Zážitková: Pri prechádzke jaskyňou by ste mali mať pocity prvoobjaviteľa.

VIDEO Unikát na Orave: Alternatívna jaskyňa plná miniatúrnych krevetiek

V Zuberci pred pár dňami sprístupnili prvú jaskyňu na Orave.

Stropný hrniec je skoro taký pojem ako letecká výhybka, na rozdiel od leteckej výhybky ho však možno vidieť. Vyzerá, akoby v ňom dakto v kameni varil, potom ho opatrne vytiahol a keďže je stropný, urobil tak dosť vysoko. Na jedinej stene ich je mnoho, takže by to pokojne mohla byť vývarovňa spred dvestotisíc rokov.

V tom čase boli podzemné priestory plné vody, valila sa nimi rieka a do horniny postupne drobnými kamienkami vymieľala okrem iného „hrnce“. Tie zostali, aj keď sa jej hladina znížila či rieka zmenila tok, čo sa stalo asi pred dvestotisíc rokmi. Také staré sú usadeniny, ktoré sa tu zachovali. Človek je zase raz múdrejší, a to ste ešte len v Zubereckej chodbe, na začiatku Brestovskej jaskyne. Príroda má svoju logiku, ktorá ju prezradí.

Tatry stúpajú, kotliny klesajú

Lenže aj logika má svoje nuansy - a je ich veľa. A čo tigria koža? Na stene sú biele a hnedé škvrny - hornina a bahno. Kalná voda ho nesie veľa a keď opadne, tiger je hotový. Ten na strope musí byť veľmi starý, ten dole mláďa, lebo voda tu občas vystúpi do výšky dvoch metrov aj dnes. Veselo býva aj v Brodňanského riečisku, ďalšej časti jaskyne. Pomenovali ju podľa speleológa, ktorý zakladal organizované jaskyniarstvo na Orave.

Otvory, ktorými voda odteká, sú na rozdiel od tých, ktorými priteká, oveľa menšie. A hneď máte po výdatnom daždi aj dva metre! Voda sa tu stala hračkou prírody. Hlboko pod zemou sa zlieva časť vôd Studeného potoka s potôčikom, ktorý tečie z doliny Volariská, a čo to znamená, môžu návštevníci sledovať voľným okom.

Takých jaskýň na Slovensku veľa nemáme. Aj inými sa síce môžu prehnať prívalové vlny, napríklad po daždi, ale týmito dvoma tečú rieky. To sa, samozrejme, páči geológom, na rozdiel od otázky, čo tu bude o ďalšie milióny rokov. Hydrogeologička Dagmar Haviarová hovorí: „Ak bude tiecť ako doteraz, jaskyňa sa určite zväčší a môže pribudnúť aj výzdoba. Ale ak sa voda stratí, kras bude senilnieť, rozpadávať sa.“ Hypotetická otázka, hypotetická odpoveď.

Jaskynná výzdoba: Nie je jej veľa, ale možno práve v tom spočíva jej čaro.
Jaskynná výzdoba: Nie je jej veľa, ale možno práve v tom spočíva jej čaro.
Matej Kalina

Jaskynná výzdoba: Nie je jej veľa, ale možno práve v tom spočíva jej čaro.Foto: Matej Kalina

Rovnako ako otázka, ako mohla takáto jaskyňa na Orave vôbec vzniknúť. Dozviete sa, že to súvisí s veľkým zlomom. Lebo keby tu nebol zlom v tektonickej platni, neboli by tu ani Vysoké Tatry. Kým podtatranské kotliny klesajú, Tatry sa dvíhajú. Aj keď len o pár desatín milimetra ročne, ale dvíhajú. Zapisuje to prístroj hneď pri vstupe do jaskyne.

Ale poďme ďalej, suchou nohou tesne nad hladinou po nehrdzavejúcej mriežkovanej konštrukcii a po nehrdzavejúcom rebríku hore, do Bivakovej siene. Ak bola výzdoba v Jazierkovej sieni biela, tu je tmavohnedá, hoci je z toho istého uhličitanu vápenatého. Prímesi zeminy, ale teraz už tomu človek začína rozumieť. „Ľudia žasnú, pokladajú to tu za dobrodružstvo,“ hovorí Šimon Svelan, ktorý bol sprievodcom po jaskyni iba šiesty deň. „Pýtajú sa ma, či je tu elektrina, či sa dá z jaskyne vyplaviť von a ja im dokola opakujem, že na hlave majú prilby so svietidlami preto, lebo elektrinu nemáme a že von sa nevyplavia, lebo sa to doposiaľ nepodarilo ani potápačom.“ Museli by zdolať sedem sifónov!

Sedem sifónov

Sieň potápačov je asi z celej jaskyne najkrajšia. Ak ste doposiaľ kráčali ponad vodu, teraz máte pocit, že ste kdesi v Benátkach. Voda tu prúdi cez akýsi tunel, vidíte ju doň vtekať i vytekať z neho, ale keď vám do oka padne šnúra miznúca v tmavej vode, romantické myšlienky vás prejdú. Zostala tu po potápačoch.

