Utečenci v Humennom: Veria, že na Slovensku sa skončí ich prekliatie

Asýrski kresťania dostanú azyl z humanitných dôvodov. Veria, že u nás sa im podarí naštartovať šťastný život.

Domov

Študujú slovenčinu, aklimatizujú sa na počasie a zvykajú si na našu stravu. Asýrski kresťania, dočasne umiestnení v záchytnom tábore v Humennom, čakajú na lepší život na Slovensku.

Títo 149 irackí utečenci do pondelka minulého týždňa Slovensko poznali len z lietadla, autobusu a spoza brány tábora. Boli totiž v karanténe a po Humennom sa nemohli pohybovať.

Aj keď sa im karanténa skončila, ich pohyb po meste je obmedzený. Stále musia akceptovať nastavený režim zariadenia a za brány tábora môžu ísť len na priepustky. Mladí ich chcú využiť na diskotéky, tí starší na návštevu miestnych katolíckych kostolov.

Spokojní

„Dobrý deň. Ako sa máte? Ako sa voláš? Mám sa dobre. Slovensko je pekné,“ každý z oslovených asýrskych kresťanov v Humennom chrlil naučené slovenské frázy. Všetci boli usmievaví. Slušne a čisto oblečení, väčšinou so zlatým viditeľným krížom na krku, deti často stískali v rukách najnovšie mobily.

Tí starší na módu nedbajú, tínedžeri majú na sebe vskutku moderné a drahé oblečenie, účes, samozrejme, tiež musí byť trendy. Nie sú to totiž len tak hocijakí utečenci. Všetci patria do strednej triedy. Z domova utiekli pre obavu o život. Útek nebol jednoduchý. Každý z oslovených ho opisoval s malými odchýlkami v podstate jednako.

„Na to, aby sme si zachránili holý život, sme mali len pár hodín. Utekali sme pred armádou hnutia Islamský štát pešo. Asi 80 kilometrov do najbližšieho bezpečného mesta. Nedá sa opísať, čo vtedy človek zažíva. Počuje plakať deti, všetci sú v panike. Vašou jedinou starosťou je, či stíhajú bežať aj vaši najbližší,“ prezrádza jeden z opýtaných utečencov z údolia Ninawa neďaleko mesta Mosul v severnom Iraku.

On sám už nie je najmladší. Ako poznamenal, nikdy by neveril, že dokáže tak dlho a tak vytrvalo utekať. „Pomáhal nám Boh, veď nakoniec sme našli útočisko pred istou smrťou v kostole,“ ďakuje kresťan od Mosulu.

Čítajte viac:

V tábore s irackými kresťanmi: Z domu ich vyhnali vlastní susedia

Nezabudnú

Ich výpovede sú mrazivé. Najviac vie o tom práve duchovný, ktorý je s nimi v stálom kontakte. „Istý mladík začal študovať na univerzite v Mosule. V máji 2014 bol prvý útok na neďaleké mestečko Karakoš. Ozbrojené skupiny zastali pred domami kresťanov. Dali im 15 minút na odchod. Na to, aby sa zbalili a rýchlo ušli.

Tento študent medzi ozbrojenými mužmi videl svojho spolužiaka z univerzity, s ktorým predtým chodil na kávu. Predtým spolu vychádzali dobre. Keď sa ho spýtal, prečo to robí, udrel ho pištoľou,“ opisuje výpoveď jedného z utečencov kňaz Peter Brenkus z organizácie Pokoj a dobro.

Po pár dňoch im situácia na fronte síce umožnila vrátiť sa domov, no už v auguste 2014 museli mesto definitívne opustiť. Kňaz poukazuje na obrovskú traumu, ktorú títo ľudia prežili.

„Je dôležité, aby mali podporu v tej komunite, kde prídu. A to nielen teraz, ale aj v budúcnosti. Oni o tom potrebujú rozprávať. No každý v inej chvíli. Určite ubehnú mesiace, ba aj roky, kým to všetko spracujú a vyrovnajú sa s tým,“ dodáva kňaz.

Každý z týchto utečencov v Humennom si váži možnosť žiť na Slovensku. So svojou rodinou nechce nič iné, len v pokoji žiť, bez obavy z dennodenne hroziacej smrti.

