V Nitre: Los Nik teraz žije pod Zoborom.

Veľký návrat majestátneho losa: Po štyroch storočiach znovu na Slovensku

Zviera, ktoré u nás v minulosti vyhubili, sa možno vráti do našej prírody.

Je väčší ako jeleň, pripomína tak trochu koňa s lopatovitými parohmi a po štyroch storočiach je znova na Slovensku. Los mokraďový bol kedysi u nás bežným zvieraťom, no vyhubili sme ho. Zatiaľ u nás žije niekoľko losov v chovných staniciach. Ibaže vo výbehoch nie sú preto, aby potešili návštevníkov. Ich úloha je oveľa významnejšia. Majú pomôcť vrátiť toto zviera do našej prírody.

Budúci rodičia

„Losy prišli z cudziny. Samice zo Švédska a samce z Lotyšska, my máme dvojročného samca a voláme ho Nik. Skrátili sme mu meno, lebo pôvodné sa nedalo vysloviť,“ hovorí Matúš Rajský, vedúci odboru výživy vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre.

Práve pod Zoborom, v obci Lužianky, chovajú okrem inej raticovej zveri losa. Samec Nik je jedným zo zvierat, ktoré by mali položiť základ budúcich generácií - až sa raz stane otcom malých losíčat. Kým samice losov bývajú menšie a bez parožia, Nik už dnes dosahuje výšku dva metre a hmotnosť štyristo kilogramov. Nečudo, veď los je najväčší zástupca čeľade jeleňovitých na svete.

„Dostáva lucernové seno, kukuričnú siláž a zmes jadra. Na také dobrôtky sa naozaj teší, ale veľmi má rád aj konáre osiky, vŕby či javora,“ hovorí ošetrovateľka losov Mária Masaryková. Jej práca sa zavše ponáša na starostlivosť o deti: starať sa treba v každom počasí, v daždi aj v zime. Počas letných horúčav si losy rady doprajú „wellness“ - v kaluži blata vylihujú aj niekoľko hodín.

Kŕmenie: Stará sa oň ošetrovateľka losov Mária Masaryková.
Kŕmenie: Stará sa oň ošetrovateľka losov Mária Masaryková.
TONY ŠTEFUNKO

Kŕmenie: Stará sa oň ošetrovateľka losov Mária Masaryková.FOTO: TONY ŠTEFUNKO

V chovnej stanici v detvianskej obci Látky majú párik losov - je to Lotyš Merg a Švédka Embla. Tak ako v prírode, aj vo výbehu zatiaľ „šéfuje“ samica - samec sa jej uhne z cesty aj pri kŕmení. Bude to tak až do ruje na jeseň. „Samcom dovtedy dorastie typické lopatkovité parožie, Nikovi narastie každý deň až o pol centimetra,“ vysvetľuje Matúš Rajský. „Telesný rast losov sa ukončí vo veku štyroch rokov, ale mláďatá môžu mať už prv. Dôležité je, aby sa zviera aklimatizovalo a aby si budúci rodičia na seba zvykli. Ich chov by mal pomôcť pri výskume životných potrieb a faktorov ovplyvňujúcich výskyt losa v slovenskej prírode. A neskôr aj k vytvoreniu jeho populácie vo voľnej prírode.“

Reštitúcia losa

Dnes si pod pojmom reštitúcia predstavíme predovšetkým majetkové vyrovnanie po páde komunizmu. Tento výraz však doslovne značí uvedenie veci do pôvodného stavu, projekt reštitúcie losa teda značí jeho znovunavrátenie do našej prírody. Na tomto projekte sa podieľa okrem Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Nitre občianske združenie ŽITO a realizuje ho v spolupráci s Nórskym jeleniarskym centrom Svanoy. „Reštitúcia losa európskeho je pilotný projekt, ktorý sme spustili v roku 2014,“ hovorí predseda združenia Stanislav Bystriansky. Cieľom je podľa neho prispieť k zvýšeniu biodiverzity našej krajiny - teda jej pôvodnej rozmanitosti.

Los má navyše významnú funkciu v ekosystéme - pri pastve dosiahne najvyššie spomedzi jeleňovitých, do vyšších partií krov a stromov a prirodzene presvetľuje porast, takisto je nevyhnutný pre zachovanie mokraďových ekosystémov, kde pastvou podporuje zachovanie vzácnych a ohrozených rastlín. Slovenská mikropopulácia losov by mohla v časovom horizonte pätnásť-dvadsať rokov dosiahnuť štyridsať až päťdesiat jedincov.

V nitrianskom ústave teraz prebieha výskumná časť projektu. „Jej cieľom bolo zmapovať životné potreby so zameraním na potravové nároky, teda preferencie potravy vrátane lesných drevín,“ opisuje Matúš Rajský. Neskôr by mladé losy mali vypustiť z aklimatizačno-vypúšťacích zverníc. „Po vypustení losov do voľnej prírody dostanú GPS obojky, aby sme mohli monitorovať ich pohyb a aby sme lepšie poznali odpovede na otázky súvisiace s týmto zvieraťom.“

Domáci migrant

Los bol dlhé tisíce rokov neodmysliteľnou súčasťou našej prírody a patrí medzi naše pôvodné živočíchy. Vykynožili sme ho v 17. storočí, podobne ako napríklad zubra. Jeho vyhynutie spôsobil podľa znalcov komplex faktorov - bolo to stredoveké poľnohospodárstvo a klčovanie lesov, ale aj chaos v krajine, morové nákazy, hladomor a vojny takisto ako vynález strelných zbraní. Pokojné, neškodné a z diaľky viditeľné zviera bolo ideálnym terčom. Na okraji vyhynutia bol takmer v celej Európe.

