V procese so sýkorovcami lietajú mená známych Sloveniek!

Na lavici obžalovaných sedí s mafiánmi aj podnikateľ Marek Trajter, ktorý svoj majetok odhaduje na tridsať miliónov eur.

Na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici prebieha proces so zabijackým komandom mafiánskej skupiny sýkorovcov, ale súbežne by sa tu mohlo natáčať špeciálne vydanie relácie Smotánka. Súdny spis sa len tak hemží mediálnymi hviezdičkami.

Z úst mafiánov padlo meno fitnesky Zory Czoborovej ako niekdajšej priateľky zavraždeného Romana Deáka, tiež „učiteľky sexu“ Zuzany Belohorcovej ako poslednej Deákovej milenky a manželky exministra Jirka Malchárka Sofie Malchárkovej ako vdovy po Deákovi.

Obžalovaní hovoria aj o matke dieťaťa zavraždeného Róberta Diniča Petre Krištúfkovej, známej skôr ako matka jedného z mnohých detí Borisa Kollára.

Samotný Kollár sa tiež dostáva na pretras ako niekdajší spoločník zavraždeného Deáka i zavraždeného Petra Steinhübla. Zabijaci spomínajú podnikateľa Zoroslava Kollára i Mariána Kočnera, ktorých sledovali na objednávku. A tiež speváčku Tinu v súvislosti s autom požičaným od bývalého spoločníka obžalovaného Trajtera.

Čítajte viac:

Koľko stojí vražda? Plus 7 Dní prináša šokujúci cenník z podsvetia!

Kýblov zoznam

Z úvodných slov tohto článku by sa mohlo zdať, že sledovať pojednávanie so sýkorovcami musí byť vzrušujúce, ale v skutočnosti je iba depresívne. Nie preto, že sa tu naraz rozoberá až šesť vrážd, nie pre strašidelný opis výbuchu Róberta Diniča, z ktorého ostalo len torzo trupu a zvyšok tela bol v malých kúskoch rozmetaný až do okruhu stopäťdesiat metrov.

V súdnych sieňach sa o vraždách hovorí pomerne často a detaily bývajú aj brutálnejšie. Smútok spôsobuje poznanie, že za takzvanými divokými deväťdesiatymi rokmi, keď si námestník šéfa Slovenskej informačnej služby Jaroslav Svěchota sadol za jeden stôl s vtedajším bosom Mikulášom Černákom, sme hrubú čiaru ešte nespravili.

Sýkorovci fungovali pod vedením Róberta Lališa zhruba od roku 1997 až do roku 2012. Slovami prokurátora - vybudoval veľmi početnú zločineckú skupinu, ktorá operovala na veľkom teritóriu. Päťdesiatročný Lališ, prezývaný Kýbel, však v chládku stále nesedí. Ušiel. Vedel, že polícia v tichosti vyšetruje prípady, ktoré má na svedomí.

V čase, keď sa skrýval v Česku, odovzdal svojim kumpánom lístoček s menami členov vyšetrovacieho tímu plus meno prokurátora, ktorý kauzu dozoruje.

Informácie tohto typu aj o tom, či polícia sleduje jeho ľudí, či ich odpočúva, Lališ dostával ako jeden z prvých. Nielen od podplatených policajtov. Nepochybne mali pre neho význam stretnutia s mužom, ktorý mal blízko k vedeniu tajnej služby.

Čítajte viac:

Priznania, z ktorých tuhne krv v žilách! Vrahovia popísali popravy mafiánskych bosov

Strach

O fungovaní sýkorovcov vypovedali na súde ako prví dvaja Lališovi osobní ochrankári. Hromotĺk Juraj Billik, prezývaný Čapatý, ktorého len hlava musí vážiť zo päťdesiat kilogramov, i Jurij Fejer, nepochybne rovnako obávaný a azda aj ostrejší chlap, hoci v porovnaní s Čapatým vyzerá ako drobček, sa rozhodli zaspievať.

Je to ich pomsta šéfovi za to, že sa na nich vykašľal. Teda Čapatý použil slovo vys..l. Lebo kým oni trčia v base, Lališ si lebedí niekde v teple. Obaja Lališovi ochrankári a súčasne členovia špeciálneho komanda sýkorovcov hovorili o vraždení ľudí ako o bežnej robote. „Urobilo sa to a zakopalo sa to,“ konštatoval Čapatý jednoducho, zato mnohovravne.

Fejer spomínal, že prvý človek, ktorého zavraždil, bol Roman Deák. Vraj „to“ musel spraviť, aj keď nechcel. Úlohou strelca ho poveril Lališ iba hodinu pred akciou. Celý čas bol v hroznom strese, poriadne si ani nepamätá, čo sa vtedy dialo. Bál sa. Veľmi sa bál. Nie toho, že pripraví nejakého človeka o život. Bál sa, či vraždu „nepokazí“. Či bude Lališ spokojný.

