Cesta na polnočnú omšu: Aj tú si naši predkovia spestrili rôznymi poverami.

Vianoce na Kysuciach sú stále bohaté na zvyky

Hojnosti, prajnosti, úrodajnosti, v komorách, stodolách všetkého dosti. Aby ste mali na deťoch potešenie, na statečku rozmnoženie... - vinšovali mladí Kysučania na Štedrý deň. Po kolená v snehu sa brodili zasneženou kysuckou krajinou, aby členom svojej početnej rodiny zaželali len to najlepšie.

Do domu ako prvý však smel vojsť len mužský potomok. Žena by len nešťastie priniesla, preto matky a sestry zostávali radšej doma, kuchyňu čečinovou metlou k hnoju poriadne vyzametali a potom uši natŕčali, aký zvuk započujú. Zvykov a povier sa na tomto kúsku zeme počas stáročí zrodilo požehnane.

„Kysuce sú často podceňované, ale to len preto, že sú nepoznané,“ hovorí folklorista Pavol Kužma. Rodák z Čierneho pri Čadci spolu s manželkou Amálkou zasvätili svoj život rodnému regiónu a jeho pestrým zvykom a tradíciám. Vďaka nim a ich výskumu môžeme spoznávať čaro kysuckých Vianoc. Aj tu sa pohanské tradície pretavili do kresťanských a vznikla bohatá kultúrna zmes, z ktorej sa mnoho zvykov zachovalo dodnes.

Na Štedrý deň sa napiekol chlieb a opekance, ale držal sa pôst, aby sa pri večeri všetko zjedlo. Foto: Jaroslav Velička

Polazničky

Naši predkovia si zimné obdobie vychutnávali po svojom. Na holých poliach pokrytých snehovou prikrývkou už nemuseli drieť od rána do súmraku, a tak počas krátkych dní a dlhých večerov hrala hlavnú úlohu duchovná stránka ich bytia. Tá však mala iné prejavy, ako poznáme dnes.

Hlavná vianočná príprava sa začínala 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri, ale i obyčajní mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky. Beda, ak by začali na hornom konci! Aby sa mohol majetok gazdov pekne rozrastať, bolo treba začať roznášanie na dolnom konci. „V Riečnici si museli pastieri dávať pozor, aby do domu nevstúpili v kožúšku, lebo by sa gazdovke ‚zle porobelo‘, uhynul by statok,“ upozorňuje Kužma.

V prípade, že sa do domu dostavilo viacero polazníkov, rozhodujúci bol ten prvý. Musel byť zdravý, silný, pekný, aby bola celá rodina v budúcom roku tiež zdravá, silná a pekná. A odmena? Dospelí roznášači si mohli naplniť žalúdok, deťom sa ušli sladkosti, ba neraz odchádzali aj s grošíkmi vo vreckách.

Štedrovečerné ľudové tradície sprítomňuje aj folklórna skupina Lehoťanka, ktorá po večeri chodí po dedine a vinšuje a spieva koledy. Foto: Jaroslav Velička

Bitka o kosti

Spravidla 21. decembra, podľa starých kalendárov na Tomáša, sa mútilo maslo a zakáľali svine. „V Kysuckej vrchovine sa tradovalo, že kto pôjde v tento deň do lesa, zablúdi alebo padne naňho strom,“ pripomína folklorista. „Na Tomáša, hora nie naša!“ hovorievalo sa v Lodne, ale zaznievalo aj niečo optimistickejšie k tomuto dňu: „Maslo od Tomáša zdravie prináša!“

Obdobie okolo Vianoc malo vždy magickú atmosféru, ktorú sa snažili využiť aj vydajachtivé devy. „Stávalo sa, že dievčatá pri zakáľačke sa pobili o kosti z bravca. Tá najšikovnejšia ich schmatla a ponúkla psovi. Ak po kostiach hneď skočil, do roka sa vydala a ostatné, menej rýchle, ostali na ocot,“ spomína na staré časy Jozef Kubaštik z Horného Vadičova a šibalsky poznamená, že tá najšikovnejšia uchmatla nie kosti, ale chvostík. A potom bol vraj úspech zaručený.

