Dedinka v údolí: Kedysi bola Ratková hrdé mesto rovnako ako Jelšava, Kameňany či Štítnik.

Virtuálny záchranca. 91-ročný dôchodca na svojej stránke mapuje dejiny Ratkovej

Dnes tomu hovoríme mizerná doba, a v budúcnosti budeme na ňu spomínať ako na staré zlaté časy, - hovorí Vojtech Bradovka.

Domov

Vraj to nie je jeho myšlienka, našiel ju na útržku novín, ale dokonale vystihuje to, čo sa stalo s jeho rodnou dedinou. Tvrdí, že keď v Ratkovej prežíval svoju mladosť, na ktorú ľudia zvyčajne spomínajú s láskavou nostalgiou, už bola v dekadencii, ktorá odvtedy veľmi pokročila. To, čo tam videl pri svojej poslednej návšteve približne pred piatimi rokmi, komentoval slovami: „Bol som zhrozený, zanevrel som na ňu.“ A predsa je to práve Vojtech Bradovka, kto Ratkovej vdýchol nový život. Keď mal 78 rokov, teda pred trinástimi rokmi, skamarátil sa s počítačom a venoval jej internetovú stránku.

Frflajúce slivky a unikátne námestie

„Také slivky ako v Ratkovej nerastú nikde. Pri stopke majú krček, a preto ich miestni nazývajú - cecíšky. Nielenže sú chutné, ale aj kôstka sa ľahko oddeľuje od dužiny. Rastú v tamojších dvoroch a záhradách vlastne nadivoko, ani štepiť ich netreba, z opadaných plodov vyrastajú ďalšie...“ rozpráva. Nuž, a z týchto sliviek varili v obci lekvár. Vonkoncom však nie taký, ako by ste si predstavovali. „Slivky sa po dozretí striasli do plachiet a doniesli domov vo veľkých prútených košoch, kde ich presypali do koryta. V predvečer varenia lekváru zasadli domáci i hostia a pukali,“ spomína a dodá, že takto nazývali vykôstkovanie sliviek.

Vojtech Bradovka: Manželka Margita pochádza z Handlovej a Ratkovčania mu vraj ani po vyše 60 rokoch neodpustili, že si vzal „cudzinku“.
Vojtech Bradovka: Manželka Margita pochádza z Handlovej a Ratkovčania mu vraj ani po vyše 60 rokoch neodpustili, že si vzal „cudzinku“.
JÚLIUS DUBRAVAY

Vojtech Bradovka: Manželka Margita pochádza z Handlovej a Ratkovčania mu vraj ani po vyše 60 rokoch neodpustili, že si vzal „cudzinku“. Foto: Július Dúbravay

Ráno všetko vložili do sto- až stopäťdesiatlitrového medeného kotla a „do varu uvedená frflajúca zmes sliviek sa ešte dala pomerne ľahko miešať drevenou lopatou“ - píše na svojej stránke. „Pre nás deti to nebola veľmi zábavná robota, ale museli sme, hoci tiež frflajúc ako ten lekvár, vydržať do obeda. Po obede, keď už začala lekvárová zmes hustnúť, sa miešania ujali ženy. K večeru ženy vystriedali chlapi, lebo miešanie hustnúceho lekváru už vyžadovalo značnú fyzickú silu. Za tmy bol už lekvár taký hustý, že sa aj chlapi museli pri kotli často striedať.“ Horúci lekvár naložili do slamených nádob vystlaných mokrou utierkou.

Dva až tri dni chladol, kým nevznikli lekvárové bochníky. Keď ste ich chceli pokrájať, neraz ste namiesto noža museli vziať do rúk sekáč. Tvrdé kusy rozpúšťali varením v horúcej vode s cukrom. „Keď nám stará mama upiekla kysnuté buchty s lekvárom, mali sme pocit, že je v nich aj kus našej roboty,“ uzatvára príbeh o varení lekváru. Nebyť jeho internetovej stránky, možno by sa na to už nepamätal nikto. „Lekvár?“ pozrie na vás dievčina užasnuto, ako keby ste sa jej spýtali čosi neslušné. Namiesto odpovede sa rozbehne za fotografom a pýta sa, v ktorých novinách uverejní jej fotografiu.