Iba keď išlo o vlastný život, opúšťala apatia k smrti aj členov vražedného komanda. Súdu sa sťažovali, že stačilo, aby si v rámci skupiny „niekto niečo na niekoho vymyslel“, povedal ten výmysel Lališovi a bol koniec. Definitívny.

Takýmto spôsobom odišlo na druhý svet niekoľko členov sýkorovcov. Fejerovho najlepšieho kamaráta Bugyho uškrtil osobne Čapatý a, paradoxne, potom sa už ani Čapatému nespávalo dobre: ,„Keď mi o tretej v noci nečakane zazvonil mobil, že sa zrazu ide niečo robiť, vtedy ma oblial studený pot. To mal strach každý. Nevedeli ste, či sa ešte vrátite.“

Žiadni filozofi

Sýkorovci sa vážne venovali výpalnému, „vymáhačkám“, vraždám na objednávku, vlastníctvu bordelov, vo voľných chvíľach trénovali streľbu, udržiavali sa v kondícii. Na duševné aktivity im veľa času neostávalo. Azda to sa podpísalo pod jemnú nechápavosť Lališových goríl, vďaka ktorej sa občas celkom podarene odkrylo aj to, čo obhajcovia počuť nechceli.

V snahe dokázať, že zahrať si hokej so sýkorovcami nechodili len zločinci, ale aj normálni podnikatelia, športovci, toľko tlačili na Fejerovu pamäť otázkou, kto okrem členov skupiny chodil v rovnakom čase hrávať hokej, až z neho vyhŕklo: „Doktor Daňový.“ Teda že hokej so sýkorovcami hrával advokát zastupujúci obžalovaných aj v tomto procese.

Kýblova ochranka mala na súde chvíľami vážny problém porozumieť niektorým otázkam. Napríklad na otázku obhajoby, aký kľúč používal Lališ pri rozdeľovaní peňazí členom skupiny, sa svedok začudovane pýtal: „Kľúč?!“ Predseda senátu mu teda otázku „preložil“ do jednoduchšej reči: „Pýta sa vás, kto koľko peňazí dostal.“

Darček pre Roháča

O peniazoch sa na pojednávaní hovorí veľa. Čapatý opisoval, ako od podnikateľa Trajtera niesol v igelitke štyri milióny korún, pričom nevidel najmenší dôvod, prečo by mal peniaze prepočítavať. Zo svojich bohatých skúseností vedel spoľahlivo odhadnúť, či kopa naskladaná z tisícoviek má hodnotu jedného milióna, či piatich.

Výšku pravidelných výplat i mimoriadnych odmien pre členov skupiny sýkorovcov určoval Lališ a dvadsať percent zo zárobku museli všetci odovzdávať do „spoločného“.

Z tejto kasy potom Lališ financoval nákup áut, bytov používaných na úkryty, vysielačky, parochne i zbrane „na robotu“. Pištole, samopaly, granáty, bazuky a ďalšiu muníciu ukrývali v troch sudoch zakopaných v garáži, kde zo základov vybúrali betón.

Sýkorovci sa povinne skladali aj na finančnú podporu pre známe eso slovenskej kriminálnej scény Jozefa Roháča. Ten ešte za socializmu priniesol do našich končín teroristické praktiky a do histórie vstúpil ako jediný väzeň, ktorému sa podarilo ujsť z ilavskej basy.

Predstavuje úplne inú ligu ako provinční, v podstate primitívni hrdlorezi, ako sú sýkorovci. Oni sami si zrejme tento rozdiel uvedomovali. Po poslednom prepustení spoza mreží mu na uvítanie kúpili auto a počas väzby v Maďarsku, kde sedí aj v súčasnosti, mu pravidelne prispievali na advokátov.

Lališ pestoval spojenectvo so štýlovým Roháčom, ktorý si k okolnostiam každej vraždy vymyslel nejaký príbeh, trebárs sa hral na cyklistu a v súlade s tým si obliekol adekvátny kostým, pričom nikdy nezabudol na pokrývku hlavy. Preto ho sýkorovci nazývali Čapica. Prezývka Potkan, rozšírená medzi novinármi, sa medzi nimi neujala.

Biznis s pozemkami

Spolu so sýkorovcami Lališom, Cupperom, Biharim, Roháčom, Kováčom a ich parťákom z východu Slovenska Kromkom, zvaným Čistič, čelí obžalobe aj bohatý bratislavský podnikateľ Marek Trajter. Podľa vlastných slov vie ľahko preukázať pôvod svojho majetku vo výške tridsiatich miliónov eur.