Hricovia a betlehemci

Na žerný deň bývalo veselo. Tak sa na Kysuciach hovorí 23. decembru, keď vychádzali von hricovia a chlapci s betlehemom. Vinše a spevy sa rozliehali po dedine, od chalupy k chalupe. „Ich betlehemské hry niesli pečať najrozvinutejšieho ľudového divadla. Zobrazovali úlohu pastierov v legende o narodení Ježiša Krista. Hovorené slovo a dramatické výstupy dopĺňali piesne, často aj ľudového pôvodu. Najmä v turzovskej betlehemskej hre sa zachovali takmer všetky kompozičné zložky,“ opisuje odborník, ktorého folklórne súbory dodnes počas Vianoc sprítomňujú atmosféru kysuckých vianočných zvykov.

Zaujímavou postavou, ktorá v nich krátko pred sviatkami figuruje, je hric, ktorý mal za úlohu zbierať koledné dary. Pamätníci z Klokočova, Olešnej a Korne na hricov spomínajú: „Na hlavách mali natiahnuté trojrohé kožušiny s priezormi na oči, nos a ústa. Okolo drieku mali opásaný široký remeň, na ktorom boli pripevnené spiežovce. Triasli nimi a vytvárali po doline nezabudnuteľnú atmosféru Vianoc.“ Na druhej strane však tieto postavy vzbudzovali u detí strach a aj dievčatá sa museli mať na pozore, lebo neraz niektorú z nich vyváľali v snehu, aby vraj bola zdravá po celý rok.

Hricovia: Mali za úlohu zbierať koledné dary. V deťoch vzbudzovali strach a dievčatá neraz vyváľali v snehu, aby boli zdravé. Foto: Jaroslav Velička

Jedlička na klinci

Sever Slovenska prekvapí svojráznymi názvami. Nezasvätený by ťažko uhádol, čo sa skrýva pod pojmom Vilija. „Tak sa u nás nazýva Štedrý deň,“ usmeje sa Pavol Kužma a pustí sa do opisovania príprav neodmysliteľnej súčasti tohto dňa. Jedlička sa kedysi vešala na klinec v hrade nad štedrovečerným stolom. Až v prvej štvrtine dvadsiateho storočia sa začal vianočný stromček osádzať do klátika. Ak bol malý, umiestňoval sa na štedrovečerný stôl, tie väčšie sa dávali vedľa stola.

V súčasnosti, keď už aj zdobenie stromčekov podlieha módnym trendom, si túto činnosť neraz berie na seba žena za asistencie detí, kedysi mal však organizáciu tejto práce pod palcom gazda alebo najstarší syn. Na vetvičkách sa ako slávnostné ozdoby pohojdávali orechy, sušené ovocie, jabĺčka a farebné papieriky.

Mnohé z jedál, ktoré nesmeli chýbať na stole kysuckej rodiny, ako chlieb, zemiaky, oblátky a med, kapustnica s hubami alebo so sušenými slivkami, sú rozšírené aj v iných častiach Slovenska. Hrachová kaša či dokonca krupicová, ktorú Kysučania nazývajú Ježiškovou, je však typická práve pre tento región, rovnako ako šúľance s makom na dobrú úrodu veľkých klasov. „Tesne pred večerou gazda zapálil každému členovi rodiny v obloku pripravenú sviečku. Obďaleč zapálil sviečky aj zosnulým. Horeli počas celej štedrej večere a čia zhasla prvá, ten mal z rodiny skôr zomrieť,“ hovorí Pavol Kužma.

Aj u vás sa traduje, že sa nemôžete od stola pohnúť, lebo by vás postihlo nešťastie? Kysucké povery sú o čosi tvrdšie. „Od štedrovečerného stola sa nesmel nikto vzdialiť, lebo by do roka zomrel alebo odišiel od rodiny,“ dodáva. Po modlitbách a oblátkach prišiel rad na hlavné obradové jedlo, ktorým bola polievka z hrachu, zo sušených hrušiek alebo sliviek. Až od polovice 20. storočia sa začali na štedrovečernom stole objavovať ryby so zemiakmi.

Štedrovečerné veštenie

Na Adama a Evu sa magické úkony stali nevyhnutnosťou. Ani na Kysuciach sa veštenie nezaobišlo bez jablka. Ak po prekrojení cez semenník zbadali tvar hviezdy, mohli sa domáci tešiť z dlhého zdravia.

