V tábore s irackými kresťanmi: Z domu ich vyhnali vlastní susedia

Majú čo jesť. Majú strechu nad hlavou. Nemôžu však žiť normálny život. Prinášame vám príbehy irackých kresťanov, ktorí nedávno prišli na Slovensko.

Pred pár dňami pricestovalo na Slovensko stoštyridsaťdeväť irackých kresťanov. Sú to ľudia, ktorí ušli pred vyčíňaním džihádistov z Islamského štátu, pričom mnohí z nich museli pred islamistami za posledných dvadsať rokov utekať už niekoľkokrát. V utečeneckých táboroch v Kurdistane sú desaťtisíce kresťanov. Prežil som s nimi niekoľko týždňov. Tu sú príbehy niekoľkých z nich.

Veria, že sa vrátia

Tí, ktorí utekajú pred vojnou, zväčša veria, že sa skoro vrátia domov. Aj preto najprv neutekajú ďaleko. Najskôr odídu k príbuzným či známym vo vedľajšom meste. Keď sa situácia zhorší, presunú sa do najbližšieho štátu, blízko hranice. Umožňuje im to čiastočne dozerať na svoj majetok vďaka informáciám od ľudí, ktorí odišli neskôr alebo sa prešmykli z okupovaného územia.

To bol aj prípad „našich“ irackých kresťanov. Mnohí najprv ušli z Mosulu do Karakošu. Dúfali, že domovy opustili len na prechodný čas, no realita bola iná. O mesiac museli utekať znova. Z Karakošu do Erbilu.

Aj tam však po čase hrozilo, že mesto padne. Vojaci nikomu nedovolili vojsť doň autom, a tak ľudia nechávali svoje vozidlá a majetok na checkpointe, asi päť kilometrov od mesta. S tým, že sa po veci vrátia.

Checkpoint však obsadili islamisti. Kurdská Pešmerga (neoficiálna kurdská armáda v Iraku - pozn. red.) ho síce po niekoľkých dňoch vybojovala späť, ale nič tam už nebolo. Všetky veci zmizli.

Beznádej

Prvé dni boli strašné. „Ľudia plakali, kričali od žiaľu. Hľadali svoje deti, príbuzných. Bili sa medzi sebou o kúsok chleba. Prespávali všade - v kostoloch, na uliciach, v školách,“ opísal mi situáciu spred roka chaldejský arcibiskup v Erbile Baššár Warda.

„Trvalo niekoľko dní, kým sme našli miesto, kde by sa všetci mohli schovať pred páliacim augustovým slnkom. Veľmi pomohli miestni ľudia aj miestna vláda, ktorá uvoľnila školy a verejné budovy. Postupne sa vybudovali stanové tábory. V súčasnosti je už väčšina ľudí v maringotkách alebo v prenajatých domoch.“

Do kresťanskej štvrte Ankawa, ktorá má štyridsaťtisíc obyvateľov, prišlo vyše päťdesiattisíc ľudí. Boli všade. Spočiatku verili, že iracká armáda spolu s kurdskou Pešmergou a s podporou amerických lietadiel vybojujú ich mestá späť. Keď nie hneď, tak za niekoľko dní či týždňov.

Ani po roku a pol sa to však nepodarilo. Mnohí si za úspory, ktoré sa im podarilo zobrať, prenajali domy. Aj tri-štyri rodiny bývali spolu. Po niekoľkých mesiacoch im však peniaze došli a museli sa presťahovať do táborov. Niektorým pomohla miestna katolícka cirkev. S prispením darcov z celého sveta pomáha s prenájmom niekoľko sto domov v Erbile a v okolí.

Čítajte viac:

Už sú tu! Na Slovensko pricestovali ďalší utečenci

Bez práce

Vysídlení kresťania v Kurdistane nemôžu pracovať. Z rôznych dôvodov. Tým prvým je jazyk. Pre väčšinu kresťanov z Ninivských planín je materským jazykom asýrčina. Je to novodobá forma aramejčiny, ktorou pred 2 000 rokmi rozprával Ježiš.