Ona a zo sedem ďalších dievčat. Chodia hore-dole po štvorcovom námestí, o ktorom kunsthistorička Edita Kušnierová rozpráva ako o unikáte, lebo sa zachovalo od čias, keď Ratková bola mestom. „Jelšava, ovocinárska záhrada Uhorska, Ratková s remeselníckymi tradíciami rovnako ako Štítnik, kde vyrábali dokonca delové gule, Kameňany známe pestovaním cibule. Štyri vyspelé mestá na severe Gemera, z ktorých zostali vyľudnené, bohom zabudnuté obce. Pochovalo ich socialistické znárodňovanie, kolektivizácia. A nebyť pána Bradovku, svet by na Ratkovú isto zabudol.“

Obraz skazy

„Býval som na námestí oproti lekárni. Pamätám sa aj na meno lekárnika, Muraközy Tivadár sa volal. Bol to Maďar, ale Ratková bola slovenské mestečko. Aj keď so zvláštnym nárečím - Šva si povedal? - Čo si povedal? Ské? - Skade? A človek sám sebe nehovoril ja, ale - jä,“ rozpráva. To boli tie staré zlaté časy, o ktorých ešte hovoria pomníky na miestnom cintoríne. „Patri optimo viro honestissimo Joanni Pelech...“ Latinčina z roku 1842. „V Ratkovej bola výborná škola, učila sa tu aj latinčina,“ dodá Edita Kušnierová.

Na námestí: Je unikátne, lebo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe.
Na námestí: Je unikátne, lebo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe.
JÚLIUS DUBRAVAY

Na námestí: Je unikátne, lebo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe. Foto: Július Dúbravay

„Tu odpočíva ctená matka Skalos Judita, roz. Fakla“, narodila sa v roku 1825, umrela v roku 1903. „Tento pomník dala jej dcéra Skalos Zuzana postaviť.“ Je tu aj hrob evanjelického kňaza Samuela Bradovku, priameho predka pána Vojtecha, ktorý dal v roku 1824 na budovu tunajšej školy umiestniť latinský nápis - Úsilím a k povzneseniu Ratkovčanov tieto školy boli postavené. Ešte aj dnes sa dá časť tohto nápisu prečítať. Vedľa neho odpočíva velebný pán Pavel Dobšinský, farár, 1789 - 1896, otec spisovateľa Pavla Emanuela Dobšinského. Kto by sa dnes už pamätal, že rečnil z kazateľnice tunajšieho gotického kostola, ktorý má na priečelí aj bratrícky kalich, aký nenájdete nikde inde na celom Gemeri.

Kostol, vedľa neho opustená a zdevastovaná fara. Musela to byť honosná stavba. Oproti stará meštianska škola, do ktorej chodil aj Vojtech Bradovka. Prázdna. Cez zamrežované okno vidno len police a na nich pár plynových masiek. „No, padá to,“ konštatuje muž v susedstve, ktorý meno neprezradí, lebo „dnes nemožno nikomu veriť“. Prisťahoval sa pred pol rokom z Potoka, kúpil dom za tisíc eur. Má tri malé deti a hovorí, že „tu sa robota zohnať nedá“. Najmä, keď sa teraz prisťahovali aj tie rómske rodiny z Popradu. Nevie prečo, ale sú tu, „akoby už Rómov nestačilo“. Tých je podľa obecného poslanca Petra Harvana okolo osemdesiat percent. Julovi, mužovi neurčitého veku, ktorý býva pri dome, na ktorom dodnes svieti súkennícky remeselný znak, roztvorené nožnice, je to fuk.

Očividne má od rána dobrý deň, trochu ho motá a dokola opakuje: „A čo? A čo? A čo?“ Deti pod kostolom vreštia a ukazujú rukami na potkana na čadičovej dlažbe námestia a tiež dokola opakujú: „Ešte živý, ešte živý, ešte živý.“ Viac mŕtvy ako živý, ale - a čo? A čo, že v dolnej časti námestia je rozostavaný a nikdy nedokončený obchodný dom Jednoty? Prišiel rok 1989 a po ňom ho už nikto nepotreboval. Po betónovej ruine sa preháňajú deti alebo posedávajú na ohlodaných schodoch a pofajčievajú. A čo? Nič. Iba ak otázka mladej ženy, ktorá sa nás v obchode, jednom z troch, ktoré zostali, s ironickým úsmevom spýta: „Prišli ste si k nám užiť, bledé tváre?“

Železné príbory, mailová komunikácia

A Vojtech Bradovka spomína. „V prvej polovici 19. storočia mala Ratková 1 615 obyvateľov, 310 remeselníkov, 116 tovarišov, najmä garbiarov, čižmárov, súkenníkov, plátenníkov. Ale v roku 2001 mala už len 494 obyvateľov a živoriaci remeselníci by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.“ Fakt je, že svoje podnikanie zbalila aj Milka a krčma U Milky je zatvorená. Vraj v nej dobre varili, ale je to už veľmi dávno. „Žehlilo sa pigľajzom, v ktorom tlelo drevné uhlie, a keďže sme nemali na strieborné príbory, jedli sme železnými. Pred nedeľným obedom sa museli očistiť od hrdze šmirgľovaním. Ešte aj dnes nachádzam vyradenú vidličku, ktorá má hroty ostré ako ihla.“

Ratkovské domce: Veľa z nich sa pomaly, ale isto rozpadáva.
Ratkovské domce: Veľa z nich sa pomaly, ale isto rozpadáva.
JÚLIUS DUBRAVAY

Ratkovské domce: Veľa z nich sa pomaly, ale isto rozpadáva. Foto: Július Dúbravay

Takto si to zrejme pamätal aj Albert, Nemec z Novej Lesnej, ktorý sa do Ratkovej prišiel učiť slovenčinu. „Mňa poslali do Tatier, aby som sa naučil nemčinu, a jeho k nám,“ píše Vojtech Bradovka. Volali to, po ratkovsky, čäri. „Na polročnom vysvedčení som mal napísané - pre neznalosť vyučovacieho jazyka neklasifikovaný, ale v druhom polroku som už rozprával tak, že aj keď som prišiel domov, oslovoval som kamarátov po nemecky.“ Čäri patrili k životu, ak chceli remeselníci uspieť na južných trhoch, museli hovoriť aspoň po maďarsky.

„Mama bola Maďarka, takže ten jazyk som už ovládal. Preto ma poslali, nech sa učím nemčinu. A keď som nastúpil do ratkovskej meštianky, na hodinách nemčiny som sa nudil.“ Nevdojak si spomeniete na tie plynové masky na policiach. „Alberta po vojne odsunuli do Nemecka. Až v roku 2008 som sa dozvedel, že žije v penzióne pre seniorov. Vymenili sme si iba po jednom liste,“ hovorí Vojtech Bradovka. A ako sa to dozvedel? „Ozvala sa mi mailom pani z Novej Lesnej, že čítala moju webovú stránku a žiadala ma o súhlas uverejniť niektoré moje spomienky.“

Mladosť žije nádejou, staroba spomienkami!

KGB. Klub generácie báčikov, internetový magazín zaujímavostí od výmyslu sveta. Tak ju nazvali a keď sa spýtate prečo, Vojtech Bradovka sa zasmeje a povie: „Možno sme chceli podráždiť SIS-ku.“ Vezme do ruky myš a surfuje po internete. Keď sa otvorí stránka KGB, klikne na svoju fotografiu a máme pred sebou jeho stránku. Ratková. Paberky z rodného kraja. Ratkovský lekvár... Ďalší klik a ste na inej stránke Vitajte na mojom webe o Ratkovej - Súmrak remesiel v Ratkovej, Ľudový humor z Ratkovej... Spomienky na otca a jeho zmysel pre humor.

Dom za farou: „Prisťahovali sme sa pred pol rokom z Potoka, kúpil som dom za tisíc eur. Mám tri malé deti, ale robota sa tu zohnať nedá,“ hovorí obyvateľ obce.
Dom za farou: „Prisťahovali sme sa pred pol rokom z Potoka, kúpil som dom za tisíc eur. Mám tri malé deti, ale robota sa tu zohnať nedá,“ hovorí obyvateľ obce.
JÚLIUS DUBRAVAY

Dom za farou: „Prisťahovali sme sa pred pol rokom z Potoka, kúpil som dom za tisíc eur. Mám tri malé deti, ale robota sa tu zohnať nedá,“ hovorí obyvateľ obce. Foto: Július Dúbravay

„Mama ležala na posteli veľmi zoslabnutá. Raz sa pre nejakú maličkosť rozčúlila, čo je u chorých pochopiteľné, a vyhlásila: ,Ja to už v tomto dome ďalej nevytrímem a odídem dakde do hory - Pod háje.‘ Otec na to s vážnou tvárou poznamenal: ,A keď pôjdeš domov, dones nejaké lieskové palice k popínavej fazuli.‘ Výsledok - smiech, všeobecné uľahčenie, a konflikt bol zažehnaný.“ Ratková na webových stránkach dnes 91-ročného Vojtecha Bradovku. Vraví, že stránku KGB už chcel aj zrušiť, ale práve vtedy zistil, že ju denne navštívi okolo stopäťdesiat ľudí.

Tú jeho, kde píše len o Ratkovej, iba zo päť či šesť. Málo? Odpovie citátom, ktorý si ako vojak základnej služby prečítal na mozaikovom okne vinárne v Olomouci v roku 1952 - Mladosť žije nádejou, staroba spomienkami. A také spomienky, aké má na svoju rodnú obec Vojtech Bradovka, už dnes nemá nikto. Bol to on, kto dokázal oživiť Ratkovú a vdýchnuť jej nový život aspoň vo virtuálnom svete. Tam je krajšia ako v skutočnosti.

Domov