V deväťdesiatych rokoch zastupoval najväčšieho slovenského reštituenta Michera a od tých čias sa venuje len obchodu s pozemkami. Prvú väčšiu odmenu - dvadsaťdva miliónov korún - získal za predaj pozemkov pod IKEA a už v roku 1999 odhadoval svoj majetok na štyristo miliónov korún.

Na Slavíne si postavil modernú vilu zaliatu slnkom, s dvomi výťahmi, bazénom, vozil sa na najnovších modeloch luxusných áut, ako Mercedes, BMW, to aj v špeciálnej pancierovej podobe, tiež Porsche, Bentley. Štyridsaťštyriročného Trajtera obhajujú traja advokáti, medzi nimi bývalá prokurátorka Generálnej prokuratúry Eva Mišíková, donedávna považovaná za bojovníčku proti mafii.

Jej presun na opačnú stranu barikády pôsobí mätúco, ešte aj sudca ju v jednej chvíli oslovil - pani prokurátorka. V tomto prípade pomáha Mišíková vyvrátiť obvinenie Trajtera z objednávky vraždy Romana Deáka. Čapatý, Fejer a dokonca obžalovaný Kováč hovoria, že Trajter za vraždu zaplatil, hoci každý udáva úplne inú sumu, a Trajter zase tvrdí, že je to nezmysel.

Na vraždu nemal motív a navyše sám vraj Deáka krátko pred jeho smrťou upozorňoval, že mu hrozí nebezpečenstvo. Keďže súdny proces je iba na začiatku, na vyvodenie záveru, kde je pravda, si budeme musieť počkať. Vo všeobecnosti možno povedať, že objednávka vraždy sa dokazuje veľmi ťažko. Málokto je taký hlúpy, aby požiadavku na najťažší zločin predostrel inak ako medzi štyrmi očami.

Mafstory

Z konania na súde je zatiaľ jasné len jedno. Trajter vychádzal so šéfom skupiny sýkorovcov Lališom veľmi dobre. Aj okolo roku 1999, v čase Deákovej vraždy, aj pred Lališovým útekom do zahraničia. Mimoriadne obozretný, podozrievavý, priam paranoidný Kýbel pri návštevách Trajtera neposielal svoje gorily do jeho kancelárie vopred, aby skontrolovali každý kút.

Trajterovi ako jednému z mála naozaj veril. V roku 2010 pozval Trajtera i na oslavu desiatych narodenín svojho syna. Pre detičky mafiánov bol vtedy pripravený veľký nafukovací hrad, kúzelník a autobus, ktorý ich odviezol na Kolibu na natáčanie vtedy veľmi populárneho seriálu Mafstory.

Azda nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že Trajter sa necítil nepríjemne ani medzi Lališovými kumpánmi. Prečo inak by so sýkorovcami vo voľnom čase hrával hokej, prečo by s nimi lyžoval na ľadovci v Rakúsku?

Navyše, spomínaná lyžovačka sa konala krátko po Deákovej vražde, čo je už samo osebe dosť zvláštne. Lebo aj v prípade, že s vraždou nemá Trajter vôbec nič spoločné, ťažko uveriť, že by práve on pri svojej mimoriadnej schopnosti získavať informácie aspoň netušil, že Deáka zavraždili práve sýkorovci.

Seychelská epizóda

Ako podivná zhoda okolností vyzerá fakt, že v čase vyšetrovania Deákovej vraždy odišiel Trajter na Seychely, finančne tam podporil školstvo, prispel na obnovu po prírodnej katastrofe a požiadal o tamojšie občianstvo. Získaním seychelského občianstva mal automaticky stratiť slovenské, čo vyzerá ako celkom šikovná finta na využitie sporného zákona o dvojakom občianstve.

Slovenské orgány činné v trestnom konaní však rýchlo zasiahli a za nie celkom transparentných okolností priviezli Trajtera späť, údajne v batožinovom priestore lietadla.

Trajter putoval rovno do väzby. Na súd ho kukláči predvádzajú síce v obleku a kravate, ale so želiezkami na rukách. Jeho družka v šik kožuchoch doposiaľ nevynechala ani jedno pojednávanie, z miesta pre verejnosť striehne na každý Trajterov pohľad.

Z Bratislavy na súd do Banskej Bystrice každé ráno cestuje aj vyše sedemdesiatročná mama zavraždeného Romana Deáka, hoci výpovede vrahov sú pre ňu bolestivé.

Šokovaná z ich ľahostajnosti, otrasená z vypočutého sa obzerá dookola s doširoka otvorenými očami, akoby sa prekvapene pýtala, či naozaj dobre počuje. Či to, o čom sýkorovci rozprávajú, sa naozaj dialo. Tu, medzi nami, len pred pár rokmi.