Každý kresťan ovláda aj arabčinu. V Kurdistane sa však rozpráva po kurdsky. Tento jazyk je úplne iný ako asýrčina či arabčina. Nie je ľahké naučiť sa ho. Navyše kresťania ani nemajú motiváciu. Stále dúfajú, že sa vrátia domov. Druhým dôvodom je hospodárska kríza. Nezamestnanosť v Kurdistane je vysoká, ekonomika je v recesii. Za posledný rok sa prepadla o niekoľko percent.

Práce niet. Iba lekári a niektorí učitelia sa môžu v Kurdistane uplatniť. Je tu však nevraživosť miestnych ľudí. Nechcú, aby im prišelci brali prácu. Utečenci sú často ochotní robiť aj za výrazne nižšie mzdy ako domáci, a to vytvára medzi nimi napätie.

Aj preto sa utečenci nedokážu postaviť na nohy vlastnými silami. Aj preto v Kurdistane nehľadajú nový domov. Chcú sa vrátiť alebo odísť tam, kde môžu začať odznova.

Genocída

Z pôvodných viac ako jeden a pol milióna kresťanov v Iraku ich dnes na území krajiny zostalo len asi 250-tisíc. Drvivá väčšina ušla do Turecka, Sýrie a Libanonu. Mnohým sa podarilo dostať do západnej Európy, Ameriky a Austrálie. Majú tam svoje komunity a príbuzných, ktorí ich radi privítajú medzi sebou. V Iraku zostali iba tí, ktorí si odchod nemôžu dovoliť.

Náklady na rodinu v tábore v Libanone alebo v Jordánsku sa pohybujú v stovkách dolárov mesačne. Je veľa prípadov, keď sa rodina po niekoľkomesačnom pobyte mimo Iraku vrátila späť. Došli im peniaze a v Kurdistane predsa len majú aké-také podmienky na život.

O utečencov sa z väčšej miery stará cirkev, pomáhajú i miestni. Pekárne ráno zadarmo ponúkajú utečencom chlieb a rožky, učiteľky zas chodia po skončení svojej práce v škole na niekoľko hodín do utečeneckého tábora. Často aj so svojimi deťmi.

Lekári vo voľnom čase pôsobia na klinikách zriadených pre potreby utečencov. Tieto „filantropické“ aktivity však nemôžu trvať večne. Každý človek sa unaví. Všetci predpokladali, že to bude len na niekoľko týždňov, možno mesiacov. Situácia však trvá už druhý rok a utečencov i tých, ktorí im pomáhajú, to prestáva baviť.

Zlomové bolo prvé výročie úteku. Jeden rok s veľmi malou perspektívou akejkoľvek zmeny prinútil mnohých rozmýšľať nad odchodom. Aj tých, ktorí tvrdili, že nikdy neodídu.

Čítajte viac:

Kto sú sýrski utečenci? Takto žili v domovskej krajine

Život v tábore

Sara má osem rokov. S rodičmi, bratom Behnamom a so staršou sestrou Nur bývali v plastovej maringotke v tábore Mar Ellia v kresťanskej štvrti Ankawa v Erbile. Prišli tam v rovnakom čase ako všetci ostatní - šiesteho augusta. Najskôr boli len v plátennom stane. Na zimu dostali gumený a v marci sa presťahovali do maringotky. V stane bývali aj s tetou a so starými rodičmi.

Maringotku majú sami pre seba. Je to lepšie ako predtým. V čase, keď vymenili stan za maringotku, Sara začala chodiť do školy. Vymeškala sedem mesiacov. Teraz je to iné. Ráno deti vyzdvihne autobus a odvezie do miestnej kresťanskej školy. Má šťastie - chodí na prvú zmenu. Jej kamarátka Maryam z vedľajšieho tábora chodí do školy o piatej večer. Domov príde až o desiatej.

