dcéry Slováka Petra Gajdára a Ekvádorčanky Marielly Fajardovej nabral politický rozmer, keď sa poslankyňa za SaS snažila pomáhať matke získať dcéru. Podľa detskej ombudsmanky neoprávnene.
Tomanová verzus Blahová: Prípad dcéry Slováka Petra Gajdára a Ekvádorčanky Marielly Fajardovej nabral politický rozmer, keď sa poslankyňa za SaS snažila pomáhať matke získať dcéru. Podľa detskej ombudsmanky neoprávnene.
archív

Vyhrotené emócie

Vyznať sa a vymotať z takýchto rodinných sporov nie je jednoduché. Malá Izabela žila od svojich troch mesiacov do šesť a pol roka na Slovensku. Kým ju jej matka podľa Petrových slov neuniesla. „V roku 2015 sme šli do Ekvádoru stráviť Vianoce a pol hodiny pred odletom na Slovensko mi moja žena povedala, že sa idú s dcérou pozrieť na terasu a zmizli. Dva dni ich nebolo, iba mi poslala odkaz cez svoju mamu, nech sa vrátim bez nich, lebo zostávajú v Ekvádore,“ opisuje otec. V cudzej krajine nemal žiadnu šancu, musel sa vrátiť bez dcéry. „Chodil som za ňou aj päťkrát do roka do Ekvádoru. Manželka mi vždy pripomenula, že toto je jej krajina, a keď chcem vidieť dcéru, tak sa mám podľa toho správať,“krúti hlavou. Keď sa konečne ocitla u neho na Slovensku, už sa jej nechcel vzdať.

Ťažko nám vynášať ortieľ. Každá strana má svoje argumenty. Ekvádorčanka Marielle tvrdí, že Peter bol posledné roky hrubý a násilný. Jej právnička Daniela Ježová pre médiá uviedla, že Izabela je na území Slovenskej republiky zadržiavaná neoprávnene.

„Na súde väčšinou bývalé partnerky označujú všetkých chlapov za násilníkov a bývalí partneri ženy za prostitútky. Rozídení partneri takto hyperbolizujú, siahajú po akejkoľvek ochrane. Tieto tvrdenia však treba dokázať a jednoduchšie sa to robí v krajine, v ktorej žili,“ upozorňuje advokátka v oblasti rodinného práva Jarmila Zahradníková.

Kruté vytriezvenie

O medzinárodných únosoch sa začalo viac hovoriť pred pár rokmi. Za socializmu sme o nich nechyrovali - veď kto už len mohol cestovať a študovať po celom svete? Krátko po revolúcii sa však aj u nás stala senzáciou kniha Bez dcéry neodídem, kde Američanka Betty podľahla čaru uhrančivého moslima a opisuje únik s dcérou z iránskeho zajatia.

Posledných pätnásť rokov medzinárodných únosov pribúda. Slobodne spoznávame svet, zariaďujeme si domovy v susedných štátoch. „Je oveľa viac medzinárodných vzťahov. Nikto na začiatku nemyslí na to, keď zostane žiť s partnerom v inej krajine, že o pár rokov bude chcieť s deťmi odísť,“ zamýšľa sa advokátka. A to je celý problém. Na začiatku sa mnohým Slovenkám, ale i Slovákom javí život vo vyspelej krajine ako sen. A potom príde vytriezvenie, kríza, sklamanie, nevera. Mnohí nevidia iné východisko ako návrat do rodnej krajiny. Ale s dieťaťom, dokonca s viacerými. „Medzinárodný únos je protiprávne konanie, ktoré sa týka zásadne rodičov - nemusia byť ani manželmi,“vysvetľuje Jarmila Zahradníková. V Poľsku či v Írsku je medzinárodný únos rodičom klasifikovaný ako trestný čin, na Slovensku sa chápe ako neoprávnené premiestnenie dieťaťa do inej krajiny alebo jeho zadržiavanie v tejto krajine.

Dôležité sú sociálne väzby

Ak jeden z rodičov vezme dieťa do inej, zväčša rodnej krajiny, súd príslušnej krajiny na podnet poškodeného rodiča zisťuje pobyt dieťaťa a potom môže nariadiť návrat do krajiny, z ktorej bolo odvezené. „Napríklad, Slovenka sa vydala za Taliana, rozhodli sa spoločne žiť v jeho krajine, majú tam kamarátov, deti vyrastajú v určitom sociálnom prostredí, navštevujú škôlky, školy. Ak by sa žena chcela vrátiť s deťmi na Slovensko bez otcovho súhlasu alebo bez rozhodnutia súdu, ktorý by jej takéto konanie povoľoval, dopustila by sa medzinárodného únosu,“ opisuje advokátka. „Mala som prípad Rakúšana, ktorému žena odviedla deti na Slovensko. Súd nariadil návrat, lebo vyrastali v Rakúsku, tam mali domov a väzby,“ pokračuje vo vysvetľovaní.

