Obžalovaní prichádzajú na súd v Rimavskej Sobote: Báť sa veľmi nemusia, prokurátor akoby hral na ich strane.

Veselohra na súde: Sudca ani prokurátor netušili, čo robia

Sudca nemal jasno, kedy začal pojednávať, prokurátor zase spochybňoval obžalobu, ktorú predložila jeho vlastná prokuratúra.

Dobrovoľný strážca prírody pristihol bývalého generálneho riaditeľa Slovenskej agentúry životného prostredia Miroslava Tončíka v prísne chránenej oblasti s terénnym autom, kde sa ani len peši nesmie chodiť mimo vyhradených chodníkov. Keďže ide o podozrenie z prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov, exriaditeľ si musel na Okresnom súde v Rimavskej Sobote sadnúť na lavicu obžalovaných. Vtip jeho obrany postavenej na tvrdení, že on vlastne chránil prírodu, lebo v Teplom Vrchu zbieral smeti a tie chcel potom odviezť preč vlastným autom, sa celkom stratil v kolotoči absurdít tamojšieho nevídaného pojednávania.

Fraška v Rimavskej Sobote

„Poznáte obžalobu? Tak sa k nej vyjadrite,“ týmito slovami otvoril sudca Ján Bodnár proces proti Miroslavovi Tončíkovi a jeho kamarátovi, banskobystrickému advokátovi na dôchodku. Prokurátor Ladislav Šupena sa ani len nezamrvil na stoličke, že by malo byť čosi v neporiadku, len sa zvedavo zadíval na prvého obžalovaného v očakávaní, ako bude na podanú obžalobu reagovať. Keďže prvé pojednávanie sa na každom slovenskom súde začína čítaním obžaloby, vznikla otázka, koľké pojednávanie v procese sa vlastne odohralo pred našimi očami. „Prvé, pravdaže, prvé,“ uisťoval nás sudca po skončení pojednávania. „Prvé, nič ste nezmeškali,“ snaživo potvrdzoval sudcove slová prokurátor. Ale ako je potom možné, že obžaloba na ňom neodznela a prítomná verejnosť sa nemohla dozvedieť, čo sa obžalovaným kladie za vinu? „Obžaloba sa čítala predtým,“ tvrdil zrazu sudca a to už sa naozaj nedalo rozumieť kedy „predtým“, ak toto pojednávanie bolo prvé. „No, jedno pojednávanie už bolo predtým. Predtým. Niekedy v máji. Vtedy sa len prečítala obžaloba a nič iné sa tam nerobilo, lebo neprišli svedkovia,“ splietal celkom suverénne sudca a prokurátor opäť ako jeho ozvena dosvedčoval: „Áno, v máji už bolo, hej, hej. Len obžaloba...“ Aby sme sa dopátrali pravdy, pýtali sme sa na termín prvého pojednávania v tejto veci oficiálnou cestou. Teda cez hovorcu Krajského súdu v Banskej Bystrici i hovorcu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici. Z obidvoch inštitúcií prišla rovnaká odpoveď - žiadne predchádzajúce pojednávanie neexistuje. A tak sme sa so sudcom Bodnárom kontaktovali znovu a žiadali sme vysvetlenie jeho zavádzajúceho tvrdenia. „No v máji pojednávanie akože bolo, ale bolo len akože určené. Rozumiete? Bolo zrušené.“ „Ale ak bolo zrušené,“ pripomenuli sme sudcovi, „tak sa tam nemohla čítať obžaloba.“ „Aha,“ svitlo sudcovi náhle. „Počkajte... Môžete mať pravdu. Ehm, ehm, asi nie. No to je taká... oné... každý obžalovaný má aj tak dostať odpis obžaloby dopredu. Obžaloba sa na pojednávaní nemusí čítať.“ „Nemusí?!“ pýtame sa prekvapene. „Tak. No. Dobre tomu rozumiete. Dobre.“