Inak v tábore nie je veľmi čo robiť. Okrem učenia sa Sara hrá na ihrisku, ktoré pre nich zriadil miestny kňaz otec Douglas. Ďalší kňaz, otec Daniel, pre deti organizuje rôzne akcie. V decembri sú to prípravy na Vianoce, v lete výlety, tvorivé dielne a podobne.

Boli už aj v kine. Na Ľadovej kráľovnej. Predstavenie zaplatil bývalý americký vojak, ktorý si humanitárnou prácou v Iraku lieči zlé svedomie. Sara býva na „zlom“ konci. Na záchod alebo do kúpeľne musí ísť krížom cez celý tábor. Aj práčovňa a pitná voda sú vzdialené takmer sto metrov.

Sarin otec Rabei stále sedí pri počítači. Nemá prácu. Nenaučil sa po kurdsky a nemá ani motiváciu. Je veterinár. V Ankawe by pre neho veľa roboty nebolo. Všetky potreby pokrývajú domáci veterinári. Dostať pracovné povolenie je tiež veľmi ťažké a veľa to stojí. Naopak, mama, tá stále niečo robí - varí, perie, upratuje, šije, chodí na návštevy. So Sarou sa niekedy učí. Hlavne arabčinu.

Behnam, Sarin päťročný brat, do školy ešte nechodí. Sara vraví, že po tom, ako odišli z domova, sa veľmi zmenil. Stále ju bije a nikoho neposlúcha. Väčšinu času je pri starých rodičoch. Veľmi pribral.

Čítajte viac:

Bude dominantné európske náboženstvo islam? Tieto fakty tomu nahrávajú

„Celebrita“ Maryam

Maryam je už slávna. Rozhovor s ňou videli na celom svete milióny ľudí. Keď sa jej pýtam, ako vníma to, že ju pozná také množstvo ľudí, jej odpoveď je prekvapujúca: „Je to vôľa Boha, že novinári prišli a oslovili ma. Ak môj odkaz pomôže iným, som rada.“

Maryam má desať rokov. Na Vianoce minulého roku ju náhodou našli novinári z kresťanskej satelitnej televízie SAT-7 a spravili s ňou rozhovor. Zaspievala im aj svoju obľúbenú pieseň. Maryam spieva veľmi rada. „Buď budem lekárka, alebo speváčka. Speváčka pre Ježiša,“ plánuje.

S Maryaminou rodinou som strávil takmer dva dni. Dva dni s ľuďmi, ktorých viera a nádej sú silnejšie než čokoľvek, čo som kedy zažil. „To, že sme tu, nie je náhoda. Aj to, že tí reportéri natrafili práve na Maryam, je Božie riadenie. Jej odkaz, jej viera pomáhajú mnohým ľuďom na celom svete. Aj to je dôvod, prečo sme tu a prečo sme prišli o domov.“

Nie je to život pre deti

Maryamin otec Valíd je skromný človek. Ale verí - Bohu i svojim schopnostiam. „Nechceli sme odtiaľto odísť. Ale ak je to Božia vôľa, pôjdeme. Nebojím sa práce. Pracovať treba všade na svete.“

Valíd, jeho žena Alica i ďalšia dcéra Zomorod žijú v maličkej maringotke v jednom z kresťanských utečeneckých táborov v Erbile. Život celej rodiny sa odohráva na ploche tri krát deväť metrov. Súčasťou plastovej konštrukcie je maličká kúpeľňa a ešte menšia kuchyňa.

„Sme vďační za to, čo máme. Je veľa ľudí, ktorí nemajú ani to. Žiť takto dlhšie ako rok či dva sa však nedá.“ Maryam aj Zomorod chodia do školy. Nie do tej, ktorá je v tábore. „V tej škole sa nič neučia. Nedostávajú úlohy. Je jedno, či tam idú, alebo nie. Nikoho to netrápi.“

Valíd svoje dievčatá posiela do súkromnej školy. Hoci za ne musí platiť, úroveň vyučovania je omnoho vyššia. „Platím stopäťdesiat dolárov za školský rok. Je to pre mňa veľa peňazí, ale budúcnosť našich detí je dôležitejšia ako čokoľvek iné,“ vraví.