Zrazu si spomeniete na slová Jána Zuskina, riaditeľa Správy slovenských jaskýň, že byť speleopotápačom nie je jednoduché, že môžete natrafiť na otvor, kde sa nebude dať ani len otočiť, že ak jemným pohybom ruky zvírite bahno, nedovidíte si ani na nos... A tu sa potápači museli dostať cez sedem sifónov!

Sieň potápačov: Ak by ste chceli pokračovať, museli by ste sa vnoriť do sifónu.
Sieň potápačov: Ak by ste chceli pokračovať, museli by ste sa vnoriť do sifónu.
Matej Kalina

Sieň potápačov: Ak by ste chceli pokračovať, museli by ste sa vnoriť do sifónu.Foto: Matej Kalina

Možno nepatričné prirovnanie, ale princíp je rovnaký ako pri výlevke v umývadle. Zaplavená slučka, trochu suchej zeme, ďalšia slučka s vodou. Ten, ktorý volajú sifón číslo jeden, má stodvadsať metrov a je najdlhší. Preplávali ho až v roku 1979 a zmapovali aj s tým, čo je za ním, o dva roky neskôr. A hoci jaskyňu ľudia poznajú už stopäťdesiat rokov, ešte stále ju nepoznáme celú.

„Keď sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia uvažovalo o sprístupnení tejto jaskyne, hovorilo sa dokonca aj o plavbe od Siene potápačov cez Brodňanského riečisko. Musela by sa tu však vybudovať hať, aby sa voda zdvihla, a keby sa zdvihla, museli by sa zvýšiť aj stropy, aby mali loďky kadiaľ plávať. Boli sme proti takémuto riešeniu, lebo by sa veľa cenných vecí zničilo. Hať by znamenala zanášanie štrku, zmenilo by sa prostredie, kde žijú vzácne živočíchy,“ rozpráva Pavel Bella z odboru ochrany jaskýň.

Ako príklad uvedie štrk a bahno! Rúbať do jaskynných stien je hnusný zásah, to dáva logiku. Ale štrk a bahno? Vysvetlí, že približne pod šesťdesiatimi centimetrami štrku sú dva a viac metrov bahna. „Tie štrky sú tu tridsaťaž päťdesiattisíc rokov, celé sa to tu nezmenilo okolo šesťdesiattisíc rokov. Vyplavilo ich sem počas poslednej doby ľadovej.“ A my by sme ich vyhádzali, aby sme sa mohli plaviť na lodičke pod osekaným stropom.

Dnešná filozofia je celkom iná. Kráčate po schodoch, ktoré vám pripadajú akési provizórne. Štrk a pozdĺžny kameň, ktorý ho drží. Ak odnesiete kameň a zo dve vedrá štrku, nezostala by po schode ani pamiatka. Nehrdzavejúce schody a mriežkované cestičky nad vodou? Pár odmontovaných skrutiek a nikdy tu neboli. Ako hovorí riaditeľ Ján Zuskin, presne takto to mysleli. Žiadne veľké zásahy. A vďaka tomu je jaskyňa ešte aj „zážitková“.

Janosik a dážďovka s chobotom

Asi najväčšie dobrodružstvo by bolo, keby sa tu nad vodou stretli dve skupiny návštevníkov. Jaskyňa je - jednosmerná. Má len jeden vchod a ten je aj východom. Takže na lávke by stálo pätnásť ľudí, lebo presne toľko ich púšťajú na jednu prehliadku, oproti iným pätnástim ľuďom a nemali by sa jedni druhým ako vyhnúť. Nestane sa, je to premyslené.

Ale zážitok je už len chodiť tesne nad vodou, preliezať cez úzke otvory, vystupovať po strmých schodoch. Bez elektriny, s čelovkou na prilbe. „Je to alternatíva,“ hovorí riaditeľ. Človek tu má šancu zažiť jaskyňu takmer takú, ako ju spoznávali speleológovia. Pocit prvoobjaviteľa - tak tomu hovoria. A mal by zvážiť aj svoju fyzickú zdatnosť. Ak nie, stane sa mu to, čo už jaskyňa za týždeň od otvorenia zažila - dáma sa otočila na podpätku a odišla.

Adrenalín rozprúdi aj pohľad na mnohonásobne zväčšené obrázky živočíchov, ktoré v Brestovskej jaskyni žijú. Netopiere sú v porovnaní s týmito oveľa záhadnejšími tvormi čosi ako „milé domáce zvieratá“. Biospeleologička Zuzana Višňovská o nich hovorí s láskou, aj keď my laici by sme sa určite zhodli, že srnky sú krajšie. Taká Protaphorura janosik ani len nemá slovenské pomenovanie, a to napriek tomu, že je - janosik.