Prehistorické rytiny a staré maľby: Dokazujú, že los je tu s človekom tisícročia.
Prehistorické rytiny a staré maľby: Dokazujú, že los je tu s človekom tisícročia.
ARCHÍV

Prehistoricé rytiny a staré maľby: Dokazujú, že los je tu s človekom tisícročia.FOTO: ARCHÍV

Našťastie, prežil v odľahlejších lesoch Pobaltia, Škandinávie a v európskej časti Ruska. U nás sa začal opäť zjavovať po druhej svetovej vojne. Los je totiž večný migrant, ktorý zvlášť pri sezónnom nedostatku potravy dokáže prejsť dlhé kilometre. Odborníkom sa vtedy podarilo zrekonštruovať potulky prvého losa z Poľska v roku 1961. Popredný slovenský zoológ Jozef Sládek zaznamenal: „Stopa ,zmizla‘ najpravdepodobnejšie zásluhou neinformovaných alebo nezodpovedných poľovníkov.“

Losy u nás patria medzi prísne chránené druhy, ale zatiaľ sa stále nedá hovoriť o trvalej populácii, na rozdiel napríklad od Česka, kde už v súčasnosti žije niekoľko desiatok kusov, nehovoriac o Poľsku, kde po vojne prežilo sotva pár jedincov a dnes majú okolo 10-tisíc losov. „U nás na Orave zaznamenali pred prevratom v roku 1989 mikropopuláciu losa, ba aj novonarodené losíčatá, ale zmena vlastníckych vzťahov a nedostatočný záujem o tento druh našej pôvodnej zveri znamenali, že losovi sa dosiaľ nedarí,“ vysvetľuje Stanislav Bystriansky. „Vzhľadom na to, že los sa po vyhubení našimi predkami u nás nevyskytoval viac ako 300 rokov, tak sa s ním spája mnoho mýtov, fám a dogiem, a to, bohužiaľ, aj na profesionálnej úrovni. Preto by sme vo finále chceli dosiahnuť predovšetkým nový pohľad na losa a jeho prítomnosť v prírode Slovenska, a to od obyvateľov aj od štátnych orgánov.“

Pokojný samotár

Ďalší los z projektu, zatiaľ najmladší, sa nachádza vo zvernici v Utekáči. „Volá sa Luke a tohto jednoročného losa nám darovali mladí švédski chovatelia. Zatiaľ je však smutný, lebo k nemu ešte nemáme priateľku,“ podotýka Stanislav Bystriansky. „Projekt je totiž finančne náročný a hľadáme ďalších partnerov na spoluprácu. Inak by sa mohlo stať, že smutný Luke ostane na ocot, a to by bolo škoda.“

Los Luke: Zatiaľ je osamelý a smutný, lebo ešte nemá kamarátku.
Los Luke: Zatiaľ je osamelý a smutný, lebo ešte nemá kamarátku.
STANISLAV BYSTRIANSKY

Los Luke: Zatiaľ je osamelý a smutný, lebo ešte nemá kamarátku.FOTO: STANISLAV BYSTRIANSKY

Práve kdesi na Horehroní, Spiši, Orave či v okolí detvianskej Poľany, v hlbokých lesoch, by sa mohlo nachádzať v budúcnosti pôsobisko losov. Tieto veľké zvieratá potrebujú náležitý pokoj aj porozumenie. Na vysokých elegantných nohách pôsobia väčšie než klasické jelene, no práve nohy im pomáhajú pohybovať sa v mokradiach a hlbokých lesoch, ktoré sú ich prirodzeným domovom. V prírode sa ich netreba báť - naopak, riziko je skôr zo strany ľudí. Los je totiž pokojné samotárske zviera, ktoré zovšadiaľ trčí, pôsobí komótne a tak trochu nemotorne, asi ako človek na chodúľoch. Navyše pred človekom splašene neuteká a všetko dlho rozvažuje. Podľa Stanislava Bystrianskeho sa los „dobre znáša s ostatnou zverou a isto nezoberie jeleňovi prvenstvo kráľa našich lesov. To nehrozí, lebo los napriek dvojnásobnej váhe oproti jeleňovi nemá agresívnu povahu a skôr sa bude vyhýbať lokalitám s vysokými stavmi jelenej zveri“.

„Na dosiahnutie cieľa projektu bude treba intenzívne komunikovať s obyvateľstvom v dotknutých oblastiach, zabezpečiť ochranu vypustených jedincov, ale aj prirodzene migrujúcich jedincov,“ súhlasí Matúš Rajský. Postupne by chceli dosiahnuť aj prijatie opatrení fungujúcich v cudzine, napríklad zvýšenie spoločenskej hodnoty za nedovolené usmrtenie losa ako chráneného živočícha.

Ako hovorí Stanislav Bystriansky, „základnou motiváciou by malo byť krédo nášho projektu - ak los umožnil prežitie našim predkom, tak nám ako ich potomkom vzniká morálna povinnosť pomôcť losovi, umocnená tým, že z jeho návratu budeme mať úžitok aj pôžitok“.