Noc, ktorú som strávil v maringotke s Valídovou rodinou, bola studená. Ráno bol vonku mráz. Vnútri len o pár stupňov viac. „Chcú, aby sme im platili šesťdesiat dolárov mesačne za elektrinu. Odmietam to. Odkiaľ máme tie peniaze zobrať? Ako vôbec môžu od utečencov pýtať peniaze za takú základnú vec, ako je elektrina?“

Žiadna elektrina však znamená žiadne kúrenie. Maryam a Zomorod sa učia vonku, pokým je svetlo. Aby rodina nepomrzla, kúria si aspoň pár hodín denne olejovým ohrievačom.

„Toto nie je život, ktorý si predstavujem pre svoje deti. Ťažko som pracoval, aby som im vytvoril pekný domov. V priebehu hodiny sme o všetko prišli. Nechcem tu začínať znova. Tu nie je - a pre kresťanov už nikdy ani nebude - bezpečne. Keď sa bude dať, chcem odísť.“

Už nemáme žiadnu nádej

Ria má 55 rokov. Nikdy nemala deti. S manželom Jusefom utekali pred nepriateľstvom zo strany radikálnych moslimov už niekoľkokrát. V roku 2008 po tom, ako islamisti zabili v Mosule miestneho biskupa, z mesta musela ujsť väčšina kresťanov. Vyháňali ich vlastní dlhoroční susedia.

„Ráno prišiel za nami náš moslimský sused s pištoľou v ruke. Povedal nám, aby sme ihneď odišli a nechali všetko za sebou. Ináč nás zabije. Nedovolil nám zobrať si ani auto.“

S bratovou rodinou a rodičmi ušli do Handanye. Tá padla do rúk islamistov v júli 2014. Do rúk Islamského štátu sa dostalo štyridsaťpäť rodín. Všetkých previezli do budovy nemocnice v Handanyi.

„Muži z Egypta a z Európy nám k hlave prikladali pištoľ alebo meč na krk. Nútili nás konvertovať na islam. Niekoľko mladých chlapcov sa podvolilo. Tých odviedli. Väčšina ľudí sa modlila a odmietla zmeniť svoju vieru,“ rozpráva Ria.

Islamisti ich obrali o všetky dokumenty, zlato a peniaze, ktoré mali pri sebe. Ria mala nasporených sedem miliónov dinárov, čo je približne šesťtisíc eur - na operáciu. Všetko jej vzali. Našli jej aj mobil.

Zavolali príbuzným a povedali len jednu jedinú vetu: „Toto je Islamský štát.“ Snažili sa ich vystrašiť. Po desiatich dňoch v nemocnici prišiel za nimi veliteľ islamistov, ktorého všetci volali Princ. Pýtal sa na ženu, ktorá mala pri sebe sedem miliónov dinárov. Povedal, že tie peniaze považuje za výkupné za celú skupinu.

Ešte v ten deň ich naložili do autobusov a poslali do Karakošu. Niekoľko týždňov po ich príchode padol do rúk islamistov aj Karakoš. Tentoraz sa im podarilo utiecť do bezpečia kresťanskej štvrte Ankawa v Erbile. „Som už unavená. Toto predsa nie je život! Žijeme ako žobráci. Chcem ísť niekam, kde môžem žiť ako človek. Neverím, že ako kresťania môžeme ešte žiť v tejto krajine.“

Budúcnosť

V utečeneckých táboroch v Kurdistane zostávajú desaťtisíce kresťanov. Majú čo jesť. Majú strechu nad hlavou. Nemajú však možnosť žiť normálny život. Mnohé deti nechodia do školy.

Muži si nevedia nájsť prácu. Postupne ich opúšťa nádej. A oni postupne opúšťajú krajinu svojich predkov. Dvetisícročná prítomnosť kresťanov na Blízkom východe je blízko svojho konca.

Vianočné tipy na darček