Prokurátor ako obhajca

Na Okresnom súde v Rimavskej Sobote sa na rozdiel od zvyšku Slovenska začalo teda pojednávať bez prečítania obžaloby, rovno dostali slovo obžalovaní. A tí sa môžu brániť akýmkoľvek spôsobom vrátane klamstva. Bývalý šéf agentúry životného prostredia Tončík spolu so svojím kamarátom vyrozprávali verziu, podľa ktorej išli v auguste 2010 s partiou na rybačku do prísne chránenej oblasti hikóriového porastu. Na vybranom stanovišti bol vraj taký veľký „bordel“, že sa ho rozhodli upratať. Vyzbieraných smetí bolo veľmi, veľmi veľa. Hádam aj desať vriec. Tie sa nedali vyniesť ručne, lebo sa trhali, tak ďalší ich kamoš zatelefonoval riaditeľovi Štátnej ochrany prírody Jánovi Mizerákovi, či by nemohli na odvoz smetí použiť autá. Mizerák vraj súhlasil a oni len vďaka tomu vošli dvomi terénnymi autami do oblasti, v ktorej je prísne zakázané bicyklovať sa, ba aj prechádzať sa mimo určených lesných chodníkov, nieto voziť sa tam autami. Prokurátor Šupena v úlohe žalobcu, ktorého úlohou je predkladať súdu dôkazy o vine obžalovaných, hltal ich slová a kládol otázky, akoby nebol ani prokurátorom, ale obhajcom obžalovaných „Boli obžalovaní v hikóriovom poraste?“ pýtal sa opakovane a zároveň pripomínal: „Lebo to im je kladené za vinu - alebo neboli? Toto je dôležité vedieť, či cesta, ktorou šli, je v hikóriovom poraste, alebo nie,“ vysvetľoval prokurátor súdu. A na obžalovaných sa obrátil s dobromyseľnou vetou: „Lebo viete... Ak ste neboli v hikóriovom poraste, tak potom ste nepotrebovali povolenie.“ Po pojednávaní sme sa prokurátora Šupenu pýtali, prečo vôbec podával obžalobu, ak nie je presvedčený, že v tomto prípade bol porušený zákon. Jeho odpoveď bola sladko odzbrojujúca: „Ja som obžalobu nepodával, to robil kolega. Ja ho tu len zastupujem.“

Muž z ministerstva

Vtipné momenty sa tiahli celým pojednávaním s Miroslavom Tončíkom, zábavná bola aj výpoveď niekdajšieho šéfa Štátnej ochrany prírody Jána Mizeráka, ktorý momentálne pracuje na ministerstve pôdohospodárstva ako generálny riaditeľ sekcie lesného hospodárstva a spracovania dreva. To on poskytol obžalovaným dva mesiace po incidente potvrdenie, že „14. augusta 2010 na základe telefonickej požiadavky udelil ústne povolenie“ na vstup motorových vozidiel do areálu hikóriového porastu za účelom odvozu rôzneho komunálneho odpadu. Ministerstvo životného prostredia našej redakcii potvrdilo, že podľa zákona č. 543/2002 Zbierky zákonov o ochrane prírody a krajiny ústne povolenie na vstup motorovým vozidlom do chránených území dať nemožno, ale Mizerák pred súdom svätosväte tvrdil, že on veru mohol. Ide vraj o „manažment upratovania“ a v takom prípade mal právo udeliť ústne povolenie zamestnancom Štátnej ochrany prírody, jej zložkám, ako aj iným osobám na základe zmluvných dohôd. Tončík i jeho kamarát vraj boli spomínané „iné osoby“ a išlo tu o „ústnu dohodu“. Po ukončení svojej výpovede si Mizerák sadol medzi verejnosť a so záujmom sledoval, ako pred súdom vypovedá dobrovoľný strážca prírody Alexander Dóbi, ktorý dve autá v hikóriovom poraste našiel a privolal k nim policajtov. Dóbi súdu opísal, ako v prísne chránenej oblasti objavil početnú spoločnosť zabávajúcu sa pri ohnisku, postavenom stane a pri nahodených udiciach a takmer za dve hodiny, keď čakal na príchod privolaných policajtov, si nevšimol, že by niekto z nich zbieral nejaké smeti. „Tento svedok bol proti mne zaujatý!“ rozhorčil sa Tončík „Ako sa môžem brániť proti krivej výpovedi?“ „To ešte nechajte tak. To budeme riešiť neskôr. Spravíme záznam a potom to vyriešime,“ chlácholil ho sudca. Do toho sa z lavice určenej pre verejnosť, kde si na väčšine súdov nedovolí nikto ani len pípnuť, ozval ako v nejakom debatnom krúžku Mizerák: „Mohol by som ešte niečo? Ako to tak počúvam, mne to skôr evokuje konanie, ktoré možno hodnotiť ako priestupok, nie trestný čin,“ snaživo predostrel sudcovi vlastný právny názor a v ruke pritom držal roztvorenú akúsi knižočku, z ktorej začal citovať jednotlivé ustanovenia. „Vy to máte so sebou?“ s neobvyklým záujmom sa pýtal sudca. „Ukážte. Tak to si prefotíme, to sa nám zíde.“ Následne poslal sudca pracovníčku súdu, aby Mizerákom označené strany prefotila a potom už pojednávanie ukončil.

Komentár na záver

Zo súdnej siene odchádzal ako posledný sudca Bodnár spolu s prokurátorom Šupenom. Hlasno rozoberali absurdnosť tohto konania, ktoré sa podľa nich vôbec nemuselo dostať na súd, stačilo ho vraj vyriešiť pohovorom. Prokurátor sa dokonca posťažoval: „No aby som ja kriminalizoval normálneho človeka!“ Najbližšie pojednávanie v tejto veci bude na Okresnom súde v Rimavskej Sobote druhého októbra. Ak chce niekto vidieť súd, aký na Slovensku nemá obdobu, odporúčame prísť.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní