Vši a svrab. Školy na Horehroní bojujú so šokujúcimi dôsledkami chudoby

Učiteľky v Šumiaci sa vyzbierali na zaplatenie lekárskeho receptu pre deti infikované svrabom

Na Horehronie prichádza nová móda. Mamičky i staré mamy farbia svojim deťom a vnúčatám vlasy. Vek „vyfarbených“ detičiek sa pohybuje zhruba od dvoch do dvanásť rokov. Kolor nového looku nie je podstatný, aj keď väčšinou ide o odtiene blond či tizian. Farbu nanášajú na väčšie či menšie plochy len na vrchu hlavy, nie na všetky vlasy. Výsledný efekt je často nenápadný, lebo lacné a amatérsky aplikované pigmenty nepokrývajú vlasy dostatočne. Zaujímavé však je, prečo tento trend vznikol. Na základe fámy, že farba na vlasy, teda jej „chémia“, zabíja vši.

Porada o parazitoch

„Pri práci na školách vidíme, že z roka na rok sa výrazne zhoršuje zdravotný i psychický stav detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Sú zanedbané, špinu na rukách majú zažratú až do kože, nevedia si umyť ruky, vysmrkať nos, použiť toaletu. Vypýtajú sa na záchod a potom sa chcú vymočiť do smetného koša. Hovoria, že sa okúpu iba v lete, keď sa hrajú v rieke Hron. Na ich pokožke sú badateľné stopy po svrabe a už na prvý pohľad vidíte, že skoro každé má vši,“ upozorňujú na alarmujúcu situáciu pracovníčky Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Brezne.

Dôsledky narastajúcej chudoby rozoberali s riaditeľmi škôl a pre opakujúce sa prípady infekčných chorôb a parazity sužujúce čoraz viac žiakov zvolali dokonca poradu výchovných poradcov. Hovorilo sa o všiach, svrabe, mrliach, hlístach, pásomniciach, blchách i žltačke. „Dieťa napadnuté parazitmi sa nedokáže učiť. Jednoducho v lavici neobsedí, je nervózne, nemôže sa sústrediť,“ upozorňuje riaditeľka centra Oľga Jorčíková. „Od zanedbaných detí sa ľahko nakazia aj tie ostatné. Stalo sa už, že po osobnom kontakte s takýmito deťmi sa infikovali naši zamestnanci a máme informácie o pedagógoch z viacerých horehronských škôl, ktorí sa od žiakov nakazili hepatitídou.“

Podporované záškoláctvo

Problémy s nakazenými deťmi sa snažia školy riešiť, ako vedia. Okrem iného tak, že z vlastných prostriedkov nakupujú šampóny na odstránenie vší. Alebo nehlásia záškoláctvo týchto žiakov a oficiálne ich zapisujú, akoby sa na vyučovaní zúčastnili. Ich neprítomnosť v triede je v podstate vítaná a potajme podporovaná. Rodičia zase v snahe chrániť vlastné deti volia radšej školy síce vzdialenejšie od ich bydliska, ale v menej ohrozených lokalitách. V tomto zmysle sa elitnou vzdelávacou inštitúciou hlbokého Horehronia stáva základná škola v obci Heľpa.

Podľa riaditeľky heľpianskej školy Aleny Milanovej tento trend pretrváva už pätnásť rokov. Len vlani k nim prešlo zo susednej Závadky nad Hronom okolo pätnásť žiakov. V ponímaní okolia ide o „bielu školu“. Jej elitárstvo vzniklo vďaka tomu, že v Heľpe žije len zopár Rómov. Prirodzene má minimum rómskych žiakov, kým v okolitých školách ich počet smeruje od nadpolovičnej väčšiny až takmer k stopercentnému obsadeniu, ako napríklad v Telgárte. Nerómske deti sa stávajú totálnou menšinou, v triedach neraz sedí len jedno či dve.