Rozchody medzinárodných partnerstiev s deťmi musia čeliť mnohým komplikáciám. Vždy hrozí, že jeden z rodičov sa obetuje a neuvidí svojho potomka tak často, ako by chcel, alebo zostane žiť v prostredí, ktoré mu už nevyhovuje, len aby bol čo najbližšie k deťom. „Volala mi pani žijúca v zahraničí, že chce opustiť manžela, lebo si našiel inú. Bohužiaľ, musela som jej povedať, že by sa dopustila medzinárodného únosu, ak by sa vrátila s deťmi svojvoľne na Slovensko, pretože napriek tomu, že deti majú na Slovensku nahlásený trvalý pobyt, reálne žijú vo Francúzsku. Deti majú v zahraničí všetky sociálne väzby, školu, škôlku, ovládajú jazyk, majú občianstvo oboch krajín,“ poukazuje na úskalia Zahradníková.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny: V roku 1993 zriadilo Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny: V roku 1993 zriadilo Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
Archív

Súdy majú chrániť deti

Mnohé ženy, ale aj muži - tak, ako je to v prípade Petra Gajdára - sa sťažujú, že Slovensko príliš neháji práva našich občanov. „Nie vždy rodičia rozhodujú v prospech dieťaťa. Preto keď sa vracajú na Slovensko, majú často pocit, že nie sú dostatočne chránení. Ale úlohou súdu nie je chrániť rodiča, ale dieťa - aby bolo, ak je to v jeho záujme, navrátené do krajiny obvyklého pobytu,“pripomína advokátka.

Samozrejme, sú aj prípady, keď je to celkom inak. „Mala som klientku, ktorá žila v Poľsku vydatá za Poliaka. Mala opodstatnený dôvod vrátiť sa na Slovensko, lebo jej muž bol násilník. Ale tiež som jej povedala, aby to najprv riešila na území Poľska, lebo tam jeho správanie ľahšie preukáže,“ hovorí. Dnes už spomínaná Slovenka aj s dieťaťom žijú v našej krajine. „Nebol nariadený návrat, lebo sa preukázalo, že otec je nebezpečný, má úplne zamedzený styk s dieťaťom,“dodáva Zahradníková.

Inak je to s tehotnými ženami. Tie nepotrebujú súhlas budúceho otecka, kým sa dieťa nenarodí. „Kontaktovala ma Slovenka, ktorá sa počas tehotenstva rozvádzala s Kanaďanom. Chcela sa vrátiť na Slovensko, tak sme jej poradili, aby sa rozviedla, ešte kým je tehotná, porodila na Slovensku a potom, keďže dieťa žije od narodenia na Slovenku, nemusí riešiť návratové konanie do krajiny, v ktorej dieťa nikdy nežilo. Mala by si však podať na Slovensku návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,“ objasňuje advokátka.

Najviac únosov z Česka

Na Slovensku rozhodujú o medzinárodných únosoch len tri súdy - Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Banská Bystrica a Okresný súd Košice. „Ide o zrýchlené konania. Keď súd dostane od cudzinca návrh na návrat dieťaťa, mal by rozhodnúť do šiestich týždňov. Ten, kto podľa navrhovateľa neoprávnene premiestnil dieťa a porušuje právo, však musí konať rýchlo. Má totiž sedem dní na to, aby sa vyjadril k návrhu po tom, čo mu ho doručia. Ak to neurobí, chápe sa to tak, že s návrhom súhlasí. Je tam vždy samosudca, ktorý má pridelený spis,“ vysvetľuje Zahradníková. Nejde o príliš jednostranné rozhodnutia? „Existuje opravný prostriedok a účastník sa môže odvolať na príslušný krajský súd, ale musí tiež dodržať zákonné lehoty a postup,“ pripomenie.

Prípadov medzinárodných únosov z roka na rok pribúda. Najmä v našom hlavnom meste. „V prvom rade cudzinec alebo aj Slovák žijúci v zahraničí kontaktujú Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí so sídlom v Bratislave. To pošle kuratelu na vyšetrovanie a kontaktuje rodiča, ktorý sa údajne dopustil tohto protiprávneho konania. Ak nereaguje, odkážu poškodeného rodiča na pomoc advokáta a podanie návrhu na súd,“ približuje postup.

Aj keď najviac sa medializujú medzinárodné únosy z krajín ako Spojené kráľovstvo či Írsko, v skutočnosti je ich najviac z Českej republiky. „V týchto prípadoch však väčšinou dôjde k dohode. Možno je to tým, že sme susedné krajiny s podobnou rečou, kultúrou, bariéry nie sú také veľké a rodičia sa vedia lepšie dohodnúť,“ dodáva advokátka.

Dieťa na prvom mieste

V roku 1993 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zriadilo Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Úlohou tohto orgánu štátnej správy je zabezpečiť a poskytovať právnu ochranu deťom a mládeži vo vzťahu k cudzine. Na otázky nám odpovedala jeho riaditeľka ANDREA CÍSAROVÁ.

Koľko prípadov ročne riešite?

Ročne riešime približne 60 až 70 nových podnetov, práca na časti z nich však trvá aj niekoľko rokov.

Ako zväčša dopadnú prípady, keď niektorý zo slovenských rodičov vezme z cudziny dieťa na Slovensko?

Toto nemožno zovšeobecniť, záleží na tom, ako sa rodičia dohodli, ako rozhodol súd a či toto rozhodnutie rešpektovali.

Aké sú najčastejšie dôvody návratu jedného rodiča s deťmi na Slovensko?

Zväčša ide o rozchod partnerov, stratu zamestnania alebo prianie byť znova s rodinou v prostredí, kde sa cítia najviac doma.

Sú práva našich občanov rodičov a ich detí dostatočne chránené našou legislatívou?

Zákony sú nastavené tak, aby dohliadali na to, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, ono je vždy na prvom mieste.

Aké sú vaše skúsenosti s medializovaným prípadom dcérky Petra Gajdára a Ekvádorčanky Marielly?

Tento prípad nie je nový, s partnerskou organizáciou v Ekvádore sme v kontakte už od roku 2015. V tejto fáze však naše centrum nemá právomoc konať, momentálne je vec v rukách súdov.