„Stačí nám málo. Kostol, kde sa môžeme modliť, a možnosť pracovať. Aj u nás musel byť človek šikovný, aby si udržal prácu. Aj tu sa budeme uchádzať o miesta. Čestne ukážeme, čo vieme. Sú medzi nami pedagógovia i lekári, ale aj kaderníčky. Nechceme toho veľa, len uživiť svoje rodiny,“ dodáva utečenec.

Dopĺňa ho ďalší, tentoraz mladší asýrsky kresťan Michael Edward, ktorého si komunita zvolila za akéhosi hovorcu. „Každý z nás je v niečom dobrý. Slovensko nás prijalo do rodiny a táto krajina sa zároveň stala súčasťou našej rodiny,“ chváli našich ľudí. Aj keď ich ešte veľa pre karanténu nestretli, tí, s ktorými boli v kontakte, boli k nim milí.

„Každý sa tu na nás usmieva. V prvý deň nás privítali chlebom a soľou. Keď vás takto vítajú, berú vás ako súčasť svojej komunity,“ podelil sa o svoje pocity Edward.

Čítajte viac:

Kto sú sýrski utečenci? Takto žili v domovskej krajine

Po slovensky

Aj keď o svojej strastiplnej ceste ochotne rozprávajú, podmienky, v ktorých momentálne žijú, nekomentujú. „Všetci žijeme ako rodina. Ďakujeme Slovensku, že nám dalo možnosť žiť v pokoji a mieri,“ dostávame od mladých manželov odpoveď na otázku, či im neprekážajú veci, ako je spoločné bývanie, nedostatok súkromia, rozpis prania či užívania kuchynky alebo spoločné stravovanie.

„To, čo sme prežili, je hrozné, k ničomu sa to nedá prirovnať. K ničomu. A na Slovensku nakoniec budeme ďalej žiť v pokoji a mieri ako rodina,“ dodáva mladík.

Kým však naozaj budú žiť normálnym rodinným životom v pridelenom dome či byte, môže ubehnúť ešte niekoľko mesiacov. Čaká ich azylový proces, počas ktorého budú žiť v rovnakých podmienkach ako doteraz. Podobne ako ostatní utečenci umiestnení v zariadení v Humennom využívajú najmä služby miestneho bufetu.

„Tovar si pýtajú po slovensky. Snažia sa rozprávať našou rečou, aj odo mňa chcú, aby som na nich hovorila po slovensky,“ prezrádza nám usmievavá bufetárka. Utečencom vraj mimoriadne chutia slané čipsy, malým deťom zas gumené želé cukríky.

„Pýtajú hovädzí hamburger, čo tu nemajú šancu zohnať. Už kurací je väčšinou problém. Tu u nás na Slovensku sa väčšinou konzumuje bravčové mäso, čo oni nechcú,“ dodáva bufetárka.

V rukách cirkvi

Po pohovore, ktorého súčasťou budú aj otázky týkajúce sa dôvodov ich úteku z rodnej krajiny, im Slovensko udelí podľa hovorcu ministra vnútra Ivana Netíka azylovú ochranu z dôvodu humanity. Okrem iného sa zintenzívni ich výučba slovenského jazyka, prioritou bude výučba pre deti a mladých, ktorých je v komunite viac ako štvrtina.

Medzi dospelými sú okrem učiteľov, IT technikov a lekárov stolári, stavbári, automechanici či kaderníčka. Ich pobyt na Slovensku zatiaľ hradia americkí sponzori.

O začlenenie týchto ľudí do komunity slovenských veriacich sa zas stará rímskokatolícky kňaz Peter Brenkus. Je pri každom ich kroku u nás a bude pri ich umiestňovaní do ich budúcich domovov v Nitrianskej arcidiecéze.

„Sami budú rozhodovať o tom, kam pôjdu. Dáme im ponuky v rámci integračného programu. Vyhneme sa obciam, kde bola najmenej prijateľná atmosféra pre nich, a ponúkneme im tie miesta, kde je väčšina ľudí naklonená ich prijatiu,“ vysvetľuje.

Presnú lokalitu, kam rodiny umiestnia, cirkev nebude zverejňovať. Týmto spôsobom ich chce čo najviac ochrániť a zabezpečiť im pokojný život na Slovensku.

Domov