V roku 1990 ju prvýkrát objavili poľskí zoológovia v jaskyni na poľskej strane Tatier a pomenovali ju na počesť Juraja Jánošíka. Možno preto, že podobne ako svojho času náš legendárny zbojník aj tento chvostoskok sa najradšej ukrýva v jaskyniach. Doposiaľ je známy len z chladnejších jaskýň Západných Karpát. Jeho výhodou je, že meria iba dva až tri milimetre a nevideli by ste ho ani s okuliarmi.

Protaphorura janosik: Pomenovali ju na počesť Juraja Jánošíka.
Protaphorura janosik: Pomenovali ju na počesť Juraja Jánošíka.
Ľubomír Kováč a Peter Ľuptáčik

Protaphorura janosik: Pomenovali ju na počesť Juraja Jánošíka.Foto: Ľubomír Kováč a Peter Ľuptáčik

Pod slovenským názvom nifargus tatranský sa skrýva čosi, čo vyzerá ako miniatúrna krevetka, a zoologička pripustí, že jej vzdialený príbuzný je kôrovec. Aj nifargusa prvýkrát opísali v Tatrách. A čo vodný červ, ktorý má na hlave čosi ako chobot? Je to približne šesťcentimetrový máloštetinavec, príbuzný dážďoviek, ktorý žije na zemskom povrchu, ale vliezol do jaskyne a vytvára tu trvalejšie populácie.

Sú to pôvodné druhy živočíchov, niektoré z nich žijú iba v podzemí a len na tomto malom území. Mali by sme sa nimi pýšiť tak, ako to robia na celom svete. Je to predsa rarita!“ hovorí Pavel Bella. A my len dodajme, že tieto jaskynné „potvorky“ sa, našťastie, neživia ľuďmi, ale najčastejšie iba mikroorganickými čiastočkami.

Ak jaskyne stačilo, zájdite ešte k Brestovskej vyvieračke. Od vchodu do jaskyne vás od nej delí iba zo dvesto metrov. Voda sa tu valí spod obrovskej skaly a keby ste práve nevideli, kadiaľ prechádza, mohli by ste dať krídla svojej fantázii. Ale načo, veď máte za sebou geologickú exkurziu!

Možno si smutne poviete - škoda, že na Orave je takáto jaskyňa iba jedna, ale mýlite sa. „Už dnes poznáme v tomto regióne viacero jaskýň, sú napríklad na Šípe, v Chočských vrchoch, na Osobitej a niektoré z nich určite rovnako zaujímavé ako Brestovská jaskyňa, lenže okrem speleológov sa do nich nikto nedostane,“ hovorí Ján Zuskin. Sú vo svahoch a za vchodom sa hneď skrýva priepasť.

Podzemná rieka: To je presne to, čím sa Brestovská jaskyňa môže pýšiť.
Podzemná rieka: To je presne to, čím sa Brestovská jaskyňa môže pýšiť.
Matej Kalina

Podzemná rieka: To je presne to, čím sa Brestovská jaskyňa môže pýšiť.Foto: Matej Kalina

Tritisíc jaskýň za dvadsať rokov

Brestovskú jaskyňu sprístupnili verejnosti začiatkom septembra tohto roku a stala sa osemnástou verejnosti prístupnou slovenskou jaskyňou. „Trinásť z nich je v našej správe,“ hovorí Ján Zuskin, riaditeľ Správy slovenských jaskýň. „Okrem toho máme približne tridsať ďalších jaskýň prístupných verejnosti, napríklad pri turistických chodníkoch, na ktoré sa ľudia môžu pozrieť.“

Na Slovensku je dokopy okolo sedemtisíc jaskýň, pričom za posledných dvadsať rokov ich pribudlo vyše tritisíc. „Zákon hovorí, že za jaskyňu môžeme pokladať priestor, ktorý má najmenej dva metre do dĺžky a jeho otvor je menší než vnútro. Aj pri takomto špecifikovaní jaskýň však môžeme tvrdiť, že tých veľkých a dlhých máme tisíce.“

Dĺžka Brestovskej jaskyne je 1 890 metrov, z nich je sprístupnených 217, ale musíte ich rátať dvakrát, pretože tou istou cestou sa musíte vrátiť na povrch. Asi za hodinu pritom prejdete 240 schodov.

Prvé zmienky o jaskyni sú z roku 1886, keď sa spomína ešte ako Stefkówka. V medzivojnovom období, v rokoch 1923 až 1925, ju skúmal spolu so skupinou vojakov z dolnokubínskej vojenskej posádky kapitán Kopečný, po ktorom je dnes pomenovaná jedna z chodieb.

Do jej histórie sa zapísal aj Ján Brodňanský, oravský speleológ. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa potápači prvýkrát pokúsili zdolať najdlhší sifón, ale podarilo sa im to až v roku 1979, keď sa dozvedeli aj to, že jaskynný systém má pokračovanie. Približne tristo metrov jaskyne nie je zmapovaných dodnes.

Vianočné tipy na darček