Na svoju budúcnosť však boli zvedavé hlavne dievčatá. Plné očakávania a túžob po dobrom mužovi sa vrhali do vešteckých praktík. Iste, nie je to príliš kresťanské, ale naši predkovia si s tým ťažkú hlavu nerobili. „Keď sa na Štedrý deň zamietlo, dievky išli vysypať smeti na hnojisko. Postavili sa a načúvali. Z ktorej strany zabrechal pes, v tú stranu sa mala vydať. Ak pes nezabrechal, nevydala sa,“ rozpráva kysucký folklorista o jednom zo zvykov rozšírenom v dolnokysuckej obci Ochodnica. „Po štedrej večeri dievky triasli stromčekom. Ktorej padla ozdoba, tá sa mala do roka vydať. Niekde zase hádzali cez hlavu smerom k dverám krpce. Ak sa niektorej obrátil k dverám špičkou, do roka ju čakal vydaj.“ S potenciálnym sobášom súvisel aj skorý návrat domov z polnočnej omše. Ktorej sa podarilo prvej doniesť zo studničky vo vedre vodu, tá si určite nájde manžela.

Malebné Kysuce sú krásne rôznorodé. Aj keď mnoho zvykov sa šírilo celým regiónom, niektoré sa viazali výhradne ku konkrétnej oblasti. Na Makove, ale aj vo Vysokej nad Kysucou ľudia pamätajú, ako dievčatá chodili s vodou v hrnčeku na krížne cesty. S nastraženými ušami sledovali každý šuchot. Ak počuli výstrel, vydajú sa za vojaka, ak pílenie, bude to stolár. Hlas kohúta im zvestoval istý vydaj do roka, sliepka im, naopak, túto nádej brala.

Ale ani gazdiné za svojimi dcérami nezaostávali. Im však na srdci ležali celkom iné starosti. Hlavne aby bolo dosť jedla, ktorým nakŕmia hladné krky. Aj preto v niektorých domoch hádzali na stenu hrach, aby sliepky dobre znášali vajcia. Chudobu vyháňali údermi palice po kútoch izby. Gazdiné v Ochodnici po polnočnej omši v záhradách triasli stromami, aby mali v budúcom roku dobrú úrodu.

Kysuce a folklór

Dnes už aj zalesnené Kysuce napĺňajú počas zimy svoj modernejší osud. Napriek uponáhľanej dobe si však dokážu udržať kus nezameniteľného tradičného čara.

„Je veľkým šťastím, hoci len relatívnym, že na Kysuciach pôsobí množstvo folklórnych skupín, ktoré aspoň v scénickej podobe udržiavajú ľudové tradície, medzi nimi aj vianočné. Goralské slávnosti v Skalitom, regionálna prehliadka folklórnych súborov a skupín v Ochodnici, Beskydské slávnosti v Turzovke, množstvo lokálnych festivalov a podujatí i účinkovanie viacerých folklórnych súborov akoby nám vlievalo novú silu zachovať a prezentovať všetko to krásne a poučné, čo nám naši predkovia zanechali,“ zamýšľa sa Pavol Kužma.

Pečenie oblátok

Ani vianočné Kysuce za nezaobídu bez oblátok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou štedrovečerného stola. V minulosti s ich pečením začínali už druhý deň po Lucii. O dva dni už okolie učiteľovho bytu, ktorý držal patronát nad touto činnosťou, až do noci rozvoniavalo medovou vôňou a šťastným džavotaním malých pomocníkov z radov žiačikov. Forotu na túto typickú vianočnú maškrtu získali učiteľovi zverenci od bohatých gazdov, ktorí ich nabalili vajíčkami i zrnom, často však pridali aj kus slaniny, strukovín, masla či mlieka.

Pečenie oblátok trvalo takmer do Vianoc. „Podľa toho, aké podarúnky deti od gazdov priniesli, oblátky sa piekli vodové a cukrové. Pre bohatých gazdov, ktorí si poslali med, aj medové. Na Kysuciach, najmä vo Vadičovskej doline, Čierňanskej doline, v okolí Veľkej Turzovky, Starej Bystrice a Novej Bystrice museli žiačikovia pri roznášaní oblátok po domoch vedieť pozdravné vinše,“ hovorí folklorista Pavol Kužma.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected]plus.sk.