Žiadne drzé deti, len úcta

Podobná situácia nastáva v obci Šumiac. Zo stopäťdesiattri žiakov školy patrí k rómskej populácii stodvadsaťšesť. Rýchle preklápanie minority na majoritu nevníma riaditeľka školy Miroslava Hrabovská ani jej zástupkyňa Renáta Jókaiová ako znepokojivý jav. „Naši Rómovia, teda tí, ktorí u nás vyrastali, sú slušní ľudia, k ostatným prejavujú úctu a rovnako vychovávajú svoje deti. Nám sa nestáva - ako to teraz často počúvame od mestských učiteľov -, že by sa k nám žiaci v škole správali drzo.“

V kolónii na konci obce žije zopár rodín s viac ako desiatimi deťmi, ale súčasným trendom je už nemať viac ako päť detí. Šumiacki Rómovia bývajú v murovaných domoch, len jednu ulicu tvoria obytné bunky. Museli sa do nich nasťahovať obyvatelia dvoch chalúp, ktoré pred desiatimi rokmi pohltil požiar. Ešte donedávna pracovalo veľa Rómov na píle, ale aj tú zrušili. Chlapi, ktorí sa snažia rodiny uživiť, musia za prácou dochádzať do Česka. V Prahe a na Morave si zarábajú výkopovými prácami.

V Šumiaci sa žije ťažko. Vietor fúka každý deň, zima je dlhá, roboty niet. Dedina je odrezaná od sveta, leží mimo hlavnej cesty. Ak sa nezamestnáte v lese alebo v rámci aktivačných prác, ste bez šance na normálny život. Veď aj za lekárom treba cestovať dvanásť kilometrov do Pohorelskej Maše a na cestu autobusom potrebujete peniaze. „Neviete si predstaviť, aké sme vďačné, že my učiteľky zatiaľ prácu máme,“ povzdychla si riaditeľka školy.

Učiteľky ohrozené hepatitídou

Katastrofálny nedostatok pracovných miest sa odráža na úrovni životných podmienok šumiackych detí. Deti idú do školy v tom, v čom si večer líhajú do postele. Niektoré rodiny nemajú ani na jedlo, teplý školský obed rodičia zaplatia jedine vtedy, keď je dotovaný a jeho cena je stanovená na tri centy. Ak sa škola dostane mimo sociálnej tabuľky, ako sa to v Šumiaci stalo posledný mesiac, cena obeda sa vyšplhá na jedno euro a šesť centov, deti ostávajú hladné. V tejto biede sa mydlo nevyhnutne stáva zbytočným prepychom. A výsledok?

„Vši riešime každý rok, ale diskrétne. Len čo zbadáme živé tvory vo vlasoch, upozorníme rodičov konkrétnych detí, dáme im šampón a ďalšie prípravky, ostatní sa to ani nedozvedia. Svrab sme mali v škole len raz, aj keď to trvalo dlho, asi trištvrte roka. Všimli sme si, že zopár žiakov má chrastičky medzi prstami na rukách, na zápästiach sa dali rozoznať podkožné kanáliky. Bolo nám detí ľúto. Svrbelo ich to, škriabali sa a vznikali z toho zliate, zahnisané rany. Lekár im predpísal antibiotiká, sirup aj masť. Aby matka mohla lieky vybrať, na zaplatenie receptu sa jej zložili učiteľky. Museli sme tiež dezinfikovať školské lavice, kľučky, ale podarilo sa nám dostať svrab pod kontrolu, ďalšie deti sa nenakazili. Žltačka sa u našich žiakov vyskytla dvakrát. Učitelia sa už dali zaočkovať proti hepatitíde typu A. Samozrejme, na vlastné náklady,“ opisujú pedagogičky situácie, ktoré by nejedna matka z väčšieho mesta nezvládla ani v predstavách.

Rómska rodina znamená bilingválna rodina

S nedostatočnou hygienou chudobných detí šumiacke učiteľky dokážu bojovať. Viac ich trápi, že žiaci po skončení základnej školy ďalej neštudujú: „Cestovanie na učňovku je pre ich rodiny príliš drahé. Deti ostávajú doma a do dvadsiatich piatich rokov ich musia živiť rodičia. Aká budúcnosť ich čaká?“ Pracovníčky poradenského centra s učiteľkami súhlasia. „Tieto deti nie sú mentálne postihnuté, majú veľký potenciál. Málokto si to uvedomuje, ale celé rodiny Rómov sú bilingválne, hovoria dvomi jazykmi! Aj tak sa stávajú generáciou odkázanou na finančnú podporu štátu ako nezamestnaní. Je v záujme nás všetkých pomôcť im.“

Vianočné tipy na darček